Georg Washington 1723 – 1799

1. prezident USA

1789 – 1797

Narodil sa 22. februára1732 na vidieckom sídle vo Virdžínií. Jeho predkovia pochádzali z Anglicka, odkiaľ sa v polovice 17. storočia vysťahovali do britskej Severnej Ameriky.

1752 bol povolaný ako major virdžinskej milície a poverený jej výcvikom. Už vtedy a začal zaujímať o dejiny vojny a problémami vojenskej taktiky.

V tzv. „French and Indian War“ – Francúzsko – indiánskej vojne v Severnej Amerike bojoval Washington v hodnosti nadporučíka a od roku 1755 v hodnosti plukovníka milície. 43512rzm87jtz2m

Ako zámožný statkár bol Washington v roku 1758 zvolený do virginského koloniálneho parlamentu. V týchto rokoch sa stal vodcom opozície proti britskej koloniálnej politike. Ako delegát štátu Viginia sa zúčastnil Prvého kontinentálneho kongresu /1774/ a potom bol v 1775 Druhým kontinentálnym kongresom, novovznikajúcim revolučným mocenským orgánom vzbúrených kolónií, menovaný na základe svojich vojenských skúseností a svojej povesti generálom a vrchným veliteľom Kontinentálnej armády.

Washingtona možno zaradiť k umierneným vodcom americkej revolúcie. Mal významný osobný podiel na víťazstve Spojených štátov vo vojne za nezávislosť.

Po skončení vojny sa vrátil na svoje plantáže vo Virginii, čo označil ako „návrat k samému sebe“. Aj napriek tomu, rovnako ako všetci vodcovia americkej revolúcie, nevyhýbal ďalším úlohám, napríklad prepracovávanie nepríliš funkčnej prvej ústavy USA, Konfederačných článkov z roku 1777... . Spoločne s ďalšími 54 delegátmi sa ako jednohlasne zvolený predseda zúčastnil Ústavného konventu vo Filadelfii a na jeho zasadaniach sa vyslovoval za silnú výkonnú moc. Toto zhromaždenie v 1787 a vydalo novú, dodnes platnú Ústavu Spojených štátov amerických. Ústava upevňovala výsledky vojny za nezávislosť a ustanovila, vychádzajúc z princípov rozdelenia moci a federatívneho štátneho zriadenia – silnú a účinnú federálnu vládu v čele s prezidentom, disponujúcim rozsiahlimy právomocami. Uznávala však otroctvo ako inštitúciu, čím vychádzala v ústrety hlavne plantážnikom.

Behom ratifikačných diskusií o ústave sa v rokoch 1787 1788 začali v politickom živote USA rysovať prvé kontúry rodiacich sa politických strán a budúceho systému dvoch strán. Hamiltonom vedení federalisti sa zasadzovali o silnú ústrednú vládu, ako ju predpokladala ústava, o aktívnu finančnú a hospodársku politiku v záujme priemyslu, obchodu, finančníctva a moreplavby. Demokrati, neskôr republikáni, vedení Jeffersonom tlmočili záujmy agrárnej demokracie, najmä farmárov. Vystupovali proti nadmernej koncentrácií vlastníctva, za rozšírenie demokratických práv a proti všeobecnej federálnej vláde v prospech posilnenia suverénnych práv jednotlivých štátov. zt512r3487jttz

Washinktonovo politické stanovisko sa blížilo zámerom a cieľom federalistov. Po ratifikaci ústavy deviatimi z trinástich vtedajších štátov dalo mandátne kolégium, ktorého úlohou bolo zorganizovanie prezidentských volieb, 4. februára 1789 svoj hlas jednoznačne Washingtonov. Stal sa tak prvým a jediným jednomyseľne zvoleným prezidentom USA. Viceprezidentom bol zvolený federalista John Adams z Massachusetts.

Po schválení výsledkov volieb Senátom a potom, čo W. voľbu prijal, vydal sa do New Yorku, kde mal byť vo Federal Hall uvedený do úradu. Dorazil sem 30. marca a 30. zložil na balkóne Federal Hall slávnostnú prísahu prvého prezidenta USA a ujal sa svojho úradu.

Keď W. prijímal prezidentský úrad, vstupoval na neprebádanú pôdu a musel si uvedomiť, že každý jeho budúci čin bude mať platnosť precedensu. Každý jeho skutok mal svoj význam pre budúci kurz a politický štýl vlády.

Najdôležitejšie úlohy americkej politiky uviedol už pri svojom odchode z funkcie vrchného veliteľa Kontinentálnej armády v roku 1783: pevná únia štátov riadená jednou ústrednou mocenskou inštitúciou, nedotknuteľnosť práv jednotlivých štátov a dodržovanie skutočného mieru. Tieto hlavné línie možno sledovať i v jeho prezidentskej politike.

Jeho vnútornej politike dominovalo zriadenie novej funkčnej federálnej vlády. Finančná, hospodárska a agrárna politiky jeho administratívy sa riadilo záujmami kapitalistického hospodárstva, vstupujúceho do obdobia priemyselnej revolúcie. Od augusta 1789 začal W. budovať svoj kabinet zriaďovaním vládnych úradov (executive departments) a menovaním ministrov (secretaries). Podarilo sa mu vytvoriť z výrazných osobností funkčnú vládu. „Federal Judiciary Act“ z 24. septembra 1789 obohatil správny systém štátu krajiny o Najvyšší súd, federálne a oblastné súdy (Supreme Court, circuit courts, federal distrcit courts). W. ako prezident pritom obdržal právomoc menovať sudcov do všetkých týchto orgánov. Bol vybudovaný systém pôšt. Armáda a loďstvo Spojených štátov boli reorganizované a W. taktiež upravil pomer medzi prezidentom a Kongresom v súlade s novou ústavou, pričom sa mohol oprieť o svoju autoritu a popularitu.

K rozvoji republikánskych inštitúcií vo W. –ovom funkčnom období prispel i Kongres vydaním Listiny práv – „Bill of Rights“, prvých dodatkov k ústave, dna 25. septembra 1789. Po jej ratifikácii v 1791 sa potom stala sloboda vyznania, slova a tlače, právo občanov vlastniť a používať zbrane a ďalšie demokratické práva súčasťou Ústavy USA.

V politických sporoch medzi federalistami a demokratmi – republikánmi sa v tejto dobe diskutovalo hlavne o vládnych zásadách finančnej a hospodárskej politiky, ktoré boli predovšetkým dielom Hamiltonovým. Minister financií Hamilton vlastne určoval profil W. prezidentskej éry tím, že presadzoval:

1. zvýšenie obecného kreditu USA prevzatím vnútorných a vonkajších záväzkov včítane dlhov jednotlivých štátov z doby vojny za nezávislosť.

2. vytvorenie Banky Spojených štátov, ktorá by vydala emisiu papierových peňazí, sústreďovala štátny kapitál a zaoberala sa predajom obligácií

3. zavedenie spotrebnej dane, konkrétne dane z whisky a liehovín zo pšenice

4. podporu a ochranu manufaktúrneho priemyslu tím, že federálna vláda bude usilovať o vytvorenie priaznivých podmienok pre akumuláciu kapitálu, colnú ochranu domáceho priemyslu a štátnu podporu poľnohospodárstva a dopravy

Táto finančná politika zvýhodňovala priemyslovú, finančnú a obchodnú buržoáziu, avšak znepokojovala početné rady farmárov. Mnoho farmárov sa dokonca zúčastnilo tzv. „whiskového povstania“ v západnej Pensylvánií proti zavádzaniu spotrebnej dane. W. vyslal do nepokojnej oblasti 15 000 vojakov. Demonštratívne nasadenie armády viedlo k ukludneniu situácie a ukončilo tak prvé reálne ohrozenie autority federálnej vlády.

Hospodárska politika, zvýhodňujúca predovšetkým majetné vrstvy, našla svoj výraz v zákone o pôde z roku 1796. Stanovil minimálnu cenu na 2 doláre za aker a minimálnu predajnú výmeru na 640 akrov.

Pri riešení indiánskej otázky používala Washingtonova vláda ako vojenskej sily, tak diplomatického vyjednávania. V 1794 v bitke pri Fallen Timbers boli porazené spojené indiánske kmene. V dôsledku porážky stratili indiáni „Greenvillskou zmluvou“ z roku 1795 obrovské územia.

5. decembra 1792 bol W. po druhýkrát zvolený na ďalšie 4 roky prezidentom USA. John Adams bol znovu zvolený za viceprezidenta.

V druhom W. funkčnom období hrali dôležitejšiu rolu zahraničnopolitické otázky. Politické debaty v zemi v krajine sa teraz týkali vplyvu Francúzskej revolúcie na USA, amerického postoja k revolučnej vojne v EU i vzťahu s Francúzskom a Anglickom . Tieto problémy ďalej prehlbovali stranícke rozpory medzi federalistami a demokratmi – republikánmi.

Francúzska revolúcia vyvolala v Spojených štátoch silný ohlas. Na začiatku ju verejnosť prijala skôr pozitívne. Avšak pokračujúca demokratizácia a radikalizácia revolúcie vo Francúzsku vyvolávala od roku 1792 v USA rozpaky. W. preto 22. apríla 1793 verejne deklaroval neutralitu USA. To znamená priateľský a nestranný kurz. Tento kurz potvrdili kongres o rok neskôr vydaním zákona o neutralite. Vyhlásenie neutrality a zákon o neutralite tak položili základ izolacionizmu v zahraničnej politike USA, zásady platné až do prvej svetovej vojny. Paralelne s týmto rozhodnutím ale nútil napätý vzťah USA a Anglicka prezidenta k zásahu. USA si sťažovali na existenciu anglických posádok na západe USA. Tak isto na útoky britských lodí na americké a na obmedzovanie amerického obchodu. O týchto otázkach jednal v Londýne od roku 1794 John Jay, predseda Najvyššieho súdu USA. V tom istom roku bola podpísaná tzv. Jayovú zmluvu, predpokladajúcu obojstranný kompromis, ktorá sa však zdala značnej časti americkej verejnosti príliš probritská. Zmluva obsahovala vysťahovanie posádok, obchodnú zmluvu, úpravu hraníc a vyrovnanie dlhov. Podobne ako politiky neutrality zaistila i Jayova zmluva USA mier skoro na dve desaťročia.

Koncom druhého funkčného obdobia sa W rozhodol odísť na zaslúžený odpočinok, to znamená nekandidovať tretíkrát na prezidentský úrad.

Svojím štátnickým rozhodnutím zahájil W. v Spojených štátoch tradíciu, obmedzujúcu dobu vlády prezidenta na dve funkčné obdobia. Dna 17. septembra 1796 formuloval W v Posolstve na rozlúčku svoj politický odkaz. Posolstvo na rozlúčku tlmočí W umiernený republikanizmus. Nabáda k mieru a súladu zo všetkými štátmi.

W. zomrel vo veku 67 rokov 14. 12. 1799 v Mount Vernon.