|
DEFINíCIA POJMU VEREJNÉ VÝDAJEDEFINíCIA POJMU VEREJNÉ VÝDAJE
Verejné výdaje (public expenditure) je obecné označenie pre výdaje vládnych organizácií na miestnej aj národnej úrovni a možno ich považovať za tú časť HNP, ktorú spotrebúvame skôr kolektívne, než súkromne1. Ich proťajškom sú výdaje súkromných jednotlivcov, organizácií a firiem. Neexistuje jednotná definícia verejných výdajov, pretože používané vymedzenia často vychádzajú z momentálnej potreby, alebo analytického pohľadu jednotlivca, ktorý sa danou otázkou zaoberá. V najširšom vymedzení sa medzi verejné výdaje zahrnujú:
Niektorí ekonómovia by namietali, že len výdaje 1 by mali byť považované za pravé verejné výdaje, pretože vyjadrujú reálnu úroveň zdrojov užívaných vládou. Naproti tomu výdaje 2 iba vedú k určitému prerozdeleniu zdrojov vo vnútri súkromného sektoru. O výdajoch 3 možno prehlásiť, že sa v ničom nelíšia od výdajov súkromných firiem. Ak si však kladieme otázku, aké veľké príjmy vláda potrebuje, je žiadúce merať výdaje 1 aj 2. Ďalej za predpokladu, že investície v znárodnených odvetviach môžu byť motivované politicky i komerčne, možno argumentovať, že tiež výdaje 3 by mali byť brané do úvahy, pretože vyjadrujú rozsah ekonomiky, ktorý vláda priamo ovplyvňuje. Z uvedených dôvodov majú všetky tri kategórie výdajov svoju relevanciu, preto je pri vymedzení verejných výdajov nevyhnutné ujasniť si ciele analýzy.2 Pokiaľ ide o hlavné prvky, z ktorých sa verejné výdaje skladajú, potom sú to:
PRíČINY RASTU VÝDAJOV Výdaje na tovar a služby
Rast dôchodku na hlavu Ak berieme do úvahy tvrdenie, že efektívna skladba produktu, v zmysle podielu verejných a súkromných statkov, sa mení s rastom dôchodku na hlavu, pričom sa týmto vývojom zvyšuje podiel verejných statkov na HNP, naznačovalo by to, že efektívna rozpočtová politika vyžaduje rastúci podiel vládnych nákupov (a najmä civilných nákupov) vo vzťahu k HNP. Z hľadiska historického kontextu zachycuje rast dôchodku na hlavu prechod ekonomiky zo štádia poľnohospodárskeho s nízkym dôchodkom do štádia priemyslového s vysokým dôchodkom. Bolo by prekvapujúce ak by v priebehu tohto vývoja mala produkcia verejných statkov zostať konštantná, inými slovami by teda bola pružnosť dopytu po verejných statkoch nulová vzhľadom k dôchodku. Neexistuje zároveň dôvod domnievať sa, že by bola jednotková. Pri započítaní len vládnych nákupov pre civilné účely sa ich pružnosť (podiel percentuálneho zvýšenia výdajov na hlavu k percentuálnemu zvýšeniu HNP na hlavu) v priebehu minulých desaťročí pohybovala medzi 1,0 a 2,0.3 Už pred viac ako storočím ukázal Ernst Engel, že pokiaľ ide o spotrebiteľské statky, mení sa zloženie rozpočtu spotrebiteľov s rastom dôchodku rodiny. Znižuje sa podiel výdajov na určité statky (potraviny, pracovné odevy...) a zväčšuje sa podiel výdajov na iné (napr. kožuchy). S rastom priemerného dôchodku možno očakávať, že sa objavia podobné zmeny aj v spôsobe spotreby v ekonomike ako celku. Technologické zmeny Technologické zmeny môžu výrazne ovplyvniť podiel verejných statkov v efektívnej skladbe produktu. Majú zvlášť veľký vplyv na vývoj podielu výdajov. Ako sa mení technológia, menia sa aj výrobné procesy a skladba produktu, ktorá je z hľadiska výroby efektívna. Tieto zmeny v technológii môžu byť také, že zvyšujú alebo znižujú relatívny význam statkov, ktorých prínosy sú prevažne externé a ktoré musí zabezpečovať vláda - napr. zmeny v zbrojnej technológii môžu znamenať zvýšenie výdajov na obranu a bezpečnosť, pretože armáda náročná na výzbroj sa stáva omnoho drahšia než armáda náročná na ľudskú silu, zvlášť pri neexistencii vojenskej povinnosti, keď vojaci dostávajú bežnú mzdu , vynález spaľovacieho motora a rozšírenie jeho použitia znamenalo nárast verejných výdajov na výstavbu ciest, diaľnic apod. Okrem toho technologické zmeny urýchľujú zastarávanie a náklady na obnovu teda rastú. Je problematické predvídať budúce technologické zmeny; je však možné, že rozvoj kozmickej technológie – napríklad to, či sa kozmické stanice ukážu ako verejné, alebo súkromné statky – bude pri určovaní podielu verejných nákupov v budúcom storočí patriť medzi najdôležitejšie faktory. Demografické zmeny Demografické zmeny ovplyvňujú veľkosť verejných výdajov dvoma spôsobmi. Jednak dochádza k absolútnemu zvyšovaniu počtu obyvateľstva ( vo vyspelých štátoch nie vďaka prirodzenému prírastku, ale v dôsledku zvyšujúceho sa počtu migrantov do vyspelých štátov), a jednak ku zmene v demografickej štruktúre obyvateľstva. Populačná explózia v povojnovom období vyústila do značne vyššieho záujmu o stredné a vysoké školy a viedla teda k zvýšeniu bremena pre štátne a miestne financie. Ak budú pokračovať novšie populačné trendy, potreby školstva ustúpia pred požiadavkami na bývanie; a ako sa výkyv obyvateľstva posúva ďalej po vekovej, stupnici hlavným fiškálnym problémom sa môže stať podpora starších občanov, pretože sa veľmi rýchlo zvyšuje počet ľudí v poproduktívnom veku. Demografické starnutie sa plne prejaví v okamihu, keď populačne silné ročníky dosiahnu seniorský (poproduktívny) vek. V ČR to hrozí po r. 2010 s vyvrcholením v roku 2030, kedy ročníky 70 rokov 20. storočia dosiahnu vrcholového veku.4 Nároky na verejné výdaje sú u tejto skupiny obyvateľstva vyššie než u produktívnych a predproduktívnych zložiek obyvateľstva. Dôvodom je vyššia chorobnosť, výška sociálneho zabezpečenia, sociálna starostlivosť atď. Okrem týchto podmienok ovplyvňujú potrebu verejných služieb také faktory, ako je mobilita obyvateľstva, ktorá vedie k vzniku nových miest a ústi do požiadaviek na dodatočné zariadenia miestneho charakteru. Demonštračný efekt Demonštračný efekt vyplýva z toho, že občania jedného štátu porovnávajú svoju životnú úroveň a mieru poskytovania verejných statkov a služieb s ostatnými štátmi. Každý štát zaisťuje iné množstvo poskytovaných verejných statkov a inú úroveň služieb. Je preukázané, že existujú určité tendencie nasledovať ostatné štáty v množstve poskytovaných verejných statkov a služieb nielen z dôvodu nátlaku obyvateľstva, ale aj z vlastnej iniciatívy vlády. Tento fakt sa potom odráža vo vyšších nárokoch na veľkosť verejných výdajov. Urbanizácia Treba podotknúť, že proces urbanizácie a následného preťaženia zvyšuje potrebu infraštruktúry a verejných služieb. Vznikajú potreby, ktoré vyžadujú verejné zabezpečovanie a ktoré chýbajú vo vidieckom prostredí, kde sú ekonomické jednotky viac sebestačné. Inflačné vplyvy Inflácia ako faktor rastu verejných výdajov vedie k následnému zvyšovaniu nákladov na verejné statky. Uvádza sa, že miera inflácie v cenách vstupov alebo statkov nakupovaných verejným sektorom je vyššia než u statkov súkromných. Navyše sa na strane ponuky verejných statkov prejavuje tzv. Baumolov zákon, ktorý tvrdí, že náklady na jednotku výkonu vo verejnom sektore sa stále zvyšujú. Príčinou rastu nákladov vo verejnom sektore je rast miezd. Kvôli čiastočnému vylúčeniu inflácie je vhodné porovnávať verejné výdaje v stálych cenách. Rýchlejšia miera inflácie v cenách vstupov alebo statkov nakúpených verejným sektorom vedie k zvýšeniu podielu výdajov na HNP nominálnom vyjadrení, a to značne vyššom než zachycuje deflovaný podiel. Ako relatívna cena verejných statkov rastie, spotrebitelia ich budú nahradzovať súkromnými statkami. Teda výsledok závisí na pružnosti dopytu po verejných a súkromných statkoch. Iba v prípade, že dopyt je nepružný, môžeme predpovedať, že sa podiel verejných statkov zvýši. Politické a sociálne vplyvy Behom minulého storočia prebehli ohromné zmeny v sociálnej filozofii i posuny v rovnováhe politickej moci medzi rôznymi skupinami obyvateľstva. To všetko malo značný vplyv nielen na to, čo jednotlivci považujú za žiadúci rozsah verejného sektoru, ale aj na silu, s akou presadzujú jednotlivé skupiny svoje záujmy v politickom rozhodovacom procese. Okrem zmien v sociálnej filozofii štátu a posilňovania fiškálnych funkcií (hlavne redistribučných funkcií) možno tento faktor vysvetľovať aj kopírovaním sociálnej politiky najvyspelejších zemí (demonštračný efekt) a samotnou podstatou kolektívneho rozhodovania. V tejto súvislosti sa často uvádza pojem fiškálnej ilúzie – priemerný občan nepozná štruktúru daňovej sústavy, nevie, na čo sú vybrané prostriedky využívané, nemá predstavu o veľkosti štátneho rozpočtu – a pojem jazdci z donútenia, tzn. prostriedky získané od všetkých sú redistribuované v prospech určitej skupiny ľudí. Prahové efekty a vojnové financie Vojnové výdaje najprv vytlačia súkromné výdaje a potom verejné výdaje najprv vytlačia súkromné výdaje a potom verejné výdaje nesúvisiace s ohrozením. Keďže sa následky vojny obvykle spájajú so sociálnymi otrasmi a zmenami, príliv príjmov sa zhoduje so zmenami preferencií a politickej sily, čo zvyšuje skutočne požadovanú úroveň civilných verejných výdajov. Následné zvýšenie možno teda pričítať ako spoločenským, tak aj politickým zmenám na jednej strane a prebytočným príjmom z doterajších daňových sadzieb na druhej strane. Vývoj transferov Od tridsiatych rokov asi jedna polovica rastu podielu civilných výdajov na HNP bola vyvolaná rastom transferov. Hlavným faktorom v tomto vývoji bol rast starobného poistenia. Okrem toho existujú transferové programy (sociálne dávky), ktoré sú zamerané priamo na vyrovnávanie miery rozdelenia dôchodku. Naviac sa prerozdeľovacie opatrenia neobjavujú len v transferových výdajoch rozpočtu, ale sú prítomné aj v nákupných programoch zameraných na zabezpečovanie verejných statkov a služieb pre skupiny osôb s nízkymi dôchodkami. Potreba redistribúcie (=> žiadúca rovnosť) závisí na danom stave rozdeľovania pred poskytnutím sociálnych dávok. Ak dôchodková nerovnosť s rastom dôchodku na hlavu klesá, sú potrebné len menej rozsiahle opatrenia na prerozdelenie. Rozdelenie dôchodkov je ale v priebehu rokov neobyčajne stabilné a možno zaznamenať len nepatrnú tendenciu k väčšej rovnosti. Dôvod pre prerozdeľovanie sa môže meniť s rastom dôchodku v závislosti na tom, ako je vymedzený cieľ politiky prerozdeľovania. Ak je cieľom prispôsobiť rodinné dôchodky tak, aby sa dosiahlo zadaného relatívneho rozdelenia dôchodkov, potom zvýšenie úrovne dôchodku potrebu prerozdeľovania nemení. Situácia sa mení, ak je cieľom dosiahnuť prijateľnú minimálnu úroveň v absolútnom vyjadrení – potom potreba redistribúcie s rastom priemerného dôchodku klesá. Pozornosť sa ale venuje skôr minimálnej úrovni, než zovšeobecnenému vzťahu relatívnych podielov. Minimum sa zároveň stanoví skôr k priemeru ako v absolútnom vyjadrení. TEÓRIE VYSVETĽUJÚCE RAST VEREJNÝCH VÝDAJOV Wagnerov zákon Podiel verejných výdajov na národnom produkte rastie s rastom dôchodku na obyvateľa, respektíve s hospodárskym vývojom zeme. Wagner predpokladal rýchlejší rast verejných výdajov oproti rastu národného dôchodku, tzn. Elasticita verejných výdajov je väčšia ako jedna. Zákonitá tendencia rastu verejných výdajov je u Wagnera založená na predpoklade rastu produktivity práce, ktorá povedie k zvyšovaniu národného dôchodku, tento vývoj sa prejaví rastom štátnych zásahov prevážne v sociálnej oblasti.
Teória prahových efektov Vysvetľuje rast verejných výdajov vládnymi zásahmi do spoločenského vývoja. Tlak na zvýšenie verejných výdajov vzniká v dôsledku určitých krízových javov (vojny, prírodné katastrofy...).5 V prípade nepriaznivého ekonomického vývoja spoločnosti sú daňoví poplatníci ochotní akceptovať navýšenie ich daňových povinností, čím dôjde k zvýšeniu objemu vybraných prostriedkov a k rastu verejných výdajov. Po skončení nepriaznivého stavu sa ale objem verejných výdajov nezníži na pôvodnú úroveň.
Teória stupňovitého rastu Teória stupňovitého rastu verejných výdajov zdôrazňuje technologické zmeny ako základný faktor ich rastu. Táto teória vymedzuje tri základné obdobia rozvoja spoločnosti: predindustriálne, industriálne a postindustriálne. Každé z týchto období vyžaduje z rôznych dôvodov nárast verejných výdajov.
Teória štátu blahobytu Teória štátu blahobytu znamená, že štát sa snaží svojim občanom zaistiť určitú životnú úroveň bez ohľadu na to, aké sú ich príjmy. Štát na seba preberá zodpovednosť za zabezpečenie určitých potrieb obyvateľstva ako napr. podpora v nezamestnanosti, programy bývania, rodinné prídavky apod. Táto teória a jej základné tézy našli uplatnenie v niektorých európskych štátoch v druhej polovici 20. storočia. REALITA Aj keď je možné povedať, že jedným zo spôsobov, ako zvýšiť konkurencieschopnosť ekonomiky je pokles daňovej záťaže, a že tento pokles by mal byť sprevádzaný aj znížením vládnych výdajov, aby sa neprehĺbil deficit verejných financií, na druhej strane možno povedať, že obyvatelia ČR porovnávajú úroveň svojho sociálneho zabezpečenia skôr s dnešnými vyspelým štátmi Európy (najmä s tými s najvyšším podielom vládnych výdajov na HDP). To značne obmedzuje priestor vlády pri konštrukcii rozpočtu a sťažuje výrazné znižovanie podielu verejných výdajov na HDP. Súčasný podiel vládnych výdajov (40-45%)6 radí ČR medzi štáty so stredne vysokou hodnotou (napr. Poľsko, Veľká Británia, Španielsko či Portugalsko), sa teda môže považovať za zodpovedajúci ekonomickej situácii i kultúrnemu prostrediu ČR a za dôsledok prirodzeného vývoja transformujúcej sa ekonomiky v strednej Európe. Zoznam použitej literatúry:
|
