Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy




























Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

Referát - Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi

FILOZOFICKá FAKULTA UNIVERZITY CYRILA A METODA

V TRNAVE

Referát - Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi

Daniel Lačný spomína na Ľudovíta Štúra takto:

V revolúcii roku 1848/49 prišiel Ľudovít Štúr do Modry k svojmu bratovi Karolovi, aby uňho našiel bezpečný útulok. Bola totiž vypísaná päťstozlatová odmena pre toho, kto cho chytí a odovzdá vrchnosti. Nejaký mešťan ho zbadal a chcel ho za túto judášsku cenu chytiť. Ale Ľudovít Štúr sa to včas dozvedel a ušiel do hôr, cez ktoré ho previedol starý modranský horár Martin Veštík. V dedine Kuchyňa sa ukryl u katolíckeho farára a tak sa zachránil. Po revolúcii sa Ľudovít Štúr vrátil naspäť do Modry, aby mohol vychovávať sedem sirôt po svojom bratovi Karolovi. Živil sa spisovateľstvom. V tej dobe bol u neho ešte jeden Srb z Belehradu, ktorého Štúr vyučoval.




Po celý čas ako sa zdržoval v Modre bol pod prísnym dozorom nemeckých žandárov, nemohol opustiť mesto a nesmel sa verejne schádzať ani s meštianstvom. Preto sa nemohol verejne stretávať ani so mnou (Danielom Lačným). Najviac sme sa schádzali vo viniciach po predbežnom hesle a rozprávali sme sa o rozličných národných záležitostiach. 22821mee25fog6x

V sobotu (dva dni pred Štedrým dňom) prišli dvaja chlapci - ako honci - a volali ho na poľovačku, s ktorými asi o desiatej predpoludním išiel. Zem bola tuho zamrznutá. Najprv poľoval vo viniciach a postupoval k roliam rozprestierajúcim sa za nimi smerom ku Šenkviciam. Tak prišiel k priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. “Keď mal priekopu preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho sa nazad prešinul, t. j. padol: pri páde obrátila sa mu puška dolu cievami, k jeho nohám, a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapsľu - cieva vypálila a celý nábitok i s fujtášom vohnala mu do nohy.”

Istý vozár z Kráľovej išiel okolo, tak Štúra na tento voz vyložili. Za dovezenie raneného žiadal päťdesiat grajciarov, ktoré mu aj vyplatili. Keď priviezli raneného Štúra, hneď pribehli žandári a vypytovali sa ho, ako sa to nešťastie stalo. On im na to povedal: “Jetzt wird aber die Regierung froh sein, wenn sie von meinem Ungluck horen wird!”

Dr. Gajary bol prvý lekár, ktorého zavolali. Štúr mal známeho lekára v Bratislave, tak ho listom požiadal, aby čo najrýchlejšie prišiel. Len čo dr. Majer prišiel, dal si zavolať všetkých sedem sirôt, postavil ich do radu k jeho posteli a povedal po nemecky: “Sehe, Dr. Majer, das sind meine Waisen!” (Pozri, Dr. Majer, to sú moje siroty) a až potom ho privítal.

Dr. Gajary mu predpísal smradľavú vodu zelenej farby na umývanie a máčanie rany, ale Ľudovít Štúr nemohol vydržať pálčivú bolesť, ktorú mu voda spôsobovala. Preto privolil, aby mu ranu umývali a ovlažovali konským močom. Po troch týždňoch sa mu už rana dobre hojila. Všimol si však, že ranená noha sa mu stiahla a ostane kratšou. Preto požiadal doktora, aby nohu skúsil natiahnuť. “Keď to Gajary nechcel urobiť, povedal: “Ale musíte - ja vám kážem na svoju zodpovednosť!” Na takto vyslovenú žiadosť Gajary chytil opatrne nohu a proboval ju natiahnuť: ale keď pritom Štúr bolestne zastenal, pustil Gajary nohu, a keď mu bolesť trochu utíšila, musel zase probovať ju naťahovať. Štúr, myslím, následkom pocítenej veľkej bolesti ohmatal svoju ranenú nohu a v tom sa mu pustila krv z rany. Zbadajúc to povedal: “Už je zle so mnou” - a v ten istý deň v noci umrel.” eo821m2225foog

Na druhý deň sa mala konať úradná pitva, na ktorej sa mal zúčastniť aj Ján Kalinčiak, avšak ten ma požiadal, aby som zaujal jeho miesto. Pri pitve boli prítomní títo lekári: dr. Gajary,

dr. Emres, dr. Seibel a Jozef Hajíček, zverolekár. “Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso: ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená. Vidiac porozštiepané kosti požiadal som prítomných lekárov o niektorý kúsok z tých kostí na pamiatku. Keď o chvíľu na moju žiadosť privolili, vyňali mi háčikmi jablko kosti horného stehna a jeden kúsok z rozštiepenej dúčele, a zamotajúc mi ich do handry kázali vyvariť, aby kosť skazu nebrala. Po vyvarení boli kosti biele ako sneh, z ktorých neskoršie som poslal jablko Ľudovítovmu bratovi Jánovi Štúrovi a kúsok dúčele dal som zapraviť knihárovi Šimekovi do rámika, zhotoveného z lepenky a sklom pokrytého, aby nebola vystavená vplyvu povetria a predsa ju bolo možné vidieť.”

Bol to slávny pohreb. Pochovával ho dr. J. M. Hurban. “Pred rakvou kráčali dvaja študenti, krížom šable držiaci s nastoknutými na nich citrónmi: za nimi išla panna, nesúca veniec na tanieri: rakvu nieslo dvanásť remeselníkov, dvanásť študentov a dvanásť roľníkov striedavo: z oboch strán rakvy dvanásť horiacich fakieľ.”




“Ťažko umieral v tak mladom ešte veku, čo z toho súdim, keď povedal: “Nerád by som umrel, ešte mám mnoho práce.”

Ľudovít Štúr sa narodil 22. októbra 1815 a umrel 12. januára 1856.


Združenie slovenskej mládeže v Bratislave pod vedením Ľudovíta Štúra roku 1840 a ďalej - Jozef Podhradský

Jozef Podhradský spomína na Ľudovíta Štúra takto:

“Štúr bol mimoriadny zjav tej doby. Vždy oduševnený ako prorok, plný základnej vedy. V dejinách Slovanov uskutočnil ten veľký div, že sa okolo neho združili Slováci, Moravania, Česi, Srbi z Vojvodiny a Šumadije, Chorváti, a to v najväčšej vzájomnej svornosti. Všetci sme bratsky žili, svorne pracovali: všetci sme horeli za vedou. Spolu sme sa učili i mučili, ak sme mali nejakú ťažkosť. Spolu a svorne, bratsky sme sa trošku i zabavili, ale iba začiatkom mesiaca, keď sme dostali nejaký ten grajciar z domu. Potom sa celý mesiac horlive pracovalo. Štúr nám bol okno, cez ktoré sme s pýchou hľadeli na celé Slovanstvo a jeho úlohu v dejinách.

Štúr vedel vychovávať z mládeže samostatné charaktery, vedel ju podnietiť a usmerniť na duševnú prácu a čo je najhlavnejšie, mládeži sa páčila tá práca.

Každú stredu a sobotu, keď nepracoval na lýceu, odpoludnia od jednej do druhej hodiny Štúr prednášal pre vyššie triedy vo dvorane logiky. Bezprostredne zatým od druhej do tretej hodiny nasledovala praktická práca mládeže pod Štúrovým presedníctvom. Každý mesiac všetci členovia povinne predložili svoje písomné práce: básne, rozprávky, vedecké príspevky. Slabšie z nich písomne ohodnotil Štúr a najlepšie rozdal jednotlivcom na verejné posúdenie, ktoré sa na schôdzke prečítalo a vyvolalo pripomienky členov. Najviac nám osožili tie posudzovania. Štúr nás uviedol do pozitívnej i negatívnej kritiky. Nekritizuj osobu, ale prácu, podľa slovenského porekadla: “Huncút, kto napíše lepšie, ako čo vie.”

Pri inej príležitosti na schôdzke kritik Ján Francisci čítal zhodnotenie istej básne. Prv než pristúpil k hodnoteniu, objasňoval, čo je krása. Vzal ako príklad fortepiano a spytoval sa, či je krásou tá pekná politúra. Nie. Sú to, možno, tóny? Nie. Alebo sú to azda tie pekné akordy? Nie. Alebo je to, možno, harmónia? Nie. Alebo, hádam, je to melódia, ktorá nás tak sladko očarúva? Nie ... Tu niekto z nás zo spoločnosti nahlas poznamenal: “Na môj veru, teraz neviem, či som chlapec alebo dievča. Keď nie je krásou melódia, tak neviem, odkiaľ mám vyšpárať tú krásu.” Kritik pokračoval a povedal: “Krásou je idea, myšlienka, ktorá sa nám zjavuje z tých tónov, akordov, harmónie a melódie.

Štúr potom v záverečnej reči povedal: “Najväčším básnikom je boh. Jeho piesňou je vesmír. Idea tej vesmírnej piesne je život. Boh ako duch nehovorí článkovanou rečou, ale hovorí v obrazoch, hviezdach, slnečných systémoch, zvieratách, ľuďoch, národoch. Takou je i opravdová poézia pravého básnika, ktorý, keď nám hovorí v obrazoch, očarúva nás pravou duchovnou rečou. Pocítil to i Goethe, keď napísal: “Bilde, Kunstler, rede nicht, nur ein Hauch sei dein Gedicht.” (Umelec, tvor a nehovor, tvoja báseň nech je len dychom)

Použitá literatúra:

Ormis, V. J.: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1955