Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy






Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

Cestina - Charakteristika slovných druhov.

Cestina - Charakteristika slovných druhov.

I. Slovné druhy.

Slovné druhy sú komplexné lexikálno-gramatické skupiny slov, ktoré sa vyznačujú určitými lexikálnymi a gramatickými vlastnosťami. Tieto vlastnosti sú sémantického i formálneho charakteru. Slovné druhy sú teda širokými kategóriami a sú zastúpené vo všetkých vrstvách jazyka.

V súčanej slovakistike sa vymedzujú tieto slovné druhy:

1. podstatné mená (substantíva), 2. prídavné mená (adjektíva), 3. slovesá (verbá) , 4. príslovky (adverbiá), 5. číslovky (numeráliá), 6. zámená (pronominá), 7. predložky (prepozície), 8. spojky (konjunkcie), 9.častice (partikuly), 10. citoslovcia (interjekcie)



Tieto jednotlivé slovné druhy sa vymedzujú na základe lexikálnych a gramatických vlastností, pričom tieto kritériá sa pri klasifikácií neuplatňujú rovnako. 24531lyg86gib3e

Delenie podľa lexikálneho významu je najvšeobecnejšie, pretože platí pre všetky slovné druhy. Ide tu o odraz skutočnosti, o vecný význam slov. Javy vonkajšieho sveta sa teda v slovných druhoch odrážajú ako: a/samostatné veci (substanie) - pomenúvame ich substantívami, b/statické príznaky vecí (vlastnosti) - pomenúvané adjektívami, c/dynamické príznaky vecí (činnosti) - vyjadrené slovesami, d/iné príznaky príznakov - v príslovkach. Tieto štyri slovné druhy tvoria základ sústavy. Vyjadrujú kvality pomenovaných javov. Nazývame ich plnovýznamové alebo autosémantické. K nim potom priraďujeme číslovky ako kvantitatívne pomenovania a zámená - pomenovania deiktické. K neplnovýznamovým (synsémantickým) slovným druhom patria predložky, spojky a častice. Sú charakteristcké tým, že majú iba gramatický význam. Osobitnú skupinu tvoria citoslovcia. Vyjadrujú spontánne reakcie a niektoré sa vlastne ani nedajú presne zachytiť písmenami.

Z hľadiska syntaktického delíme slovné druhy na a/autosyntagmatické a b/synsyntagmatické, pričom platí, že autosémantické patria do skupiny a/ a synsémantické do skupiny b/. Citoslovcia opäť stoja mimo tohto delenia, pretože sa zväčša nezaraďujú do syntaktických konštrukcií (i keď vo výnimočných prípadoch je opak pravdou).

Podľa morfologického kritéria delíme slovné druhy na ohybné a neohybné. Ohybné sa skloňujú alebo časujú. Sem patria substantíva, adjektíva, číslovky, zámená a slovesá). Predložky, spojky, častice a citoslovcia sú neohybné slovné druhy. Tomuto deleniu sa vymykajú príslovky, ktoré sa nečasujú, ani neskloňujú, no niektoré z nich sa stupňujú.

II. Podstatné mená. yi531l4286giib

Podstatné mená, nazývané aj substantívami, patria do kategórie plnovýznamových a ohybných slovných druhov. Sú odrazom samostatných vecí existujúcich v realite. Disponujú gramatickou kategóriou rodu, čísla, pádu.

Substantíva delíme na nasledujúce skupiny podľa lexikálno-gramatických vlastností:

1. konkrétne - abstraktné. Konkrétne substantíva - konkréta - pomenúvajú skutočné substancie (osoby, zvieratá, veci). Tie potom delíme na neodvodené (otec, žena, dom, ...) a na odvodené (pisár, písomnosť, ...). Javy alebo skutočnosti, ktoré reálne existujú len nesamostatne, ale ktoré dokážeme v myslení oddeliť od substancií, ku ktorým sa vzťahujú, pomenúvajú substantíva abstraktné - abstraktá. Môžu to byť názvy priestorových a časových javov (čas, večnosť, plocha, ...), názvy dejov a stavov (choroba, priebeh, ...), názvy výsledkov deja (výzdoba), názvy poznávacích kategórií (pravda, príčina, realita, ...).

2. počítateľné - hromadné (a látkové). Názvy počítateľných vecí označujú jednosť alebo mnohosť samostatných vecí. Tu radíme konkréta (otec - otcovia) i niektoré abstraktá, ktorých význam sa zvecnil (príčina - príčiny). Hromadné substantíva - kolektíva pomenúvajú súbor rovnorodých vecí (lístie). Materáliá, čiže látkové substantíva, pomenúvajú tie veci, ktoré sa nedajú spočítať. Spravidla nemajú dve čísla (múka, piesok, kyslík, ...).

3. všeobecné - vlastné. Všeobecné substantíva - apelatíva - môžu pomenúvať celú množinu vecí daného druhu, alebo aj hociktorú vec tejto množiny.

4. životné - neživotné.

III. Prídavné mená.

Pomenúvajú statický príznak veci, čiže istú stálu a relatívne nemmenú vlastnosť. Radíme ich do kategórie plovýznamových a ohybných slovných druhov. Gramatické kategórie rodu, čísla a pádu, ktorými disponuje prídavné meno sú priamo závislé na podstatnom mene, ktoré prídavné meno rozvíja, v akom tvare sa vyskytuje v texte. Tento odraz nazývame zhodou. Okrem skloňovania môžeme prídavné mená aj stupňovať.

Delime ich podľa viacerých kategórií. Základnými sú význam a forma. Delíme ich na adjektíva:

1. vlastnostné. Tie ďalej delíme na a/akostné, ktoré sú neodvodené, dajú sa stupňovať (malý - menší), existujú v protikladných dvojiciach (malý - veľký), dajú sa od nich tvoriť zveličujúce aj zdrobňujúce odvodeniny (veľký - velikánsky), príponou -o alebo -e od nich môžeme utvoriť príslovky (lacný - lacno), príponou -osť tiež utvoríme abstraktné substantíva (veľký - veľkosť), pomocou prípony -núť vytvárame od nich slovesá (tvrdosť - tvrdnúť), a na b/vzťahové, čiže odvodené - sekundárne, odvodené väčšinou od podstatných mien, slovies, prísloviek (kovový, ustatý, ...). Tu radíme i živočíšne ajektíva (pes - psí, hus - husací).

2. privlastňovacie. Tie vyjadrujú príznak veci na základe jej príslušnosti istej osobe alebo zvieraťu (otcov, matkin, ...).

IV. Zámená.

Zámená - pronominá - majú všeobecný význam, pretože javy skutočnosti nepomenúvajú priamo, ale na nich poukazujú alebo odkazujú.

Podľa významu ich delíme do nasledujúcich kategórií:

1. osobné. A to na a/základné (ja, ty, oni, ...) a na b/privlastňovacie (môj, tvoj, ich, ...)

2. zvratné. Tiež na a/základné (sa) a na b/privlastňovacie (svoj)

3. ukazovacie (ten, tá, ...)

4. opytovacie (kto, čí, ako, ...)

5. neurčité (dačo, niekto, nejaký, ...)

6. vymedzovacie (ten istý, iný, nikto, nikde, ...)

V. Číslovky.

Nazývame ich aj numeráliá. Pomenúvajú buď samostatné pojmy počtu, alebo číselné príznaky vecí, dejov.

Podľa tohto kritéria ich teda môžme deliť na:

1. určité (jeden, dvanásty, ...)

2. neurčité, ktoré vyjadrujú počet len približne (asi desať, mnoho, ...)

3. základné (jeden, páťdesiat, ...)

4. skupinové. Tvoria sa od základných čísloviek príponou -oje a -oro (dvoje, štvoro, ...)



5. násobné, kroré určujú, koľko krát sa odohráva dej, alebo sa stupňuje vlastnosť

6. radové. Vyjadrujú poradie deja alebo veci (prvý, poslednýkrát, 9., ...)

7. druhové - označujúce počet druhov, na ktoré sa veci, deje, vlastnosti rozdeľujú (dvojaký, štvoraký, ...)

VI. Slovesá.

Verbá sú ohybné plnovýznamové slovné druhy. Pomenúvajú dynamické príznaky. Disponujú kategóriou spôsobu, času, vidu, slovesného rodu a zhody. Poznáme dve sústavy - určitých a neurčitých - slovesných

tvarov.

Delíme ich na:

1. osobné a neosobné. Pri tomto delení zohľadňujeme, či sloveso vyjadruje vzťah k pôvodcovi deja, alebo k jeho účastníkom. Zatiaľ, čo osobné slovesá tento vzťah vyjadrujú, u slovies neosobných to tak nie je. Tu je pôvodca deja neznámy, pričom sa pozornosť môže obracať výlučne na paciensa ( brata zabilo ), alebo ani agens, ani paciens nie je vyjadriteľný (sneží).

2. zvratné slovesá. Pomocou zvratného zámena "sa" obracajú pozornosť na podmet vety (obliekať sa).

3. pomocné slovesá. Tie sa vyskatujú len spoočne s iným, plnovýznamovým, slovesom. Pomocné slovesá delíme ďalej na a/fázové, ktoré jednotlivé fázy priebehu deja (začať, ostať, prestať, ...), b/limitné - determinujú počiatočnú fázu deja (ísť, mať), c/modálne, vyjadrujúce možnosť/schopnosť, alebo nevyhnutnosť konať dej (chcem, musím, smiem, dať sa), d/sponové - používajú sa v spojení s neslovesnými výrazmi (byť/bývať, stať sa/stávať sa, cítiť sa, zdať sa, pripadať si).

VII. Príslovky.

Nazývame ich aj adverbiá a sú plnovýznamové neohybné slová, vyjadrujúce okolnosť alebo vlastnosť vzťahujúcu sa na dej vyjadrený slovesom, na inú vlastnosť, na inú okolnosť. Môžu vyjadrovať miesto, čas, spôsob, príčinu, mieru, účel a zreteľ.

Preto ich i delíme na príslovky:

1. okolnostné, ktoré súvisia s podstatnými menami (bokom, behom, ...).

2. vlastnostné odvodené od prídavných mien (jemne, dokonale, ...).

VIII. Predložky.

Predložky - prepozície v spojení s podstatnými menami, zámenami, číslovkami vyjadrujú okolnostné vzťahy. Sú neohybné.

Podľa funkcie ic delíme na:

1. prvotné (primárne), ktoré majú všeobecný význam. Ďalej ich delíme ešte na a/jednoduché (bez, do, k) a na b/zložené (ponad, pomedzi, popri).

2. druhotné (sekundárne), vznikli z plnovýznamových slov, ktoré ich prípadne môžu i zastupovať (okolo, vďaka).

IX. Spojky.

Spojky - konjunkcie, podobne ako predložky, sú neplnovýznamové a neohybné slová a majú za úlohu vyjadrovaťsyntagmatické vzťahy. Svoju funkciu však plnia relatívne nezávisle od tvarov iných vetných členov. Im podobné sú spájacie výrazy, tie však plnia túto funkciu len druhotne. V rámci

spojok vyčleňujeme spojkové výrazy skladajúce sa z dvoch spojok majúce funkciu jednej.

Spojky rozdeľujeme na:

1. parataktické, ktoré vyjadrujú vzťah rovnocennosti členov. Parataktické spojky môžu byť zlučovacie (a, i, ako aj), stupňovacie (ba, ba aj, ale najmä), odporovacie (ale, iba, avšak), vylučovacie (buď, či, alebo - alebo), príčinné (veď, totiž, a to), dôsledkové (nuž, a preto, teda).

2. hypotaktické. Vyjadrujú gramatickú nerovnocennosť spájených členov. Ďalej ich delíme na podmetové (že, aby, keď), predmetové (že, aby, či ,ako), doplnkové (že, žeby, ako aby), prívlastkové (že, žeby, či), časové (keď, kým, zatiaľ čo), spôsobové (ako, s tým - že), porovnávacie (ako, sťa), príčinné (lebo, bo, pretože), účelové (aby, nech), podmienkové (ak, pokiaľ), prípustkové (hoci, trebárs).

X. Častice.

Alebo aj partikuly, vyjadrujú subjektívny postoj hovoriaceho k výpovedi. Týmto spôsobom modifikujú význam výpovede.

Delíme ich na častice:

1. uvádzacie, ktoré stoja väčšinou na začiatku vety a nadväzujú na predchádzajúcu situáciu (Však ja prídem.).

2. vytyčovacie. Vytyčujú istý výraz, ktorý je potom zväčša jadrom výpovede, hodnotia ho. Môžu byť a/vysvetľovacie (ako, aspoň, menovite, konečne), b/hodnotiace (aspoň, pravda, bohvie), c/zdôrazňovacie (aj, akurát, hlavne).  

XI. Citoslovcia.

Nazývané aj interjekcie. Vyjadrujú spontánne, nespracované zážitky, pocity. Reagujeme nimi na skutočnosť bez predošlého pojmového spracovania.

Citoslovcia môžu byť:

1. vlastné. Tie sa delia na a/vôľové (aha, hľa) - upozorňujú, alebo vyzývajú a b/citové (ech, jaj, ...).

2. zvukomalebné slová. Nimi napodobňujeme zvukové javy, ich podoba je teda motivovaná mimojazykovou skutočnosťou.

Použitá literatúra:

1. Findra, J. a kol.: Slovenský jazyk a sloh, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986

2. Oravec, J., Bajzíková, E., Furdík, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk - Morfológia, Bratislava,

Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984

3. Ondruš, Š. - Sabol, J.: Úvod do štúdia jazykov, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo

1981

4. Mistrík, J. a kol.: Encyklopédia jazykovedy, Bratislava, Obzor 1993