Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy




























Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

Storočie splodilo veľa významných osobností slovenského národa, ktoré v čase prebúdzania národného povedo

 

Storočie splodilo veľa významných osobností slovenského národa, ktoré v čase prebúdzania národného povedomia a v boji za národnú slobodu Slovákov zohrali dôležitú úlohu. Vykonali obrovské množstvo práce, ktorej plody aj v súčasnosti využívajú historici, etnológovia, folkloristi, jazykovedci, umelci a ďalší. Pavol Dobšinský bol činný vo viacerých oblastiach. Vynikal predovšetkým v zberateľskej, folkloristickej, národopisnej a vydavateľskej činnosti. Zozbieraný materiál sa nesnažil iba zapísať a vydať, ale aj teoreticky interpretovať a zhodnotiť. Významná je taktiež publicistická, pedagogická a organizačná práca Pavla Dobšinského. Jeho vrstovníci a učitelia si ho dokonca vážili ako talentovaného básnika a spisovateľa.

Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach v rodine farára a učiteľa. Jeho otec (taktiež Pavol Dobšinský) pochádzal z Turčoka pod Železníkom a patril k  uvedomelým Slovákom a k popredným gemerským súvekým vzdelancom. Oženil sa so slavošovskou rodáčkou Zuzanou Paverovou, ktorá priniesla na svet deväť detí. Pavol Dobšinský bol prvorodeným synom.



Ako 9 - ročného ho poslali na gymnázium do Rožňavy, potom študoval v Miškovci a v roku 1840 začal navštevovať vyššiu gymnaziálnu triedu v Levoči, kde sa vzdelával v  teológii a vo filozofii / Melicherčík, 1959, s. 20 /. Štúdium na levočskom lýceu nezohralo dôležitú úlohu len pri formovaní vzdelanostnej úrovne mladého Dobšinského, ale mu umožnilo podieľať sa na zberateľskej, tvorivej a publicistickej činnosti levočskej študujúcej mládeže, ktorá vo veľkej miere prispela k oživeniu a poznaniu národného života. Základy, ktoré Pavol Dobšinský získal počas pôsobenia v Levoči naplno neskôr rozvinul vo svojej plodnej práci. Levočské lýceum patrilo v 40. rokoch 19. stor. k popredným slovenským stredným školám v Uhorsku. Jeho význam značne stúpa založením súkromného študentského spolku Jednota mládeže slovenskej. Levočská Jednota mala neverejný charakter, t.j. jej členovia sa zameriavali skôr na vzdelávaciu a národnobuditeľskú prácu vo vnútri Jednoty. Napriek tomu bol jej záber jednoznačne široký. Vnútorne členila svoju činnosť na teoretickú a praktickú. Teoretická činnosť zahŕňala vyučovanie slovenčiny, maďarčiny, francúzštiny, angličtiny, gréčtiny a hebrejčiny, literatúry, slovanskej i všeobecnej histórie, estetiky, psychológie, náuky o kresťanstve a svojpomocné cvičenie sa v kreslení a hudbe. Sebavzdelávanie tvorilo ťažisko činnosti Jednoty. V rámci praktickej činnosti sa konali rečnícke zasadnutia, pracovalo sa v jednotlivých kolách, prednášali a posudzovali sa niektoré vlastné práce, fungovala všestranná výmena názorov a skúseností. Kým práca v kolách súvisela s vyučovaním a študenti tu prehlbovali a dopĺňali svoje školské vzdelanie, na rečníckych zasadaniach prednášali na vopred stanovené témy (najčastejšie: dejiny Slovanov, výchova k dokonalosti človeka, o Tatrách, o Kollárovej slovanskej vzájomnosti, podstate kresťanstva…), pričom ich súčasťou boli taktiež prednášky cudzích autorov a vlastných poetických prvotín, ktoré potom verejne posudzovali z  hľadiska obsahu a prednesu. Mládež každoročne organizovala ochotnícke divadelné predstavenia najčastejšie pre vlastnú potrebu, niekedy však aj pre mestské obecenstvo. Ako prvú uviedli Chalupkovu hru Kocúrkovo. V ich repertoári prevládali slovenskí autori (napr. V.K.Klicpera, Chalupka, Matúška, Dohnány), ale hrali sa aj diela nemeckých a maďarských autorov. Zároveň s Jednotou bol z iniciatívy Štefana Závodníka založený aj Spolok miernosti. Všetci členovia Jednoty sa zúčastňovali jeho práce a aktivít, ktorých cieľom bola propagácia hmotného a mravného povznesenia slovenského ľudu pod heslom abstinencie / Melicherčík, 1959, s.38 /. Pavol Dobšinský patril od založenia Jednoty medzi jej popredných členov. Sústredil sa na štúdium cudzích rečí (maďarčiny, francúzštiny, angličtiny, slovanských jazykov – predovšetkým poľtšiny, ruštiny a srbochorvátčiny), všeobecných slovanských dejín, dejín slovanských jazykov a literatúr a estetiky. Ako starší študent sám prednášal predovšetkým na témy zamerané na otázky národné a posudzoval prednesené práce. Najviac však vynikol v zbieraní a zapisovaní folklórneho materiálu.

Slovenská študujúca mládež 40. rokov bola podstatne ovplyvnená výskumnou a zberateľskou prácou Samuela Reussa, zakladateľa slovenskej folokloristiky / Melicherčík, 1959, s.39 /. Reussovský dom v Revúcej sa stal základnou školou celej generácie bádateľov a zberateľov v oblasti ústnej ľudovej slovesnosti. Patrili k nim jeho synovia - Ľudovít, Adolf a Gustáv, Janko Francisci - Rimavský, August Horislav Škultéty, Peter Kellner - Hostinský, Štefan Marko – Daxner, Pavol Dobšinský, Samuel Ormis, Jonatan Čipka Hradovský a ďalší. Títo usilovní zberatelia, do jedného gemerskí rodáci, sa snažili nielen materiál zapísať, ale aj preniknúť k jeho podstate. Pod vplyvom Samuela Reussa sa zaujímali hlavne o ľudovú rozprávku, pričom nadväzovali na jeho chápanie ľudových rozprávok ako ”pozostatkov pradávnej minulosti” Slovákov a za ”dobre zachovalé starobylé pamiatky”, ktoré ”pre nedostatok historických prameňov z obdobia medzi 8. a 12. stor. predstavujú jediný prameň pre poznanie našich národných dejín, života, kultúry a myslenia nášho ľudu.” / Melicherčík, 1959, s.40 / Výsledok zberateľskej práce levočských študentov bol zhrnutý v 3. a 4. zväzku Prostonárodného zábavníka v školskom roku 1844/45 a v Levočskom zábavníku na rok 1846 s podtitulom Prostonárodný zábavník V, 1846. V ňom prvé štyri zošity zaplnil zápismi 21 piesní a 4 rozprávok Pavol Dobšinský a do piateho pod značkou Zelenícky zapísal ľudovú rozprávku O troch zlatých hruškách. Určitým zavŕšením zberateľského úsilia tohoto obdobia bolo knižné vydanie slovenských ľudových rozprávok r.1845 pod názvom ” Slovenskie povesti, zväzok I, usporiadau a vydau Janko (Francisci ) Rimavský”. Folklórny materiál podstatne ovplyvnil pôvodnú tvorbu Pavla Dobšinského, ale v podstate celú generáciu mladých štúrovských básnikov. Prejavilo sa to predovšetkým vo využívaní výrazových prostriedkov ľudových piesní, autori čerpali z myšlienkového bohatsva ľudových rozprávok (motívy zakliatej krajiny, orla - junáka a pod.), pričom sa opierali o myšlienku aktuálnosti ľudovej poézie a jej schopnosti vyjadriť myšlienky svojej doby v zrozumiteľnej národnej forme. V tomto čase vznikajú Dobšinského prvotiny K Tatrám, Báseň, Spievanky, Časy, Opustený, K životu, Hlas Tatier a preklad Cicerónových Paradoxov. Roku 1848 bola Jednota mládeže slovenskej zatvorená a študenti sa porozchádzali. Tak sa aj Pavol Dobšinský dostáva zo školského, študentského prostredia do života, pripravený i nepripravený na prekážky , ktoré mu prinesie.

Z hľadiska jeho celoživotnej práce možno vymedziť dve línie. Prvá znamená vydávanie kníh, časopisov a tvorbu literárnu a je spätá predovšetkým s jeho pôsobením v Levoči, Trnave, Brezne a Banskej Štiavnici, druhá línia sa dotýka hlavne jeho vedeckej - folkloristickej a národopisnej práce v Sirku, Bystrom a Drienčanoch. Prvá a druhá línia sa však navzájom podmieňovali a dopĺňali. Najčastejšie spájame meno Pavol Dobšinský so slovenskými ľudovými rozprávkami. Ich zozbieranie a vydanie, za ktorým stojí obrovské množstvo vynaloženého úsilia a práce, však nepokladal za cieľ ale za prostriedok, ktorý mal slúžiť na uspokojenie kultúrnych potrieb národa a na jeho duchovné povznesenie. Snahy pokračovať vo vydávaní slovenských ľudových rozprávok, označovaných v tom období ako povesti ľudu slovenského, vyústili v roku 1858 do vydania prvého zväzku zbierky ”Slovenské povesti, I.kniha: Povesti prastarých báječných časov. Vydavatelia August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský”.V rámci prvej knihy Slovenských povestí sa vydalo 6 zväzkov: 1. a 2. zväzok v Rožňave roku 1858, 3. a 4. zväzok roku 1859 a 5. a 6. zväzok roku 1861. Pokus o vydanie druhej knihy sa nevydaril. Do Slovenských povestí rozprávkami prispeli Janko Francisci - Rimavský, Ján Čipka, Samuel Ormis, Štefan Marko - Daxner, August Horislav Škultéty, Pavol Dobšinský a ďalší. V Úvode zdôvodňujú vydavatelia potrebu vydania slovenských ľudových rozprávok a obhajujú ich hodnotu a význam oproti presvedčeniam, že sú to ”bludy, nezmysly, povery - výtvory neokrôchanej obrazotvornosti”. Zastávali názor, že ľudové rozprávky sú naopak prejavom bohatej obrazotvornosti, vyspelého poetického ducha a múdrosti ľudu / Melicherčík, 1959, s. 87 /. Záverečná časť úvodu má v prvom rade historiografický význam, pretože v nej nájdeme zhrnuté dejiny záujmu o slovenské národné rozprávky, počnúc S. Reussom až do konca 50. rokov 19. stor., cez jednotlivé rukopisné a tlačené zbierky, prostonárodné zábavníky gemerské, rukopisné zbierky, Slovenské povesti J. Francisciho až po zbierku slovenských ľudových rozprávok Boženy Němcovej / Melicherčík, 1959, s. 91 /. Zbierka nepodáva verný obraz prozaickej tvorby slovenského ľudu (ako v prípade J. Francisciho), ale výber upravovaných ľudových rozprávok zameraný predovšetkým na čitateľské potreby vtedajšej slovenskej spoločnosti. Pavol Dobšinský chápal knihu Slovenských povestí ako prvý krok sebavzdelávania najširších vrstiev národa, ktorý pomôže ľudu privyknúť na čítanie vo vlastnej reči. Okrem toho vyzdvihoval význam reči ľudových rozprávok pri zvyšovaní úrovne jazykovej kultúry a upevňovaní v zbierke použitej pravopisnej formy slovenčiny v literárnej tvorbe tých čias. Pre súčasnú národopisnú a folkloristickú vedu je dôležitý prínos Slovenských povestí ako širokého obrazu o rozprávkovom bohatstve slovenského ľudu, motívoch, reči a obsahovej náplni ľudových rozprávok. Pavol Dobšinský nezaraďoval do zbierky pôvodné zápisy ľudových rozprávok, ale ich úpravy. Spôsob spracovania ovplyvňovali názory na hodnotu, význam a prínos ľudových rozprávok. Jedným z postupov pri upravovaní rozprávok bolo tzv. conferovanie, resp. štylizácia. V snahe zachovať pôvodnosť rozprávky sa porovnávali viaceré varianty, pričom zápis s predpokladanou najstarobylejšou fabulou a motívom využívali ako základ – vzor a ostatné zápisy tvorili iba pomocný materiál. V prípade jedného motívu sa uplatňovali hlavne úpravy štylistickej povahy a prehadzovanie alebo nahradzovanie pôvodných motívov. Upravovatelia zasahovali aj do lexikálnej podoby ľudových rozprávok. V snahe zachovať predpokladaný pôvodný obsah a pôvodnú reč vynechávali novotvary a novšie prvky a nahrádzali ich archaizmami. Dosiahli však pravý opak. Výsledkom nebola pôvodná rozprávka, ale nový variant a niekedy dokonca nová rozprávka, ktorá vznikla už na podklade existujúcich rozprávok. V čom teda spočíva hodnota takto upravenej zbierky ? Dobšinský do úprav vnášal normy spisovnej slovenčiny, čím pripravoval cestu k ich znárodneniu. On najviac zo všetkých upravovovateľov rešpektoval svojrázny rozprávačský štýl, zvláštnosti a jazyk ľudových rozprávok. Cenil si aj ich svojrázny zmysel pre zovšeobecňovanie a bol proti akejkoľvek konkretizácii a dokresľovaniu rozprávkových obrazov. Ponechával vo svojich spracovaných rozprávkach vedome dialektizmy na bližšiu charakteristiku postáv a prostredia a neskôr v zbierke Prostonárodné slovenské povesti v humoristickom žánri, na dokreslenie komičnosti. Takto sa stali slovenské ľudové rozprávky skutočne pútavým a dobrým čítaním. 24968kjy77qpn2t

Vrchol životnej tvorivej práce Pavol Dobšinský dosiahol počas pôsobenia v Drienčanoch v rokoch 1861 – 1885, kam sa s celou svojou rodinou presťahoval, keď prijal pozvanie zastávať tu miesto evanjelického kňaza. Tu zavŕšil svoje úsilie vydať ďalšiu zbierku slovenských ľudových rozprávok. V rokoch 1880 – 1883 vychádza v Turčianskom sv. Martine 8 zväzkov Prostonárodných slovenských povestí. Počtom 90 rozprávok sa stali najobšírnejšou a najkomletnejšou zbierkou, ktorá dovtedy vyšla tlačou. Dobšinský tu uverjnil okrem nových roprávok väčšinu rozprávok zo zbierky Rimavského a niektoré rozprávky, ktoré už vyšli v časopisoch. Prvé miesto v zbierke majú fantastické rozprávky, ale nachádzame tu aj rozprávky o zvieratách, legendárne, novelistické, realistické a humoristické rozprávky. Jednotlivé pôvodné zápisy podrobil autor podobnej úprave ako pri vydávaní Slovenských povestí. Prostonárodné povesti podávajú pomerne spoľahlivý obraz slovenskej ľudovej rozprávky z polovice 19. stor. bez zbytočných príkras a bez tendencií k aktualizácii. Okrem toho na začiatku 80. Rokov 19. stor. boli aj významným literárnym činom, pretože zohrali dôležitú úlohu pri udomácňovaní tematiky dediny a života slovenského ľudu, najmä v drobnej realistickej próze konca storočia.

Už v kruhu Jednoty mládeže slovenskej sa začali formovať Dobšinského názory na ľudovú rozprávku, ktoré rozvinul do prepracovanej teórie v úvodoch vydaných zbierok ľudových rozprávok, najmä však vo svojich Úvahách o slovenských povestiach, ktoré vyšli r. 1871 nákladom Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine. Jeho úvahy do značnej miery ovplyvnili názory Samuela Reussa a Ľudovíta Štúra, pričom opieral sa aj o výsledky českých bádateľov folkloristiky – hlavne o Erbena a Hanuša a poznal aj nemeckú historickú a folkloristickú spisbu. Pavol Dobšinský však nezostal v osídlach týchto teórií a urobil krok dopredu, aj keď z pohľadu súčasnej folkloristickej a národopisnej vedy majú jeho chápanie a interpretácia ľudových rozprávok značné nedostatky. S. Reuss pokladal ľudové rozprávky za priame a iným historickým prameňom rovné dokumenty národnej minulosti Slovákov. Proti názorom, že rozprávky zobrazujú skutočné národné a rodinné deje, Dobšinský vyzdvihuje ich fantastičnosť a ”báječnosť”. Tu nadväzuje na postoj Ľ. Štúra, ktorý vyzdvihoval ľudové rozprávky ako ”svojrázne výtvory ľudovej poetickej tvorby, zobrazujúce starobylý spôsob života národov” / Melicherčík, 1959, s. 76 /. Považuje rozprávky za ”druh básnictva” a za ” výtvory obraznosti ich pôvodcov”, v ktorom sa odráža ponímanie sveta, prírody, jej síl a zjavov, predstavy o vyšších bytostiach, spôsob života našich predkov a pomery, v ktorých žili / Melicherčík, 1959, s. 149 /. Napriek obraznému vyjadrovaniu majú tieto poetické výtvory ľudu črty realizmu v zobrazovaní života a ako každá báseň, dotýkajú sa nejakej pravdy, t.z. pod vymysleným obrazom chcú predstaviť niečo či už v hmotnom, či už duchovnom svete skutočného, pravdivého. Ďalej sa Dobšinský venuje otázke vzniku a pôvodnosti ľudových rozprávok. Podobne ako Ľ. Štúr zastáva názor, že ústna ľudová slovesnosť a najmä ľudové rozprávky v tej podobe, v ktorej sa zachovali, predstavujú výtvor raných etáp dejín nášho ľudu. Tieto prvotné básnické obrazy ľudu sa vytvárali v zložitom procese zovšeobecňovania životných skúseností. Ľudové rozprávky sa vo svojom jadre dotvorili už veľmi dávno a v ďalšom vývoji sa ich pôvodný obraz rôznymi zásahmi skresľoval a umelecky znehodnocoval. Túto skutočnosť brali do úvahy aj upravovatelia pôvodných textov pri zostavovaní zbierok. Opierajúc sa o mytologické teórie, ktorých obľúbenosť v Európe vrcholí v 50. rokoch 19.stor., vyzdvihuje autor Prostonárodných povestí ich mytologickú hodnotu. V ľudových rozprávkach sú podľa neho prvky prastarých mýtov, t.z. obrazne sú v nich vyjadrené ich predstavy o svete, prírode, vyšších a nadprirodzených bytostiach, spôsob života, zvyky a obyčaje našich predkov. V rozprávkach je vlastne vyjadrená prvotná filozofia našich predkov, ich prvotné myslenie a názory na prírodu. Základ analýzy Dobšinského tvoria fantastické rozprávky. V nich sú obsiahnuté tri základné zložky názorov ľudu: ”bohoveda”, ”svetoveda” a ”človekoveda”. Vzťah človeka k prírode sa najvýraznejšie ukazuje v tom, že ju človek oživuje a pripisuje jej ľudské vlastnosti. Tak oživené rastliny, živočíchy, nerasty, nebeské telesá a pod. môžu ovládať ľudskú reč, prichádzajú do styku s človekom, pomáhajú mu alebo mu škodia. Najvýznamnejším výrazom pocitu prepojenosti s prírodou je možnosť pretvorenia, transformácie postáv. Človek si pritom všetkom zároveň uvedomuje svoju závislosť od prírody a svoje miesto v nej. V úvahách o vzťahu človeka k božestvu Dobšinský vysvetľuje, že viera v závislosť od síl, zjavov a premien prírody viedla našich predkov k ich ”božneniu”, k uznaniu ”božestva”. Naši predkovia pritom rozlišovali božestvo zla a božestvo dobra, pričom verili, že v konečnom dôsledku dobré sily vždy zvíťazia nad zlými. Inými slovami, mravný princíp, ktorý je hlboko zakorenený v ľudových rozprávkach, ľudia odpozorovali od prírody. Pomer človeka k ľudstvu je vyjadrený v obrazoch rodinného a spoločenského života našich predkov. Dobšinský z toho vyvodzuje, že typickou formou rodiny je rodina otcovská, patriarchálna. V tomto postrehu sa síce nezmýlil, ale vyvodil nesprávne vedecké závery, keď túto fornu rodiny prenášal do raných štádií dejín nášho ľudu. Patriarchálna rodina predstavuje podľa neho najprimeranejšiu formu rodiny, ktorá zabezpečuje jej členom pokojný, bohatý život. V rozprávkových kráľovstvách zasa videl zobrazenie spoločenského zriadenia prastarých časov. Mytologické chápanie sa názorne prejavuje napr. pri vysvetľovaní symboliky rozprávok. Dobšinský sa domnieva, že už ich pomenovanie – ”hádka”, alebo v češtine ”pohádka”naznačuje povinnosť uhádnuť skrytý zmysel ich obsahu. Symbolika sa viaže predovšetkým na zobrazovanie prírody, jej síl, zjavov a úkazov. V prírode (pusté hory, skaliny, lúky, rieky, jazerá, moria, poveterné výšiny atď.) sa odohráva väčšina dejov rozprávok, príroda je zosobená v prirodzených či fantastických postavách (oživené zvieratá, rastliny, nerasty a prírodné sily – tátoš, drak, slnko, mesiac, vietor ...) Ďalej možno v rozprávkach nájsť symboly neustálych premien prírody, striedanie ročných období, stret a boj prírodných živlov. Napr. postava Ježibaby symbolizuje zimnú prírodu, draky sú symbolmi mračien, tmy a zimy, postava dievčiny napodobuje letnú prírodu, popolvár slnko a teplo. Jednotlivé postavy tvoria vždy proti sebe stojace dvojice, ako v prírode tma a svetlo, zima a leto, život a smrť, pričom škodlivé sily vždy zanikajú a dobré a žičlivé víťazia. Spôsob podania rozprávok je podmienená ich fantastičnosťou a tiež dokazuje pôvodnosť a starobylosť poetickej tvorby ľudu. Rozprávači prednášajú vážne, akoby to, o čom rozprávali bolo skutočnosťou. Na pôvodnosť upozorňuje skutočnosť, že niektoré slová, vety a výrazy sa inde ako v ľudových rozprávkach nevyskytujú. Rozprávači dodnes zachovávajú určitý básnický rytmus a snažia sa načrtnúť príbeh v hlavných ťahoch bez zbytočných obšírností a podrobností. Na viacerých miestach autor vyzdvihuje etický a mravný princíp ľudových rozprávok. Obraz víťazstva dobra nad zlom sa premieta v minulosti, v prítomnosti ale aj do budúcnosti. Tieto závery Dobšinského potom viedli k mesianistickej viere v krajšiu budúcnosť slovenského národa. Hoci vedecká hodnota Dobšinského teórie o podstate, význame a prínose ľudových rozprávok je poznačená ideológiou, politickými a národnými potrebami tej doby, možno v nej aj v súčasnosti nájsť určité správne závery a postrehy, ktoré možno využiť pri bližšom štúdiu ústnej ľudovej slovesnosti.



Folkloristická a národopisná práca Pavla Dobšinského dostala mocný impulz predovšetkým založením Matice slovenskej r. 1863. Výbor Matice slovenskej poveril práve jeho organizáciou zbierania plodov ústnej ľudovej slovesnosti. V Pešťbudínskych vedomostiach uverejnili čoskoro Dobšinského článok s názvom Slovenské prostonárodné poklady, v ktorom rozviedol svoje myšlienky, ako najvhodnejšie realizovať zbieranie folklórneho a národopisného materiálu. Celý materiál rozdeľuje do 11 skupín: 1. ľudové povesti, 2. spievanky, 3. porekadlá a príslovia, 4. hádanky, 5.hry a tance, 6. obyčaje a zvyky, 7. kroje, 8. povery, 9. rozprávky o starých hradoch, skalách, hájoch a studničkách, 10. názvy miest a dedín, 11.slová a rôzne výrazy reči / Melicherčík, 1959, s. 138 /. Zberateľská aktivita vyhlásená Maticou slovenskou sa zavŕšila vydaním knihy Sborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier. Prvý zväzok vyšiel r. 1871 nákladom Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine a druhý tamtiež r. 1874. Sborník obsahuje prevažne slovenský folklórny materiál. Pavol Dobšinský zabezpečil do veľkej miery jeho vydanie organizačne, významnou mierou a hodnotnými príspevkami sa podieľal aj na jeho celkovej náplni. Sú tu uverejnené mnohé ukážky z jeho vlastnej bohatej zberateľskej práce a materiály, ktoré vybral z jednotlivých študentských zábavníkov. Významné miesto v Sborníku má jeho Zbierka slovenských porekadiel a im podružných viet. Materiál k tejto zbierke zozbieral priamo ”z úst ľudu” ,čerpal z prostonárodných piesní a povestí obsiahnutých v rukopisných i vytlačených zbierkach. Dobšinský vyzdvihuje porekadlá ako krásne prejavy poetickej tvorby ľudu, ktoré obohacujú slovnú zásobu spisovateľov a objavujú sa aj v gramatikách. Zužitkovať ich môže vedec, básnik, rétor pri obohacovaní a lepšom vystihnutí svojho prejavu a jazykovedci pri skúmaní bohatstva a skladby slovenskej reči. Hlavným cieľom ich vydania bola snaha prispieť ”k osvojeniu si čistejšieho a pôvodnejšieho slovenia a písania slovenčiny”, t.j. zvyšovaniu jazykovej kultúry na Slovensku. V archíve Slovenského múzea v Martine pod názvom Príspevky k slovenskému slovníku – Idioticon opatrujú slovníkový materiál zo života pospolitosti, prostonárodných piesní, porekadiel, hádaniek a pod. Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov zhŕňajú široký folklórny a národopisný materiál výročných obyčajov prevažne z gemersko–malohontských oblastí. V Turčianskom Sv. Martine roku 1848 vychádza kniha Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské. V prvej časti opisuje život slovenského ľudu : narodenie, krstenie, detstvo, mládenectvo, panenstvo, ženba, vydaj a svadba. Uvádzajú sa tu údaje o rodinnom živote slovenského ľudu, jeho zvyky, povery, hry a piesne viažúce sa k rodinnému životu. V ďalšej kapitole opisuje domáci a pospolitý život, bývanie, jedlá, rodinné a príbuzenské vzťahy, správanie sa ľudí pri návštevách, verejnom živote a pripája k nim rôzne zvyky, povery a črty. Opisuje taktiež hospodársky život, poľnohospodárstvo, chov dobytka, pastierstvo a s nimi späté obyčaje, povery, hry a piesne. Nasledujú ľudové remeslá, základy poznania a vedomosti nášho ľudu, občiansky život a s ním spojené základy zvykového práva, podomové obchodovanie, domáca výroba, ľudové liečenie, pohreb, uctievanie pamiatky zosnulých, ľudové povery, ktoré sa viažu na chorobu a smrť človeka.  Druhá časť je venovaná rôznym typom ľudových zábavných hier v jednotlivých častiach roka. Dobšinský ich rozdeľuje do troch veľkých skupín : 1. Hry zimného obdobia, 2. Hry jarné a letné, 3. Hry jesenného a predzimného obdobia.

V druhej polovici 19. st. predstavovala národopisná práca Pavla Dobšinského na Slovensku priekopnícky čin. Prvý raz má povahu systému a smeruje k úplnosti. Snaží sa pri skúmaní určitej témy zaujímať komplexnejší pohľad. Napr. keď hovorí o práci na poli, všíma si aj odev, stravu, zvyky, piesne, príslovia, porekadlá s ňou spojené. Dosahuje tak celostný obraz, v ktorom kultúrna zložka vystupuje do popredia. Pritom jeho metóda nie je historická, uvedené údaje sú zvyčajne ohraničené pamäťou ich súčasníkov. U Dobšinského sa stretávame s idealizáciou patriarchálneho spôsobu života slovenského ľudu, ktorý sa prejavoval hlavne vtedy, keď mal zaujať stanovisko k určitým odchýlkam od neho. Napriek tomu mu vďačíme za obraz života a kultúry slovenského ľudu z významného prelomového obdobia. jp968k4277qppn

Počas profesorského pôsobenia na lýceu v Banskej Štiavnici sa Pavol Dobšinský usiluje naplniť potreby slovenského národa v oblasti kultúry. S cieľom zjednotiť národno - literárne snahy inteligencie koncom roku 1859 žiada o povolenie vydávať časopis pre umenie a literatúru s názvom Sokol. Prvé číslo vychádza už v roku 1860. Na jeho stránkach si našla miesto poézia (S. Chalupka, J. Botto, A. Sládkovič, J. Kráľ, J. Grajchman , J. Čajak a ďalší), úryvky z prekladov M. Czajkowského a A. Mickiewicza, rozpravy z kultúrneho a spoločenského života, výzvy, informácie a pod. Sokol sa stal kronikou a usmerňovačom spoločenského a kultúrneho života na Slovensku. Okrem toho, že sa tu uverejňovala literatúra, o literatúre sa tu aj písalo. Časopis kladne zasiahol aj do ďalšieho upevňovania bratských vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, najmä tým, že neustále vecne a pravdivo informoval slovenskú verejnosť o kultúrnom a spoločenskom živote v Čechách. Dobšinský sa dištancoval od zaujímania politického postoja v časopise. Možno mu chýbalo práve reálne hodnotenie konkrétnej historickej situácie a zmysel pre docenenie politickej náplne dobových udalostí.V pohnutej dobe, poznačenej neúspechom revolúcie meruôsmeho roku sklamaných národovcov i prostý ľud azda zábavno – beletristický časopis neuspokojil dostatočne. Sokol prestáva v roku 1861 vychádzať, pretože klesol počet predplatiteľov a Dobšinský odchádza z Banskej Štiavnice. Jeho význam spočíva v tom, že upevnil hattalovský pravopis v spisovnej slovenčine a umenšil tak dosah nového jazykového rozkolu v prostredí evanjelikov. Začiatkom 60. rokov zohral dôležitú kultúrnopolitickú úlohu a podarilo sa mu zjednotiť dočasne slovenských evanjelikov a katolíkov.

Pavol Dobšinský bol veľmi činorodým vlastencom. Aj keď jeho prekladateľská a básnická činnosť nebola taká rozsiahla ako folkloristická, národopisná, zberateľská a publicistická práca, predsa nadobudla významné miesto kvôli cieľu, ktorý ňou Dobšinský sledoval. Cítil potrebu prekladať z inonárodných literatúr, aby sa tak pozdvihla vzdelanostná úroveň slovenského národa. Osobne si najviac obľúbil Ossiana, ale prekladal aj Shakespearea, Lorda Byrona, Younga, Rousseauoa, Fénela, Mickiewicza a Lermontova. Jazyky, z ktorých prekladal, ovládal iba pasívne. Učil sa jazyk a súčasne sa pokúšal prekladať. Pre vystihnutie obsahu a myšlienky mu jeho jazykové schopnosti zväčša vystačovali.

Poslednou zastávkou v živote Pavla Dobšinského boli Drienčany. Ľudia si ho vážili pre jeho prácu vykonanú v kňažskom úrade a často k nemu zašli aj po radu. Dobšinský sa snažil tunajší ľud vzdelanostne aj v národnom cítení povzniesť, zabezpečoval prísun slovenských časopisov, zborníkov a kníh, pomáhal prostým ľuďom aj pri sociálnych a ekonomických problémoch. Jeho činorodosť a aktivita vyhasla až jeho posledným vydýchnutím. Dokonal roku 1885 a bol pochovaný v Drienčanoch.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

POUŽITá LITERATÚRA

MELICHERČíK, A. : Pavol Dobšinský. Portrét života a diela. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo

krásnej literatúry 1959