Vladimír Solovjov - velikán ruskej mysle

K storočnici úmrtia ruského filozofa

Každý národ má svojich géniov a svojich velikánov. Niektorí z nich svojou neopakovateľnosťou, jedinečnosťou a svojou jasnozrivosťou stali sa známymi široko-ďaleko. Mnozí z nich boli docenení až po mnohých rokoch, neraz len v cudzích krajinách, podľa biblického: ”Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti”( Mk 6, 4).

Tohto roku uplynie sto rokov, ako svet opustil jeden z najväčších duchov Ruska – Vladimír Sergejevič Solovjov. Toto výročie je vhodným podnetom, aby sme sa pristavili pri tejto veľkej osobnosti ruského, slovanského a svetového myslenia, ktorá v mnohom - spomeňme len jeho ekumenizmus - predbehla svoju dobu. Azda aj preto bol Solovjov v Rusku nepochopený. Akými cestami života však viedla Prozreteľnosť tohto ruského filozofa? Nasledujúce riadky chcú byť pokusom o ilustráciu a priblíženie Solovjovovho života a diela.

Detstvo a mladosť 51932dlb63jdy7b

Vladimír S. Solovjov se narodil 16.(28). ledna 1853 v rodině profesora Moskevské univerzity. Jeho otec Michal (zemřel roku 1861) byl pobožným pravoslavným knězem. Vladimír teda vyrůstal obklopený východním křesťanstvím a otcovou vědeckou prací. Jeho otec Sergej, slavný ruský dějepisec, autor Dějin Ruska (od roku 1870 též rektor Moskevské univerzity) přesto, že byl pravoslavný křesťan, byl nejspíše více vědcem než starostlivým otcem. Vladimír tak během mládí, četl mnoho rozmanitých knih. Až jako jedenáctiletý upadá do duchovní krize. Z toho období se zachoval výmluvný dopis, kde mladý Solovjov napsal svému příteli: ”Když jsem měl 13-14 roků, neuměl jsem – coby vášnivý materialista – pochopit, jak rozumní lidé mohou věřit v Ježíše Krista. Jediným vysvětlením se mi zdála přetvářka, nebo určitý druh rozumového zmatku, typického pro některé vzdělance.”

Po středoškolských studiích na I. Moskevském gymnáziu – které ho na konci roku 1869 ocenilo zlatou medailí. Jako nadaný mladík študuje nejdříve na fyzikálně-matematické fakultě Moskevské univerzity přírodní vědy. Ve třetím semestru však studia zanechává a přestupuje na historicko- filologickou fakultu, kde se začíná hlouběji věnovat filosofii. Roku 1873 jako dvacetiletý zveřejňuje svoji práci Mytologický proces v starém pohanství díky tomuto dílu dosáhl titul kandidát filozofie. Následující rok byl mimořádným posluchačem Moskevské Duchovní akademie v Sergejevovo Posadě (Sergejskej Lavre).

Dne 24. listopadu roku 1874 obhajuje na Petrohradské univerzitě magisterskou práci Krize západní filozofie. Proti pozitivistům a stává se magistrem filozofie. Je jmenovaný za docenta na Moskevské univerzitě. Po třech letech však odchází do Petrohradu, kde se stává členem učené společnosti při Ministerstvu národní osvěty. Přednáší na univerzitě jako soukromý docent až do roku 1882 a mimo toho se věnuje studiu a tvorbě svých prací. V době tohoto petrohradského filozofického období se zrodili jeho práce – Filozofické principy integrálního vědění (1877), Čtení o Boholidství (1878-1881) a doktorská disertační Kritika abstraktních principů (1877 - 1880). Za tu poslední práci dosáhl hodnosti doktora filozofie na Petrohradské univerzitě. ld932d1563jddy

Po násilné smrti cara Alexandra II. roku 1881 Solovjov z politických důvodů z univerzity odchází a pracuje dál jako ”svobodný spisovatel“. Intenzivně pracuje, tvoří a študuje. Také odjíždí na zahraniční cesty po světě. Roku 1899 byl zvolený za člena nově otevřené Puškinovy akademie věd a roku 1900 za čestného člena Akademie věd pro odbor ruského jazyka a slovesnosti.

Roky 1875-1899 byly pro Solovjova roky jeho cestování. Několikrát se vydal na cesty na západ. V letech 1875 – 1876 to byla studijní cesta do Anglie a do Egypta, roku 1886 (až 1888/89) do Chorvatska, kde předal nakladatelům svoje dílo Dějiny a budoucnost teokracie, důvod proč tak učinil v Chorvatsku je ten, že se obával, že by v Rusku nevyšlo kvůli cenzuře. Roku 1888 navštívil Paříž, aby tam dokončil a vydal svojí knihu Rusko a všeobecná církev, napsané Francouzky nejspíše také kvůli cenzuře. Roku 1893 navštívil Skotsko a Francii a roku 1898 už podruhé Egypt. Poslední zahraniční cesta na jaře roku 1899 ho zavedla na Francouzkou riviéru. Svůj plodný život zakončil Solovjov 31.června roku 1900 v dome knížete Sergeje N. Trubeckého na jeho statku Uzkoje nedaleko Moskvy.

Dielo

Solovjovovo dílo je úzce spojené s jeho existenciálním prožíváním skutečnosti, odrážející proces jeho myšlenkového rozvoje. Po tom, co mladý Solovjov bytostně zakusil krizi či nemoc dospívání jak to sám nazval, a nechal se unést materialistickou a nihilistickou filosofií, zasvětil celý svůj život posvátné obhajobě křesťanské víry, filosofickými zbraněmi. Chtěl aby křesťanská víra byla znovu uvedená do lidské společnosti a sužované lidstvo, jak v Rusku tak i jinde hledalo skrze ní spásu.

Jak poznamenávají někteří autoři, kým sa Solovjov vo svojich dvadsiatich rokoch usiloval o všeobecnú apokatastázu, pred smrťou sa uspokojil s apokalytickým obnovením sveta.

Na začiatku svojej filozofickej cesty bol presvedčený, že hlásanie kresťanstva v novej racionálnej podobe a v primeranej forme je jedinečným prostriedkom na obnovu ľudstva a sveta. Mala to byť cesta, ktorú on už osobne prešiel, keď stratil a znovu získal vieru – cesta teórie. Z tohto dôvodu sa rozhodol vypracovať pre kresťanstvo – ako pre absolútne náboženstvo - novú, racionálnu formu. Ako ukážeme neskôr, Solovjov býva právom považovaný za náboženského filozofa.

Jeho systém sa mal stať univerzálnou a integrálnou syntézou náboženstva, filozofie a pozitívnej empirickej vedy alebo syntézou slobodnej teokracie, slobodnej teozofie a slobodnej teurgie. Táto koncepcia je založená na konkrétnej všejednote a zahŕňa v sebe trojakú sféru vôle, predstavivosti a citu, aká zodpovedá trojakej idei jednej absolútnej Bytosti: idei dobra, pravdy a krásy, realizovanej v božskej Múdrosti, Sofii, ktorá sa má uskutočniť v integrálnom Bohočlovečenstve.

Všejednota a Bohočlovečenstvo

Solovjovova základná metafyzická idea všejednoty je poňatá ako príčina a posledný cieľ historického procesu, chápaného ako návrat človeka v spoločenstve s inými k Bohu – všejednému. Boh sa tu rozumie ako Absolútno starovekých Grékov a európskej tradičnej filozofie, a zároveň ako Osoba podľa židovsko-kresťanskej tradície. Pre Solovjova Boh nemôže byť iba postulátom prírodných vied ako napr. geometrie či fyziky, ale musí byť zároveň Bohom histórie, príčina a koniec kozmického a dejového procesu.

Tento pokus partikularizácie všeobecnej koncepcie všejednoty - cez kresťanskú ideu Bohočlovečenstva, ktorej korene siahajú až ku štvrtému všeobecnému snemu v Chalcedóne roku 451, kde boli definované dogmy o dvoch prirodzenostiach Krista. Kristus-Bohočlovek ako jedinec, ktorý sa zjavil uprostred dejín, bol začiatkom, nevyhnutným základom a centrom histórie; nebol však jej koncom a naplnením. Toto naplnenie sa uskutoční až vtedy, keď ľudstvo ako celok prejde cestou Krista, dosiahnuc status Bohočlovečenstva. Takto sa zjednotí s Bohom práve prostredníctvom Bohočloveka. Solovjovova idea Bohočlovečenstva našla svoju modifikáciu v koncepcii Sofie – ako pokus človeka pochopiť históriu. Táto idea je ideou aktívnou, ktorej výrazom je spojenie ”my s Bohom”, na rozdiel od Krista-Bohočloveka, ktorý je ”S nami Boh”. S nami Boh - predstavuje Božiu intervenciu a aktivitu, kým človek je tu pasívny. Naopak, vo výraze my s Bohom sa človek javí ako ”vôľa a duch” a Boh - ako ”telo a matéria”. V tomto aspekte možno povedať, že Solovjov sa pokúsil vysvetliť formu a podstatu dejín ľudskej spoločnosti ako živého organizmu, vedome sa rozvíjajúc podľa určitej idey.

Spoločnosť je podľa Solovjova do určitej miery výtvorom vlastného vedomia, a preto môže byť nazvaná ako slobodný organizmus - ako protiklad všetkých prírodných organizmov.

Koncom 70-tych rokov sformuloval Solovjov dôležitý postulát svojho raného obdobia historiosofie, tzv. zákon historického rozvoja. História človeka sa uskutočňuje v troch sférach: tvorba (kreativita), poznanie a praktická aktivita. Ich subjektívnym základom sú: pocit, myslenie a vôľa. Objektívnym princípom ako aj cieľom každej z nich sú: krása, pravda a všeobecné blaho. Do sféry tvorby patria: technické umenie, krásne umenie a mystika; sféru poznania konštituujú: prírodne vedy, filozofia a teológia; sféra praktickej aktivity zahŕňa: ekonomické spoločenstvo (roľníctvo), štát a cirkev.

Táto schéma mala byť pokusom pojať všetko, všetky javy, ktoré sú prítomné v procese histórie. Pripisujúc javom Hegelov zákon dialektiky, Solovjov sa snažil dokázať, že v prvotnej etape rozvoja človečenstva individuálne elementy každej zo sfér boli navzájom spojené v násilnom zväzku (téza), potom sa rozdelili (antitéza), aby sa opäť v budúcnosti znovu spojili, ale už v slobodnom zväzku (syntéza). Od nútenej teokracie cez rozdelenie cirkvi, štátu a ekonomického roľníctva vo sfére praktickej, od nútenej teozofie cez rozdelenie vedy, filozofie a teológie vo sfére poznania, od násilnej teurgie cez rozdelenie technického umenia, krásneho umenia a mystiky má ľudstvo v dejinnom procese dôjst k slobodnej teokracii, slobodnej teozofii a slobodnej teurgii. Iba takáto organizácia troch sfér života je schopná premeniť ľudstvo v slobodné Bohočlovečenstvo – časť nadhistorickej všejednoty.

Do začiatku 80-tych rokov Solovjov pripisoval túto rozhodujúcu úlohu v procese slobodného návratu ľudstva k Bohu hlavne Slovanom a Rusku; ruský národ ako slobodný od akejkoľvek ohraničenosti sa mu videl ako nositeľ Božej sily. To vyjadril v diele Tri sily (1877), kde prvá sila predstavuje moslimský Východ, druhá sila je dominancia katolícko-protestantského Západu; po nich nastúpi dominancia tretej sily, ktorej nositeľom je Slovanstvo a narod ruský. Ako islam vytvoril ne-ľudského Boha (téza), Západ zasa bezbožného človeka (antitéza), úloha Ruska spočíva v poľudštení (počlovečení) Boha a v ”oboženii”, pobožštení človeka - syntéza. V tejto koncepcii jasne badať vplyv A.Chomjakova a jeho vízie pravoslávneho spoločného zväzu (ideja sobornosti).

No už v rokoch 1883-1891 zanechal túto ideu slovanofilstva a podrobil ju tvrdej kritike. Solovjov prišiel k presvedčeniu, že to bude práve katolícky Západ, ktorý už zohral a ešte bude zohrávať v histórii svoju úlohu, rovnako pozitívnu ako pravoslávny Východ. Ideovo sa vtedy rozišiel s doktrínou Chomjakova ako aj s panslavistickou koncepciou Danilevského.

U mladého Solovjova – do roku 1881 prevláda aspekt teozofický. Roky 1882-1889 bývajú charakterizované ako teokratické obdobie. Významné spisy tohto obdobia sú: Veľký spor a kresťanská politika (1883), Židovstvo a kresťanská otázka (1884 ), Dejiny a budúcnosť teokracie. Všesvetová historická cesta k pravému životu (Zagreb 1887), Ruská idea (L´idée russe - Paríž 1888), Rusko a všeobecná cirkev (La Russie et l´ Église universelle, Paríž 1889), Duchovné základy života (1884) – 1. vydanie.; 1885 - 2. vydanie; 3. vydanie 1897.

Roku 1882, po odchode z katedry v Petrohrade, sa ťažisko jeho bádania prenieslo k snahe o uplatnenie v spoločnosti kresťanstva živého a žitého, ergo na rovinu teokratickú. Augustínovsky sa s celou vervou zaujal myšlienkou uskutočnenia Božieho kráľovstva na zemi skrze Cirkev. Táto cesta ho viedla k napísaniu Náboženských základov života v rokoch 1882-1884 – neskôr vyšli pod názvom Duchovné základy života.

Ekumenizmus

V rokoch 1883-1889 sa Solovjov zaoberal otázkou správnej organizácie praktickej sféry historického procesu, partikulárne venujúc pozornosť na misiu cirkvi všeobecnej, sobornej. Z tohto obdobia pochádza jeho vrcholné dielo k tejto otázke – Rusko a všeobecná cirkev. Solovjov tu vyjadril pozitívny výklad ekumenizmu. Podľa autora jednou z hlavných podmienok realizácie slobodnej teokracie je zjednotenie cirkvi (rozumej cirkvi pravoslávnej) a katolíckej. Za spoločný a najvážnejší základ jednoty kresťanov považoval Solovjov dogmy, ktoré boli sformulované na prvých siedmych všeobecných konciloch. Schizmu r. 1054 považoval za nedorozumenie - výsledok vonkajších historických komplikácii a okolností. Mysiteľ systematicky prijímal katolícke dogmy (Filioque, Nepoškvrnené počatie, neomylnosť rímskeho pápeža v otázkach viery a morálky) tvrdiac, že nie sú v protiklade k duchu pravoslávia. V jeho ekumenických plánoch mali významnú úlohu katolícki Poliaci a Židia – ak prijímu kresťanstvo.

Solovjov – mysliteľ ekumenizmu a jednoty Cirkvi

Solovjov sa stal zástancom jednoty cirkvi, unionistom – v našom ponímaní gréckokatolíkom. Preto Vladimír Solovjov, verný a milujúci syn ”Svätej Rusi” zo všetkých síl sa usiloval priviesť svoju vlasť k jednote s Cirkvou rímskou. No jeho snahy boli zabrzdené oberprokurátorom petrohradskej ”Svätej synody”, Konštantínom Pobedenoscevom (1880-1905). Po návrate z Paríža roku 1889, kde vydal La Russie et l´Église universelle, bol nútený uchýliť sa k iným, menej nebezpečným a ohrozujúcim témam.

Neznejú nám azda nasledujúce riadky ako Solovjovovo krédo únie?

”Či môžeme zabudnúť na onen ideál živej organickej jednoty všeobecnej cirkvi, ktorý je nám ako závet odkázaný vo veľkňazskej modlitbe Kristovej? A či nie sme povinní pracovať myšlienkami i skutkami za odstránenie tohto zjavného protikladu medzi tým, čo má byť, a medzi tým, čo nachádzame v skutočnosti nášho sveta?”

Kým sa však Solovjov dopracoval ku katolíckemu ponímaniu cirkevnej jednoty, musel prejsť dlhú cestu. V predslove k svojej knihe História a budúcnosť teokracie. Všesvetová historická cesta k pravému životu, ktorá vyšla roku 1887 v chorvátskom Záhrebe za pomoci záhrebského kanonika Dr. Františka Radkovského, píše toto: ”Vhlbujúc sa do Božieho slova a prenikajúc pravý pojem všeobecnej Cirkvi, ktorý naši náboženskí filozofi vyjadrili v prekrásnych formulách; študujúc pramene cirkevných dejín a skúmajúc, či je správny záporný názor, ktorý je u nás rozšírený o západnej cirkvi; hľladajúc korene a príčiny súčasných vied; uvažujúc o údele našej národnej cirkvi a o rozkole, ktorý ju podlamuje: dospel som dôsledne k presvedčeniu, ktoré podrobne rozvádzam v tomto diele o dejinách a budúcnosti teokracie.

Solovjov sa zahĺbil do cirkevného podania - tradície a do Božieho slova vo Sv. Písme. Nemohol teda nenájsť ten zasnúbený chrám – pravú cirkev Kristovu. Hľa, ako to vyjadril neskôr vo svojej knihe Cirkev a všeobecná cirkev: ”..Pri zakladaní svojej viditeľnej Cirkvi Ježiš myslel predovšetkým na borbu so zlom; a aby svojmu dielu zaistil zjednotenie, ktoré dáva silu, hierarchickému poriadku postavil na čelo jedinečnú a ústrednú ustanovizeň úplne nedeliteľnú a nezávislú, ktorá má samostatne plnosť moci a prisľlúbení: Ty si Peter a na tejto skale vybudujem svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.”

Jeho hľadanie pravdy, pravdy filozofickej a pravdy biblickej, ho viedlo k tomu, že 18. februára (podľa juliánskeho kalendára) 1896 v domácej kaplnke Panny Márie Lurdskej, v súkromnom byte zjednoteného kňaza o. Nikolaja Alexejeviča Tolstého na Ostoženke vo Vsevoložskej ulici zložil Solovjov kanonické vyznanie katolíckej viery.

V jednom zo svojich listov napísal tieto slová: ”Ja pozerám predovšetkým na veľký, svätý a večný Rím, základnú a neodlučiteľnú časť všeobecnej cirkvi. V tento Rím ja verím, pred ním sa skláňam, jeho milujem celým srdcom a prajem si zo všetkých síl jeho znovupovýšenie pre jednotu všesvetovej cirkvi.”

Spomenutá kniha – ktorá napriek tomu, že bola vydaná v Záhrebe, bola v Rusku zakázaná - zostala až do konca jeho života jeho najmilšou knihou. Keďže knižne vyšiel iba prvý zväzok - v ktorom úmyselne vylúčil dôležitú stať o primáte -– a Solovjov nevidel sľubne vydávanie ďalších pokračovaní, rozhodol sa, že prepracuje svoje dielo. Vypracoval teda zhrnutie – resumé 3-4 zväzkového diela o teokracii. Tak uzrela svetlo sveta jeho ďalšia kniha – Rusko a všeobecná cirkev (La Russie et l´Église universelle) - vo francúžštine – vydaná v zahraničí, v Paríži začiatkom roku 1889, a nie v Rusku, aby ju štátna cenzúra opäť nezakázala.

Ako píše Dr. Mastyliak v úvode k slovenskému prekladu tejto knihy, toto dielo predstavuje udalosť v cirkevnej a unionistickej literatúre. Nesmieme totiž zabudnúť, že sa píše rok 1899, 19. stor., keď myšlienky ekumenizmu ešte dlho museli čakať na svoj zrod a inkorporovanie do oficiálnej doktríny katolíckej cirkvi po II. vatikánskom koncile. Solovjov sa z tohto pohľadu ukazuje ako ozajstný prorok, ktorý ďaleko predbehol našu dobu.

Dielo sa skladá z troch častí: V prvej časti sa Solovjov polemicky a kriticky zaoberá náboženským stavom Ruska a kresťanského Východu. V druhej časti teologicky a historicky dokazuje z Písma a najstaršej cirkevnej literatúry, že základy všeobecnej jednoty, (cirkevná monarchia) a primát boli založené Ježišom Kristom. V tretej časti rozumovými a teozofickými úvahami dokazuje, ako zásada trojičnosti, daná v Bohu, sa uplatňuje aj vo svete, v ľudskej spoločnosti, vzatej historicky i prítomnostne, rovnako aj v živote jednotlivca.

Zaiste, nie náhodou vyšiel slovenský preklad tohto Solovjovovho najkatolíckejšieho diela v roku 1947 v SSV v Trnave. Boli to roky, keď práve východné zjednotené cirkvi v budúcom sovietskom bloku, na Ukrajine (1946), v Poľsku a Rumunsku (1948), na Podkarpatskej Rusi (1949) a neskôr aj na Slovensku (1950) žili – ako to napísal F. Vnuk - už len na požičanom čase. Mali podstúpiť svoju likvidáciu komunistickým štátom za pomoci ruskej pravoslávnej cirkvi, a tak vydať svoje svedectvo jednoty s katolíckou cirkvou – nie po prvýkrát vo svojej histórii. Rovnako nie je náhoda ani to, že významný slovenský gréckokatolícky redemptorista – zbožný a vzdelaný kňaz - Dr. Ján Mastyliak, CSsR práve v onej dobe preložil toto dielo. Veď ako napísal, ”naši gréckokatolíci môžu sa v tejto knihe ruského génia s radosťou znovu presvedčovať o pravdivosti svojho šťastia, že sú v lone svätej katolíckej cirkvi. Napokon zohrala svoju rolu aj okolnosť, že rok 1946 bol jubilejným rokom 50. výročia kanonického vyznania viery ”ruského Newmana”.

Politická filozofia

Dejiny väčšiny národov, ktoré mali vplyv na históriu ľudstva, potvdzovali podľa Solovjova tézu, že každý národ v epoche rozvoja budoval svoju existenciu nie na izolácii a nacionalizme, ale na kresťanskom nadnárodnom univerzalizme. Zákon a štát považoval náš mysliteľ za ohraničujúce inštitúcie, ktoré patria do oblasti zdrojov, a nie do kráľovstva cieľov. Úloha zákona nespočíva v tom, aby premenil svet na Božie kráľovstvo na zemi, ale skôr v tom, aby nedopustil, že by sa svet stal pozemským peklom.

Solovjovov systém do začiatku 90-tych rokov predstavoval optimistickú metafyzickú konštrukciu, ktorá sa nedotýkala prítomnosti zla v historickom svete. Dejiny ľudstva – to je boho-ľudský proces, ktorého cieľom je neodkladné smerovanie k božiemu kráľovstvu na zemi. Zlo považoval za nesprávne vzájomné vzťahy elementov, ktoré majú veľký vplyv na konanie človeka. Niektorí autori preto nazývajú toto obdobie myslenia Solovjova optimistickým historio-sofickým evolucionizmom.

Blížiac sa k vrcholu svojho života, Solovjov prehodnotil svoje názory v apokalypticko-eschatologickom duchu, ako to prezentoval vo svojom filozofickom dialógu Try rozgovora 1899-1900 s pripojenou Krátkou povesťou o Antikristovi.

Tri rozhovory

Posledná fáza filozofickeho vývoja Solovjova – teurgická sa viaže k rokom 1889-1900. Záverečné dva roky nesú známky apokalyptickosti a eschatológie, čo vyjadril v Troch rozhovoroch a Legende o Antikristovi. Tœto svoju poslednœ prįcu Solovjov pķše v obdobķ medzi októbrom 1899 a aprķlom 1900 a publikuje ju len krįtko pred smrťou roku 1900. Z literárneho hľadiska sa toto jeho posledné dielo považuje za najdôležitejšie a možno povedať, že dodnes sa teší medzi čitateľskou verejnosťou veľkej obľube. Nie náhodou zvolil Solovjov v tomto diele formu dialógu: v tom období totiž dokončoval preklad Platónových dialógov do ruštiny.

Tento filozofický dialóg mal byť kritikou racionalizácie kresťanstva, Tolstojovej proveniencie. Redukcia a ohraničenie Ježišovej náuky a aktivity výlučne do sféry etickej (tzv. etický pozitivizmus) ako aj Tolstojove odmietnutie dogmy o božskosti a vzkriesení Krista považoval Solovjov za dôkaz sfalšovania kresťanstva.

Samotným námetom dialógu je otázka zla, jeho významu vo svete ako aj jeho konečnej porážky. Solovjov sa zamýšľa nad vážnymi otázkami – aký zmysel má vojna, čo je morálka a aké je najpodstatnejšie jadro náboženského očakávania. Dielo sa končí apokalyptickou víziou dejín ľudstva.

Účastníci v prvom rozhovore debatujú o väčšej či menšej nutnosti vojny. Zlo je pokladané za fenomén spoločný pre teológiu, filozofiu a dejiny. Táto diskusia o zle si nevyhnutne vyžaduje kritériá, ktoré sú zároveň metafyzické, morálne a duchovné. Vtelením zla sa má stať postava antikrista. Solovjov nadväzujúc na ruskú tradíciu, vykresľuje antikrista ako možný omyl mesiánskych očakávaní. Ako sám autor napísal: toto dielo ponúka iba to, čo môže Písmo Sväté, tradícia cirkvi a zdravý úsudok povedať na túto tému. Takto Solovjov stavia rozhovor do roviny teologicko-duchovnej.

Ako píše sám autor v úvode k Trom rozhovorom, predkladá tu otázku o boji proti zlu a o zmysle histórie z troch rôznych pohľadov, z ktorých jeden nábožensko-bytostný, patriaci minulosti, sa objavuje predovšetkým v prvom rozhovore v reči generála; druhý pohľad, kultúrno-pokrokový, v súčasnej dobe prevládajúci, vyslovuje a obhajuje politik, hlavne v druhom rozhovore, a tretí, bezpodmienečne-náboženský, ktorý ešte iba má ukázať svoj rozhodujúci význam v budúcnosti, je predstavený v treťom rozhovore v úvahách pána Z. a v Povesti otca Pansofija. Ona krátka povesť či rozprávanie - zapísaná z rukopisu zomrelého mnícha - je vlastne pripojená Legenda o Antikristovi. Keď túto legendu na jar roku 1900 Solovjov verejne prečítal, vyvolala v spoločnosti a tlači mnoho rozpakov a nových výkladov. Ako však autor vysvetľuje, to je len dôkazom nedostatočnej znalosti výkladu Písma svätého a cirkevnej legendy o Antikristovi.

Legenda o Antikristovi – ako píše Tenace – dáva nahliadnuť presvedčivým naratívnym spôsobom, ako ľahko je vzdialiť sa od Krista tým, že sa volí dobro, a nie Kristus, pretože definovať dobro a zlo podľa kresťanskej viery odkazuje nutne na osobu a dielo Krista.

Antikrist je vo svojom konaní a bytí postavou falošníka: falošník osoby a diela Krista. Antikrist je náboženským samozvancom, lži-prorokom, ktorý zvádza ľudí skutočnými i falošnými zázrakmi. Človek je stvorený na to, aby bol božským bytím - to je to pravé bytie. Klam pokušiteľa však spočíva vo falošnosti: pobožštenie stvorenej bytosti nie je zbožštenie seba samého, ale účasťou na božstve na základe vzťahu k Bohu.

Ako sa jasne ukazuje z Legendy o Antichristovi, zlo zmizne až po parúzii – druhom slávnom príchode Krista na svet. Dovtedy však ešte bude mnohokrát triumfovať. Solovjovovský Antikrist je postavou, ktorá podľa vzoru Veľkého inkvizítora F. Dostojevského – dáva ľuďom chlieb ako výmenu za slobodu, a po falošnom zjednotení cirkví dosiahne zároveň ideál pozemskej pseudo-teokracie (satanokracie).

V jednom z posledných rozhovorov Solovjov povedal: Napísal som o tom, aby som definitívne povedal svoj názor na cirkevnú otázku.”

Význam

Niet pochýb, že najväčším prínosom Solovjova bolo jeho rozvinutie ekumenického myslenia a dialógu medzi katolicizmom a pravoslávím. Ekumenický a katolícky svetový význam ekleziológie Solovjova spočíva práve v tom, že vedel vystihnúť a účinne ukázať jednoliatosť a súdržnosť katolíckej inštitúcie s mystickou vecnou náboženskou skutočnosťou kresťanstva a sveta Božieho vôbec. Jeho katolicizmus bol výsledkom vlastnej cesty hľadania, keď vyšiel práve z pravoslávnej cirkvi, z pravoslávneho vedomia, z rodinnej tradície - nie ako konvertita, zvonku.

V oblasti filozofie nebol Vladimír Sergejevič Solovjov nezávislým, originálnym mysliteľom. Najväčší vplyv mala naň tradícia nemecká – Spinoza a Leibniz, Kant a Hegel, Schelling. Transformoval Hegelovu koncepciu v historického vývoja od tézy cez antitézu až k syntéze. Ako píše Hlinka, originálnosť Solovjova pozostáva v novosti metódy a vo vytvorení svojskej syntézy, kde všetky poznatky vtedajších vied nachádzajú svoje organické miesto.

Čo sa týka jeho koncepcie Sofie (múdrosti Božej) – sofiológie, badať tu rozhodne vplyv novoplatonizmu Plotina, gnostikov školy Valentina, ba aj Kabaly. V pravoslávnej recepcii Solovjova sa zdôrazňuje vplyv mystickej tradície kresťanského východu na jeho metafyziku.

Solovjov je nesporne zakladateľom novej náboženskej ruskej filozofie. Ruskí myslitelia – bratia Trubeckovci, P. Florentskij, S. Bulgakov, N. Berďajev, Erna, Vyšeslavcev či Losskij – všetci patria medzi jeho epigónov. Spolu s L. N. Tolstým a F. Dostojevským patrí k vrcholnému triumvirátu duchov, akých dalo sebe a nám Rusko 19. Storočia.