|
Ústava Slovenskej republiky - základ právneho štátu ?téma: Ústava Slovenskej republiky - základ právneho štátu ?Kategória ústavy je ústredným pojmom štátneho práva. Vo väčšine demokratických štátov je nadradená všetkým zákonom i podzákonným právnym aktom normatívnym, aj individulánym a to vo všetkých právnych odvetviach. V tomto zmysle môžeme ústavu pokladať za základný zákon najvyššej právnej sily, ktorý upravuje základy organizácie štátu, jeho formu a štruktúru a zásady vzťahov medzi štátom a občanmi. Ústava je nadradená všetkým zákonom dotýkajúcich sa všetkých právnych odvetví nielen z hľadiska formy prijatia, svojho obsahu a spôsobov realizácie ale hlavne svojou právnou silou. Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 bola vypracovaná a prijatá v súvislosti so vznikom Slovenskej republiky a taktiež ako dôsledok spoločensko-politických a hospodárskych zmien po roku 1989. Stala sa tak právnym základom transformácie spoločnosti a štátu v novovzniknutom zvrchovanom štátnom útvare. Zmyslom tejto ústavy malo byť skonštruovanie takej sústavy inštitúcií, aby zaistila harmonický rozvoj spoločnosti a hlavne účinne chránila ľudské práva. Ak je demokratický štát výrazom všeobecného záujmu musí demokratická ústava spĺňať niektoré hlavné funkcie, ktoré sú dôležité z hľadiska transformácie ústavy. 49999jpy32tvg2z Za východiskovú možno považovať právnu funkciu ústavy. Ústava nie je len základným zákonom štátu, ale pomáha vytvárať aj určitú jednotu tým, že všetci sú ňou viazaní a platí pre všetky konfliktné situácie. V tomto zmysle má ústava zjednocujúci charakter, pretože na jej obsahovom základe sa v demokratickom štáte riešia konflikty záujmov politických strán, ktoré by mali vyústiť do jedinej štátnej vôle, ktorá potom platí pre celú spoločnosť. Zjednocujúce pôsobenie ústavy však jednoznačne predpokladá dobrú vôľu politických subjektov. S právnou funkciou ústavy súvisí funkcia stabilizačná, ktorá je výrazom odôvodnenej a trvalej vôle ľudu, ku ktorej dospel po zrelom uvážení. K stabilite ústavy prispievajú jej právne vlastnosti, činnosť štátnych orgánov, ktoré aplikujú ústavu do života a osobitne činnosť ústavného súdu. V súčasnom rozvíjajúcom sa svete má dôležitý význam dynamická funkcia ústavy. Aj keď sa táto funkcia javí ako opak stabilizačnej funkcie vzájomne sa nevylučujú, pretože život spoločnosti je premenlivejší ako tuhý text ústavy. Zmeny v spoločnosti môžu ísť mimo ústavu, avšak ich samotné riešenie spočíva v zmene ústavy. Ústava plní aj integračnú funkciu v zmysle, že ako norma najvyššej právnej sily je i po obsahovej stránke zavŕšením celého právneho poriadku a pravidiel politického života štátu vôbec. Ústava umožňujúca účasť jednotlivca na správe vecí verejných napomáha zbližovaniu jeho konania s fungovaním spoločnosti. pv999j9432tvvg Politická funkcia ústavy je určitým pokračovaním integračnej funkcie, ktorá by mala stanoviť kritéria nielen pre fungovanie politickej moci, ale aj pre legitímne uchádzanie sa o ňu, vrátane jej ústavno-právneho spôsobu získania. Merítkom demokracie nemôže byť len vláda väčšiny, ale i pozícia menšiny. Podstata ideologickej funkcie ústavy spočíva v tom, že moderný demokratický štát formuluje cez ústavu niektoré svoje základné smerovania, svoje ciele a rozhodujúce východiská ich realizácie čím poskytujú základňu pre celý právny poriadok. Túto funkciu plní ústava aj keď v nej nie je zmienka o ideológii. Z tohto pohľadu by sa mohla táto funkcia ústavy pomenovať humánna. Ústava Slovenskej republiky svojim obsahom i formou napĺňa podstatu vyššie uvedených hlavných funkcií a môže sa zaradiť do množiny moderných ústav súčasného demokratického sveta. Možno tu však poukázať na absenciu či neúplnosť niektorých prvkov a ostáva na ústavodarnom orgáne zhodnotiť, ktoré ustanovenia základného zákona Slovenskej republiky sa v praxi osvedčili a zodpovedajú potrebám moderného demokratického štátu a ktoré si v záujme nevyhnutného skvalitňovania demokracie a ústavného systému vyžadujú nevyhnutné korekcie. Nemožno ale obísť fakt, že realizáciu ústavy značne vymedzuje konanie politických subjektov, hlavne politických strán („politické strany sa musia naučiť s ústavou žiť, nie už bojovať o to aká bude a ako sa bude uvádzať do života“ - Laband 1928, klasik nemeckého štátneho práva) to znamená, že v prípade absencie politickej kultúry nemusí ísť o nedostatky ústavy a jej chyby. Obsah ústavy je určovaný jej podstatou a funkciami, predovšetkým funkciou regulácie základných spoločenských vzťahov, ktorými sú z hľadiska demokratickej ústavy organizácia štátu, vzťah štátu a spoločnosti a v ich rámci postavenie jednotlivca, ako aj ciele a hodnoty štátu, na ktorých má byť jeho organizácia a činnosť budovaná. Ústava Slovenskej republiky stavia na prvé miesto jednotlivca a potom úpravu štátnej moci, ktorá by mu mala slúžiť, pričom obidva rozhodujúce okruhy ústavných vzťahov podmieňujú deklarovaním základných hodnôt, ku ktorým štát a spoločnosť smerujú. Za východiskové princípy slovenského konštitucionalizmu môžeme považovať princíp demokracie, princíp pluralizmu, princíp zakotvenia a ochrany základných práv a slobôd, princíp právneho štátu, princíp republikánskeho parlamentarizmu a princíp deľby moci. V slovenskej ústavnosti sa považuje za najdôležitejší - princíp demokracie. Východiskom je úvaha, že demokracia je najracionálnejším a v zmysle humanizácie štátu a ústavy najprogresívnejší systém, ktorý ľudstvo na pôde politiky v dejinách vymyslelo. V našich podmienkach možno ideu demokracie spolu s ústavným zakotvením a ochranou ľudských práv považovať za nosnú myšlienku humanizmu v ústave. Samotné konštatovanie, že „Slovenská republika je demokratický štát“ však nedefinuje princíp demokracie a nezaručuje demokratické ústavné pomery. Interpretáciu princípu demokracie treba hľadať v jednotlivých článkoch ústavy, aký rozmer dávajú tomuto pojmu. Ústava chápe občanov ako zdroj konštitutívnej moci, ktorá stojí nad štátom a v tomto duchu princíp demokracie vyjadruje legitímne právo občana prijať samotnému alebo prostredníctvom svojich zástupcov ústavu, ktorou bude viazaný. Ústava vníma občanov aj ako vykonávateľov moci (konštituovanej) tým, že občania ju v rámci a hraniciach ústavy vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. To znamená, že občania vykonávajú štátnu moc, ktorej sú zdrojom, buď priamo alebo prostredníctvom štátnych orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Ústava Slovenskej republiky dotvára princíp demokracie aj ďalšími ustanoveniami. Priznáva občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, upravuje referendum ako priamu formu demokracie. Z praktického hľadiska ide hlavne o realizáciu zastupiteľskej demokracie, ktorej forma v Slovenskej republike dominuje. Voľby - základný a jediný prípustný spôsob legitimity zákonodarného zboru. Reprezentatívny mandát - vzťah medzi poslancom a voličom - poslanec vykonáva svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi, pričom tento mandát však vykonáva na základe sľubu, ktorým sľubuje vernosť Slovenskej republike, jej zákonom a zaväzuje sa plniť svoje povinnosti, v záujme občanov Slovenskej republiky. Súčasťou princípu demokracie je aj územná samospráva. Možno povedať, že iba pluralitná spoločnosť umožňuje naplniť skutočný obsah a rozsah demokracie ako princípu ústavy. Štát je reprezentantom jednoty spoločnosti, ktorá je však pluralitou politických, ekonomických, sociálnych, národnostných, náboženských a iných záujmov. Znakom politického pluralizmu je aj existencia vládnucej strany, prípadne koalície na jednej strane a na strane druhej existencia opozície, čím sa vytvára ďalší mechanizmus súťaže politických síl, ktorý umožňuje prezentáciu názorov menšiny, ale aj kontrolu väčšiny. Nezastupiteľným princípom slovenského konštitucionalizmu je aj zabezpečenie a ochrana ľudských a občianskych práv. Ústavná úprava základných práv a slobôd obsahuje východiskové hodnotové kritéria stanovujúce úlohu štátu a vzťah medzi jednotlivcom a štátom, ako aj rozhodujúce smernice pre uskutočňovanie slobody, rovnosti a spravodlivosti. Ústavné zakotvenie základných práv a slobôd vymedzuje jednak autonómne priestory jednotlivca chránené pred zásahmi štátnej moci /liberálny štát/, jednak možnosti občana podieľať sa na správe verejných vecí /demokratický štát/, ako aj úlohy štátu poskytovať jednotlivcovi určité plnenia /sociálny štát/ („ústava nie je iba mocou a leskom štátu, ale slobodou, ochranou občanov pred zneužitím moci“ - Schmitt 1925) to znamená, že akokoľvek je jednotlivec podriadený mocenskej a právnej hierarchii štátu, zaväzuje ľud - ako zákonodarca, demokratický štát k službe v prospech človeka. Princíp právneho štátu je v Ústave Slovenskej republiky vyjadrený v článku I. V každom štáte sa k takémuto stavu dospieva vlastnou cestou na základe vlastných skúseností a potrieb. V podmienkach našej ústavy je všeobecný pojem právneho štátu naplňovaný celou radou zásad. Ku hlavným zásadám môžeme zaradiť tieto: štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá; hierarchia právnych noriem na čele s ústavou a ústavnými zákonmi; tvorba zákonov je určená ústavou; inkorporácia určitých medzinárodných zmlúv do vnútroštátneho práva ako právnych predpisov nadzákonnej povahy; nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody; ochrana základných práv a slobôd súdnou cestou; politické strany a politické hnutia sú oddelené od štátu; moc zákonodarná je viazaná ústavou, moc výkonná a súdna je viazaná ústavou a zákonmi; kontrola ústavnosti cestou ústavného súdu; nezávislosť súdov; každý má zaistené právo na spravodlivý proces pred nezávislým súdom; len zákon stanoví čo je trestným činom; trestné zákony nepôsobia spätne. Na základe vnímania každodenného života a spoločenskej praxe je možné sa stretnúť s príliš veľkým množstvom situácií, ktoré ideu právneho štátu zakotvenú v ústave relativizujú, ba činia až fiktívnou napr. korupcia, organizovaný zločin, drogy, ale aj prejavy politickej nekultúrnosti, absencia tolerancie, narastajúca nezamestnanosť, sociálne problémy a pod. a sú zároveň dôvodom spochybňovania reálnosti princípu právneho štátu. Množstvo problémov a málo výrazné napredovanie pri ich riešení vytvára u ľudí pocit, že v štáte neplatí právo, niet úcta k zákonom a takúto situáciu vnímajú ako stav anarchie. Pritom obava z nenaplnenia princípu právneho štátu a jeho znakov nemusí pochádzať len z konania jednotlivcov ale aj zo spôsobu výkonu a organizácie moci. Z hľadiska vládnej formy je v ústave uplatnený princíp republikánskeho parlamentarizmu, ktorý sa prejavuje najmä v tom, že ústava vníma Národnú radu Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky a nie ako najvyšší orgán štátnej moci. Potvrdzujú to najmä tie jej ustanovenia, z ktorých vyplýva, že vláda je menovaná volenou hlavou štátu a musí mať dôveru parlamentu, existuje vzájomná väzba zákonodarnej a výkonnej moci - parlament môže vysloviť vláde nedôveru a sám môže byť rozpustený hlavou štátu, prezident je skôr symbolom štátu, než rozhodujúcim činiteľom a pod. Posledný z princípov je princíp deľby moci. Možno ho síce chápať ako súčasť princípu republikánskeho parlamentarizmu, ale jeho súčinnosť je aktuálna aj vo vzťahu k princípu demokracie, právneho štátu i pluralizmu. Ústava Slovenskej republiky zostáva pri akceptovaní daného princípu (i keď sa ho výslovne nedovoláva) na báze rozdelenia moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej do rôznych štátnych orgánov, ako aj stanovenia určitých nástrojov, ktoré majú zabezpečiť rovnováhu týchto mocí. Ústava Slovenskej republiky obsahovo akceptuje všetky rozhodujúce princípy a neobmedzuje sa len na ich pojmové zakotvenie či formálno-štrukturálne naznačenie, ale obsahuje aj celý rad ustanovení, v ktorých jednotlivé princípy nachádzajú svoje reálne vyjadrenie. Na tomto mieste je možné položiť si otázku: sú ústavné princípy vyjadrené vyčerpávajúcim spôsobom?; zodpovedajú ústavné inštitúty budované na týchto princípoch aj reálnym potrebám nášho spoločenského, politického, sociálneho, ekonomického a kultúrneho života?; prekrýva sa obsah ústavy s reálnou praxou? Odpoveď asi nebude jednoznačne pozitívna, pričom na druhej strane skutočné ústavné pomery nie sú v rozpore s ústavou. Cesta k reálnej demokracii, právnemu štátu či bezchybnému fungovaniu organizácie a výkonu moci nie je priamočiara a bezproblémová. V súčasnej dobe sa na Slovensku široko diskutuje v kruhoch odborných a politických, ale aj v radoch verejnosti o potrebe zmeniť Ústavu Slovenskej republiky, novelizovať ju, či dokonca vypracovať novú ústavu. Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. naznačuje potrebu novelizácie niektorých článkov súčastnej Ústavy SR zo skúseností z jej praktického uskutočňovania a aplikovania v praxi, ktoré si vyžiadal život. Okrem iných naznačuje potrebu prehodnotenia takých inštitútov ako sú napr.: z praxe orgánov činných v trestnom konaní lehoty na zadržanie a následne na rozhodnutie súdu o väzbe alebo prepustení; nepresnosti vyhlasovania amnestie, jej komplexné prehodnotenie; generálny zákaz retroaktivity; kompetencie Najvyššieho kontrolného úradu; problematické miesta v ústavnej a zákonnej úprave referenda; problematika súdnej moci a celostný systém súdnictva; funkčné obdobie sudcov ústavného súdu a právomoci samotného ústavného súdu; nedostatky v ústavnej úprave prokuratúry i generálneho prokurátora; inštitút imunity. Osobitne sa zmieňuje o nedostatočnej úprave územnej samosprávy, charaktere mestského a obecného zastupiteľstva. JUDr. Ján Klučka poukazuje na potrebu upraviť vzťahy medzinárodného a vnútroštátneho práva, ďalej miesta a postavenia noriem a pravidiel medzinárodného práva vo vnútroštátnom právnom poriadku a v hierarchii jeho vnútroštátnych noriem, podmienky použitia pravidiel a noriem medzinárodného práva vo vnútroštátnom právnom poriadku, riešenie rozporov medzi pravidlami medzinárodného práva a ústavou. Prednosti takejto ústavnej úpravy tejto problematiky vidí vo vytváraní nevyhnutnej stability právnej úpravy vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva. Ústava Slovenskej republiky neobsahuje tzv. všeobecnú recepčnú normu, ktorou by sa platné medzinárodné zmluvy, prípadne iné pravidlá medzinárodného práva platné pre Slovenskú republiku vyhlasovali za súčasť jej vnútroštátneho právneho poriadku. Na základe analýzy celkovo 25 ústav jednotlivých štátov poukazuje na prevládajúcu tendenciu, v súlade s ktorou štáty vo svojich ústavách prehlasujú za súčasť svojho vnútroštátneho právneho poriadku platné medzinárodné zmluvy. S poukazom na článok 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969 „...žiadny štát sa nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy...“ a taktiež na rozsudok Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti z roku 1932 „štát nemôže namietať proti inému štátu svoju vlastnú ústavu, aby sa vyhol záväzkom, ktoré mu ukladá medzinárodné právo alebo platné medzinárodné zmluvy“ uvádza, že aj ústava štátu musí byť v súlade s medzinárodnými záväzkami a odvolanie sa na jej znenie nie je dôvodom na nesplnenie svojich medzinárodných záväzkov. Predostiera tak následnú potrebu ústavnej úpravy postupu na vyriešenie možného rozporu medzinárodnej zmluvy s ústavou ako najvyšším zákonom štátu ešte predtým ako takáto medzinárodná zmluva pre štát nadobudne platnosť. Doc. JUDr. Peter Kresák, CSc. podrobnou analýzou jednotlivých článkov a ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a porovnaním s ústavnou praxou európskych parlamentných demokracií v ktorých sa neuplatňuje dôsledné oddelenie a nezávislosť zákonodarnej a výkonnej moci, ale vyžaduje pre svoje vhodné fungovanie vzájomné prepojenie, spoluprácu a dokonca určitý mechanizmus vyvažovania kompetencií ostatných najvyšších ústavných orgánov poukazuje mimo iné napríklad na skutočnosť, že názov piatej, šiestej a siedmej hlavy (zákonodarná moc, výkonná moc a súdna moc) vychádza z deľby moci, ako sa ona v parlamentnej forme vlády vlastne neuplatňuje. Z výpočtu jednotlivých, podľa jeho názoru, pretrvávajúcich koncepčných nedostatkov ústavy, sporných ustanovení a ustanovení chýbajúcich v Ústave Slovenskej republiky možno spomenúť niektoré: Nejasne upravené niektoré otázky súvisiace s medzinárodnou politikou. Ústava Slovenskej republiky nerieši vzťah právneho poriadku Slovenskej republiky a všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva a taktiež nerieši problém súvisiaci so zamýšľaným vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Samotné zaradenie jednotlivých práv a slobôd medzi súčastné oddiely, napr.: absencia definície práva na súkromie alebo zaradenie slobody prejavu a zhromažďovacie právo medzi práva politické, ktoré sa zvyknú zaraďovať medzi základné ľudské práva. Značná časť ustanovení o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach sa neuplatňuje priamo v každodennom živote a občania ich plnenie ani nemôžu reálne vynútiť voči verejnej moci. Ústava Slovenskej republiky nedeklaruje priamo právo občanov na samosprávu, nedostatočne vymedzuje samosprávnym orgánom potrebné kompetencie a neumožňuje ani orgánom samospráv podávať ústavné sťažnosti proti neústavnému rozhodnutiu štátu alebo iného orgánu verejnej moci, ktorým by tento zasahoval do jeho ústavných práv. Potreba zmocniť prezidenta Slovenskej republiky na iniciovanie preventívnej kontroly ústavnosti zákonov pred ich vyhlásením. Iba tak možno zabrániť nežiadúcej praxi, pri ktorej si jednoduchá väčšina presadí a uplatňuje aj zjavne protiústavný zákon až do doby, pokiaľ tento formálne neoznačí za odporujúci ústave Ústavný súd Slovenskej republiky. Rozhodovanie vlády o udelení amnestie vo veciach priestupkov (článok 119, písm. j) možno považovať za zásah do kompetencie súdnej moci odporujúci princípom právneho štátu. Nedostatočné kompetencie Najvyššieho kontrolného úradu; mimoriadne široká úprava poslaneckej imunity; nepresná úprava kompetencií prezidenta; otázka nezávislosti sudcov z pohľadu ich funkčného obdobia a ich ustanovovania do funkcií; vykonateľnosť rozhodnutí ústavného súdu; postavenie prokuratúry; postavenie Národnej banky Slovenska; otázka ľudového ochrancu ľudských práv (Ombudsman) a pod. JUDr. Ing. Ivan Šimko z pohľadu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky prostredníctvom analýzy ústavných pravidiel v praxi a na základe praktických príkladov z nášho štátneho života sa dotýka jednotlivých nejasností a nejednoznačností formulácií, aj niektorých systémovo nevhodných ústavných konštrukcií. Poukazuje napríklad na problém odvolania a odstúpenia vlády, zostavenie novej vlády; spočívania a neuplatňovania mandátu; vyslovenie nedôvery ministrom po podaní demisie; mandát poslanca; inštitút referenda; kompetencie ústavného súdu; schvaľovanie zákonov v rozpore s ústavou a pod. Demokratické ústavné systémy sa vyvíjajú a rozširujú priamu demokraciu. Zavedenie priamej voľby prezidenta môžeme považovať za krok v smere tohto trendu vývoja demokratických ústavných systémov. Základné otázky deľby moci v štáte a ochrany občana pred verejnou mocou zostali v hraniciach ústavnosti i napriek zákonom, ktoré boli prijaté v rozpore s ústavou. Tu sa javí inštitút ústavného súdu ako nenahraditeľný a zo skúseností uplynulého obdobia sa naskytuje otázka rozšírenia pôsobnosti ústavného súdu aj na také ústavné vzťahy, o ktorých dnes nemôže konať, pretože ústava mu to výslovne neumožňuje. S ochranou ústavnosti sa vynára otázka či nezmeniť právo prezidenta vrátiť zákon parlamentu na možnosť poslať schválený zákon ústavnému súdu predtým než nadobudne účinnosť. Pretože je veľkým pokušením každej väčšiny v parlamente schvaľovať zákony, ktoré sú zjavne v rozpore s ústavou, a to aj s rizikom, že ústavný súd ich vyhlási za protiústavné. Často ide totiž o zákony, pri ktorých možno kalkulovať s časom. Použijú sa po prijatí a vtedy, keď o nich ústavný súd rozhodne, je to už jedno. K nepresnej úprave kompetencií prezidenta v ústave patrí napríklad ustanovenie článku 102 ods. 1 písm. l) „prezident vyhlasuje výnimočný stav na základe ústavného zákona“. Tu sa nachádza nedostatok v podobe absencie vykonávacieho predpisu. Nakoľko výnimočný stav umožňuje obmedziť niektoré ľudské práva, ale aj oprávnenia iných orgánov štátu jedná sa o nesmierne citlivú otázku. Neexistencia ústavnej úpravy môže byť dobrou výhovorkou pre konanie v núdzi. V podobnej súvislosti vyvstáva aj problém s mechanizmom vymáhania základných ľudských a občianskych práv. Viacerých týchto práv sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo občanov na informácie podľa článku 26 ods. 5 je nevymožiteľné nakoľko nemá oporu vo vykonávacom zákone. Niekedy je vhodné obnoviť staré a vyskúšané právne inštitúty. Režim pre domáhanie sa ústavných práv a slobôd zakotvených v ústave ČSR z roku 1920 bol dokonalejší. Ústava totiž výslovne zakotvila, že niektoré práva a slobody v nej ustanovené možno obmedziť zákonom. Ak takého zákona nebolo, mohli sa občania týchto práv domáhať bez obmedzenia. Výsledkom širokej diskusie o potrebe zmeniť Ústavu Slovenskej republiky, novelizovať ju, či dokonca vypracovať novú ústavu je súčastný návrh novely Ústavy Slovenskej republiky. Predkladatelia sa snažia v predloženom návrhu riešiť predovšetkým tie otázky, ktoré sa javia z hľadiska súčasného ústavného vývoja ako najaktuálnejšie. Uvedomujú si pritom, že celý rad ďalších otázok bude potrebné v budúcnosti doriešiť. Z hľadiska úpravy medzinárodného práva a vnútroštátneho práva sa navrhuje nové vymedzenie medzinárodných zmlúv, ktoré budú priamo záväzné a budú mať prednosť pred zákonom, k ratifikácií ktorých bude dávať svoj súhlas Národná rada Slovenskej republiky. Náležitosťou, bez ktorej nie je možné požadovať priamu záväznosť medzinárodných zmlúv, bude aj naďalej ich vyhlásenie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Dôsledkom pravidla prednosti priamo záväzných medzinárodných zmlúv schválených Národnou radou Slovenskej republiky bude aj viazanosť sudcov týmito medzinárodnými zmluvami. S touto problematikou súvisí aj navrhované oprávnenie pre Ústavný súd Slovenskej republiky posudzovať súlad určených medzinárodných zmlúv s Ústavou Slovenskej republiky a jej ústavnými zákonmi, a to ešte predtým, ako Národná rada Slovenskej republiky s nimi vysloví svoj súhlas. V snahe rozšíriť obsah demokratického princípu, posilniť uplatňovanie a ochranu práv a slobôd občanov, princíp právneho štátu a princíp legality sa navrhuje v článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky nahradiť slová „štátne orgány a orgány územnej samosprávy“ slovami „orgány verejnej moci“ a dosiahnuť tak, aby sa ústavná povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku a za podmienok a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vzťahovala na orgány moci zákonodarnej, moci výkonnej a moci súdnej, ale aj na samosprávne spoločenstvá a ďalšie právnické osoby alebo fyzické osoby za predpokladu, že na tieto štát preniesol časť výkonu svojich funkcií. Cieľom predloženej novely je v Ústave Slovenskej republiky rozšíriť aj pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky na úroveň, ktorá je obvyklá pre pôsobnosť účtovných dvorov v členských krajinách Medzinárodnej organizácie najvyšších kontrolných úradov, ktorej členom je aj Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky. Ďalej sa v novele ústavy navrhuje: - zrovnoprávniť postavenie vyššieho územného celku s obcou a v navrhovanej úprave IV hlavy ústavy zabezpečiť vyššiemu územnému celku a jeho orgánom adekvátne ústavné práva; - prinavrátiť pôvodný zmysel poslaneckej imunity tým, že jej účinky nebudú presahovať časový horizont výkonu poslaneckého mandátu. Ak Národná rada Slovenskej republiky odoprie svoj súhlas s trestným stíhaním poslanca alebo jeho vzatím do väzby, stíhanie alebo vzatie do väzby je vylúčené iba počas trvania poslaneckého mandátu; - nový spôsob vzdania sa mandátu poslanca: „k zániku poslaneckého mandátu dôjde osobným vyhlásením poslanca na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a iba ak mu v tom bránia vážne okolnosti, môže tak urobiť písomne do rúk predsedu Národnej rady Slovenskej republiky“. Rovnako sa navrhuje, aby mandát poslanca zanikol dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody; - upraviť kvórum na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s medzinárodnými zmluvami; - zaviesť možnosť prezidenta Slovenskej republiky, aby ešte pred vyhlásením referenda požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky o posúdenie, či predmet petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Rozšíriť jeho kompetenciu, na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky vypovedať vojnu ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv a spoločnej obrane proti napadnutiu aj o oprávnenie na základe súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky uzatvárať mier, na základe návrhu vlády Slovenskej republiky vyhlasovať vojnový stav alebo výnimočný stav a za rovnakých podmienok aj nariaďovať mobilizáciu ozbrojených síl. Návrh pritom požaduje úpravu ústavným zákonom a zároveň primerane rozširuje ústavné obmedzenie prezidenta Slovenskej republiky tým, že mu zakazuje uplatniť právo rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky nielen počas šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, ale aj počas vojny, počas obdobia vojnového stavu alebo výnimočného stavu; - upraviť aj inštitút amnestie, ktorý v budúcnosti umožní prezidentovi iba odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi a zahládzať tresty formou amnestie alebo milosti a toto oprávnenie bude výlučné a neprenosné právo hlavy štátu. V nadväznosti na zmenený rozsah kompetencií prezidenta Slovenskej republiky, prináša novela aj dôslednejšiu úpravu výkonu funkcie prezidenta v neprítomnosti; - zaviesť novú ústavnú definíciu vlády Slovenskej republiky ako „vrcholný orgán výkonnej moci“ a upraviť tiež ustanovenia o nezlučiteľnosti funkcií a nemožnosti výkonu niektorých činností paralelne s výkonom funkcie člena vlády; - v súlade s požiadavkou posilňovania právneho štátu a prehlbovania ústavných záruk ochrany základných práv a slobôd posilniť aj postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zveriť právomoc Ústavnému súdu Slovenskej republiky v článku 125 - po prijatí návrhu na konanie, pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí príp. niektorých ich ustanovení. Úpravou článku 127 rozšíriť právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z platnej medzinárodnej zmluvy. Rozšíriť okruh ústavných činiteľov, pri ktorých bude ústavný súd rozhodovať o súhlase na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcov všeobecných súdov a generálneho prokurátora. U všetkých typov jeho rozhodnutí ustanoviť rozsah ich záväznosti, spôsob vykonania a prípadne ďalšie právne účinky. Počet členov Ústavného súdu Slovenskej republiky rozšíriť z 10 na 13; zaviesť ich opätovnú nezvoliteľnosť; predĺžiť ich funkčné obdobie zo 7 na 13 rokov; - odstrániť štvorročné funkčné obdobie sudcov; odstrániť voľbu sudcov Národnou radou Slovenskej republiky, nakoľko Súdna rada Slovenskej republiky by mala mať okrem iných oprávnení aj možnosť predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie a na odvolanie sudcov; V predloženom návrhu sa tiež zavádza nový inštitút v ústavnom systéme Slovenskej republiky „verejný ochranca základných práv a slobôd“, ktorý by sa mal v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom spolupodieľať na ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a na viacerých miestach sa odstraňujú z textu Ústavy Slovenskej republiky nepresné formulácie, ktoré boli v minulosti dôvodom rozdielnych interpretácií, negatívne vplývali na stabilitu ústavného systému alebo by v budúcnosti mohli spôsobiť závažné praktické problémy. Ústava Slovenskej republiky, napriek tomu, že v súčasnej dobe sa pristupuje k jej novelizácii, zohrala historickú úlohu pri tvorbe demokratického štátu a vytvorila jeho právny základ, na ktorom má Slovenská republika možnosť ďalej sa rozvíjať tak, aby sa stala rovnocennou súčasťou Európskej únie. literatúra: Ústavné právo Slovenskej republiky (1999) autor:Doc. JUDr. Ján Svák, CSc. a kolektív Acta iuridica Cassoviensia č. 22/1999 článok:Ústava Slovenskej republiky ako základ transformácie spoločnosti a štátu autor:Prof. JUDr. Igor Palúš, CSc. Právník, ročník 138, číslo 4/99 článok:Problémy a perspektívy Ústavy Slovenskej republiky autor:Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. Justičná revue č. 3/1999 článok:Vedecká konferencia na tému „Ústava SR a jej legislatívne perspektívy“ autor:Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. Justičná revue č. 4/1999 článok:O ústavnej úprave vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva autor:JUDr. Ján Klučka
článok:Poznámky k obsahu Ústavy SR a k obsahovému zameraniu už uskutočnených autor:Doc. JUDr. Peter Kresák, CSc. článok:Vystúpenie na vedeckej konferencii „Ústava SR a jej legislatívne perspektívy“ autor:JUDr. Ing. Ivan Šimko článok:Voľby prezidenta Slovenskej republiky autor:Doc. JUDr. Ľubor Cibulka, CSc. Justičná revue č. 8-9/1999 článok:Novela Ústavy SR a integračné úsilie Slovenskej republiky autor:Mgr. Radoslav Procházka, LL.M. Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. Ústava ČSR Ústava SR č. 460/1992 Zb. Predkladacia správa k návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky Dôvodová správa k návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky (Všeobecná časť) |
