Pohrebné obrady sú antropologickými konštantami. Každá spoločnosť sa musí vysporiadať biologickým zánikom svojho jedinca. Vysporadúva sa s tým každá kultúra. Musí k nej zaujať postoj, musí si vytvorit nejaký kultúrny vzor, pomocou ktorého ju spracuje.

So smrťou sa nemusí vysporiadať len spoločnosť ako celok každý jednotlivec je s ňou konfrontovaný.

Obrady spojené so smrťou sú jedny z najstarších obradov , smrť premieňa život dušu v ducha až v božstvo, prvý kult, sa zrejme vzťahoval na mŕtvych, duše predkov, prvými obetami boli potravinové dary určené pre blaho zomrelého, okrem daľších či už profánnych, alebo sakrálnych vecí, osobných zvierat. Prvými oltármi hroby, pohrebiská. Už v praveku a včasnej dobe dejinnej existujú miesta osobné lokality na pochovávanie mŕtvych tak zvaný pohrebiská. Na rozdiel od hrobov umiestnených na sídliskách, ale i ojedinele (mohyly), pohrebiská sa vyskytovali obyčajne v blízskosti sídlisk.Podľa pohrebného rítu sa delia pohrebiská ale aj spôsoby pochovávania na kostrové, žiarové a birituálne. Pre prvých Slovanov na našom území bolo charakteristické žiarové pochovávanie. V 9.storočí prevládlo v Nitrianskom kniežatstve kostrové pochovávanie. S upevňovaním kresťanstva vznikali pri kostoloch cintoríny, ktoré prevzali funkciu pohrebísk.

Problematiku smrti neobchádza ani žiadne náboženstvo, v mnohých náboženských systémoch je smrť a viera v posmrtný život dôležitou morálnou sankciou.(eschiatologicé predstavy).

Postoj k smrti je v rôznych kultúrach odlišný - od chápania smrti ako prirodzenej súčasti života, po kultúry kde je smrť tabuizovaná, ale vzbudzuje hrôzu

Zvyky spojené s úmrtím siahajú hlboko do minulosti, a súčasne ich môžme považovať za relatívne najstabilnejšie. Tento útvar duchovnej kultúry si zachoval celý rad archaických prvkov, ale aj tak nemôžme hovoriť o fixovanej forme alebo funkcii jednotlivých úkonov. 49883vlg69xxc9n

Pohreb (pochovávanie, pohrab) – komplex obradov, zvykov a úkonov vykonávaných v súvislosti so smrťou a pochovaním mŕtveho, od konštatovania smrti do skončenia karu. Súčasťou pohrebu v minulosti bolo obriadenie, oblečenie mŕtveho, zhotovenie truhly, uloženie a vystrojenie do truhly, zvonenie na kostolných zvonoch, prerušenie prác v dome a okolí, obradné oplakávanie, stráženie (nočné bdenie pri mŕtvom), príprava jamy na cintoríne, úprava hrobu a vlastný pohrebný obrad v užšom zmysle (uzavretie a vynesenie truhly, cesta na cintorín, cirkevný obrad, pochovanie a úkony pozostalých po návrate z cintorína). Do komplexu pohrebných obradov, zvykov a úkonov v širšom zmysle patrí aj kar, úkony na počesť mŕtveho pri spomienkových dňoch, starostlivosť o hrob, o cintorín a ich navštevovanie, udržiavanie pamiatky zosnulého a názory na posmrtný život vôbec. Starostlivosť o správne vykonanie celého komplexu pohrebu bola podmienená ideologickým základom. Cieľom bolo dosiahnuť uspokojenie duše, jej zmierenia sa s odchodom na nové miesto, do záhrobia, kde má žiť posmrtným životom. Každá smrť sa pokladala za násilné a nepochopiteľné ukončenie života vyvolávajúce u mŕtveho, podľa ľudovej viery, pocit krivdy a snahu po pomste, škodení živým pozostalým či iným osobám. Preto zaobchádzanie s mŕtvym bolo vždy späté so zvláštnymi zásadami, ktoré mali zabezpečiť aby sa z neho nestal nebezpečný revenant alebo upír. Zvlášť starostlivo sa pristupovalo k pohrebu mládenca, dievky. Zatiaľ čo počas umierania platila pre prítomných zásada nedávať najavo žiaľ, aby sa nepredĺžilo a nesťažilo skonávanie, po skonštatovaní smrti sa mŕtvy stal predmetom obradného oplakávania (obradový plač). Ihneď po skone mŕtvemu zatlačili oči, podviazali bradu a do žiadanej polohy zviazali končatiny (so šatkami a šnúrkami ho nesmeli pochovať, pretože by sa mohol stať reventantom; po odviazaní ich vložili do truhly, prípadne odložili na čarovanie). Mŕtveho mali do prvého zvonenia umyť, učesať, obriadiť, obliecť a vystrojiť na dosku alebo do truhly tak, aby bol pripravený na odchod duše. Umývali ho staršie ženy z rodiny alebo z obce; voda po umytí sa vyliala na neprístupné miesto (kút), aby neprišla do kontaktu s ničím živým. Verilo sa, že pri prvom zvonení odchádza duša z tela, zdržuje sa v okolí domu, po pohrebe drží stráž na cintoríne až do úmrtia ďalšieho človeka a potom odchádza do záhrobia, kde žije posmrtným životom, čaká na posledný súd. Mŕtveho zásadne obliekali do sviatočného odevu (odev do truhly), ktorý si sám pripravil. Súčasťou vybavenia do truhly bola biela plachta, do ktorej ho oblečeného zavinuli a prestrihli otvor na tvár. Do truhly sa zásadne nesmelo dostať perie, pretože ako ono nepodlieha rozkladu, tak aj mŕtvy by nestlel a chodil by znepokojovať pozostalých. Do truhly sa nesmelo dostať ani seno ani slama, pretože styk s mŕtvym by mohol spôsobiť neúrodu. Mŕtvy dostával ako súčasť vybavenia na druhý svet peniaz (“na prevoz”, ako vyplatenie z majetku, “aby mal na výdavky”), kúsok plátna (vreckovku, neprané plátno alebo činovať), obľúbené predmety (ženy ruženec, ružencové kartičky, modlitebnú knižku; chlapi fajku, tabak, palicu, fľašu pálenky a podobne). Osobám, u ktorých sa predpokladala nespokojnosť so smrťou (zomretí predčasnou alebo neprirodzenou smrťou, rodičia nezaopatrených detí, ľudia s nevyriešenými majetkovými záležitosťami), sypali do truhly mak, bor alebo bér (mohár – Setaria P. Beauv.), petržlenové semeno, alebo do nej kládli rozličné zeliny (napríklad černobyľ – Artemisia vulgaris L.). Doma vyrobená alebo u truhlára kúpená truhla sa okurovala zelinkami a prežehnávala. Na nezdobené truhly sa v horských oblastiach Slovenska začali v medzivojnovom období kupovať papierové ozdoby (cifry), v luteránskych oblastiach západného Slovenska, kde existovali takzvané pohrebné cechy (pohrebné odobierky), sa zakrývala na to určeným kusom látky. Mŕtveho, vystaveného často v jedinom obytnom priestore domu, bolo treba vo dne v noci strážiť, aby ho nepreskočila mačka alebo pes, aby pri ňom horela hromničná sviečka alebo sviečka posvätená v kostole (prípadne večné svetlo). Uložený musel byť nohami k dverám a hlavou smerom do kúta s obrazmi; nohami von ho aj vynášali, aby sa nestal revenantom. Počas prítomnosti mŕtveho v dome stál na stole chlieb a pohár so svätenou vodou – na ochranu pred nečistými silami, alebo aby sa duša mŕtveho potulujúca sa v okolí domu mohla občerstviť, keď sa príde rozlúčiť pred definitívnym odchodom. V dome sa od skonu do pohrebu nesmelo variť, ani vykonávať nijaké práce. V niektorých obciach trval zákaz vykonávania prác 9 dní po pohrebe a zároveň sa rodina po večeroch modlila; všeobecne platil zákaz hýbať vecami mŕveho, prať, bieliť a podobne. S mŕtvym sa pri prvom zvonení, ktoré malo signalizačnú funkciu, prišla rozlúčiť rodina, susedia, pričom najbližší pozostalí dávali svoj smútok najavo v obradovom plači. Až do cirkevného pohrebného obradu chodili ženy po večeroch k mŕtvemu modliť sa. Truhla s mŕtvym ostávala čo najdlhšie otvorená, pretože sa verilo, že jeho duša je ešte v blízkosti, vidí, počuje a lúči sa so svetom. Pri vynášaní truhly so zosnulým gazdom sa na miesto, kde stála, zatĺkal železný klin, aby gazda neodniesol majetok so sebou. Pri vychádzaní ňou trikrát udreli o prah, aby sa duša definitívne rozlúčila s domom. Mŕtveho, ktorého pokladali za potenciálneho upíra, prevliekali v minulosti popod prah otvorom, ktorý bol zhotovený špeciálne na tento úkon. Cirkevný pohrebný obrad, u prevažnej väčšiny katolíckeho obyvateľstva, sa konal vo dvore, pred kostolom alebo na cintoríne, až po 1945 aj v kostole. Truhlu s mŕtvym prenášali väčšinou na ramenách, nie na márach, pri väčšej vzdialenosti na voze, niekde aj v lete na saniach. Pri vychádzaní z dvora, osady alebo chotára obce sa moment lúčenia mŕtveho (s domom, gazdovstvom, majetkami, susedmi) simuloval trojnásobným zastavením voza pri prekračovaní ich hraníc. Pri návrate pozostalých z cintorína sa často vykonávali úkony simulovaného hľadania mŕtveho v dome a očistné umývanie. V tomto čase sa dom riadil, čistil, zbavoval vplyvu mŕtveho (smútok) tradíciou stanovenými prostriedkami tak, aby to nevyvolalo nespokojnosť mŕtveho. Po pohrebe sa spravidla v dome nebohého konal kar, ktorého cieľom bolo uctiť pamiatku mŕtveho, a tým dosiahnuť jeho spokojnosť na druhom svete. Tomuto účelu slúžili aj spomienkové úkony pri výročných príležitostiach (spomienkové dni, Všechsvätých, Dušičky). Pohrebný obrad u detí do 7 rokov (do prvého prijímania) mal redukovanú formu, pretože podľa cirkevného katolického učenia ešte neprijali hlavné cirkevné sviatosti a nedospeli k používaniu vlastného rozumu. Zatiaľ čo u dospelých sa aj rítom vyjadroval smútok a pokánie, u detí mala prevládať radosť, že k Bohu bola povolaná nevinná duša. Z tohto dôvodu sa deťom často neposkytovala ani truhla, ich pohrebu sa nepripisoval veľký význam. Cirkevný obrad nevykonával kňaz, ale len cirkevná osoba bez cirkevného svätenia (kantor, organista, prípadne hrobár). Na pohrebe sa nemala zúčastniť matka, pretože sa verilo, že by jej potom mreli aj ďalšie deti. Cirkevný pohreb bol odopretý tým, ktorý sa vlastnou vinou vylúčili z cirkevného spoločenstva, samovrahom, nevercom, kacírom, duelantom a podobne, ak pred smrťou nestačili prejaviť ľútosť. Od 1990 je občiansky pohreb rovnoprávny s cirkevným. V poslednom období znova vzrastá význam cirkevných pohrebných obradov u všetkých vyznaní.

Miestom kde sa ukladá pozostalý je truhla (truna) schránka na pochovávanie mŕtveho. Jej používanie na našom území bolo ovplyvnené šírením kresťanstva a predstavami o potrebe zachovať celé telo pre záhrobný život a posledný súd (pochovávanie). Ojedinelé doklady o používaní drevených truhlí na pochovávanie sú z veľkomoravského obdobia, širšie používanie nastalo v 13.–15. storočí. Ak mŕtvy nebol pochovaný do samostatného hrobu (nepokrstené deti, obete epidémií moru a podobne), nepoužívala sa. Truhlu zhotovovali stolári a tesári, alebo samo dedinské obyvateľstvo z neohobľovaných alebo ohobľovaných dosák na mieru. Preto sa telo najskôr zmeralo paličkou nazývanou merťuch. Truhla bývala ozdobená namaľovaný ornamentami.

Priestor v ktorom je trohla ulozená v zemi na vyhradenom mieste, určený na obradné alebo neobradné pochovanie mŕtveho. Rozličný tvar hrobov je podmienený geografickými a pôdnymi podmienkami, historickým vývinom a tradíciou pochovávania ovplyvňovanou ideovým substrátom, najmä predstavami o posmrtnom živote, vierou v nesmrteľnosť duše a snahou zachovať telesnú schránku človeka aj po smrti čo najdlhšie neporušenú. Z hľadiska povrchového násypu sa rozlišujú ploché hroby (s minimálnym násypom, alebo bez neho) a mohyly, v ktorých sa pod jedným násypom môže nachádzať i viacero hrobov. Vlastný hrob tvorí jama, v strednej Európe spravidla s rozmermi 0,80×2 m, ktorej hĺbka kolísala v závislosti od spôsobu pochovávania, pôdneho podkladu i hygienických predpisov pre pohrebiská. Pri žiarovom pochovávaní sa popol so zvyškami nedohorených kostí a ozdôb, zhrnutý do urny alebo voľne položený, umiestňoval pomerne plytko (jamkové hroby , popolnicové polia). Pri kostrovom pochovávaní sa telo kládlo hlbšie pod úroveň pôvodne terénu so zjavnou snahou ochrániť jeho neporušenosť použitím odevu, textílií. Prvky jednoduchých drevených, kamenných či kombinovaných konštrukcií (komorového alebo skriňového typu) sa v rozličných obdobiach vyskytujú rovnako v žiarových, kostrových aj birituálnych hroboch. Na pochovávanie sa často využívali prírodné geografické útvary ( hroby v skalách) a prvky krajiny ( hroby v posvätných hájoch). Používanie drevenej truhly sa na našom území vo väčšej miere rozšírilo až vo veľkomoravskom období a takmer všeobecné sa stalo až v 13.–15. storočí. Predchádzalo mu obkladanie hrobovej jamy drevom (známe z avarských a avarsko-slovanských pohrebísk) a využívanie stupňovitých stien, prekrývaných drevenými doskami a rozličnými kolovými konštrukciami. Drevené konštrukcie pretrvali na Slovensku aj po všeobecnom rozšírení drevených truhiel a v niektorých oblastiach sa vyskytujú podnes (sklep – Bošáca; fršlóg – Slovenské Pravno; futráľ – Gemer). Odôvodňuje sa to tým, že truhly vyrábané z podradných druhov dreva neunesú váhu hliny. Zvláštnym prvkom konštrukcie hrobu je podmola, výklenok v pozdĺžnej stene hrobu, do ktorého sa pochovávali osoby v blízkom príbuzenskom pomere k mŕtvemu v hlavnej jame (manželský partner, rodič, dieťa, súrodenec). Jej výskyt je na Slovensku ešte v 20. storočí doložený zo 70 lokalít. Vybavenie hrobu tvoril súbor predmetov, ktoré podľa viery v posmrtný život mali mŕtveho sprevádzať do záhrobia a pokladali sa za nevyhnutné na uspokojenie jeho potrieb (obolus, jedlá pre zomretých). Ich výber, počet a kvalita záviseli od veku, pohlavia, sociálneho a ekonomického postavenia pochovaného jednotlivca. Tvorili ho nielen predmety bežnej dennej potreby (odev, obuv, nápoje, potraviny), ale aj predmety symbolizujúce moc (napríklad zbrane v hroboch náčelníkov) alebo bohatstvo (šperky, keramické nádoby, prepychové predmety) mŕtveho. Kosti zvierat v hroboch svedčia jednak o prinášaní obetí, respektíve o pochovávaní obľúbených zvierat s ich pánom (napríklad koní v avarských, avarsko-slovanských a staromaďarských h.robov , obľúbenom u jazdeckých národov), jednak o zabezpečovaní potravy pre mŕtveho (kurovité vtáky, časti oviec, kôz, prasiat). Spôsob pochovávania v čase vojen, epidémií a podobne sa značne zjednodušovalebo Napríklad počas cholery 1831 i po 2. svetovej vojne sa pochovávalo len na doske, bez truhly (rozšírené u Židov a iných národov Stredomoria). Zjednodušené pochovávanie detí, najmä novorodených, nepokrstených či mŕtvonarodených obsahovalo prvky staršieho rítu. Napríklad ešte v 16. storočí pretrvávalo miestami ich pochovávanie v hlinených popolniciach alebo hrncoch zvyčajného tvaru (Krásno). Zriaďovaním plošne ohraničených uzavretých pohrebísk a neskôr cintorínov pri sakrálnych stavbách sa podľa nariadení prvých uhorských kráľov Štefana a Ladislava, začalo uplatňovať etážovité využívanie hrobov. Pri kopaní nového hrobu sa kosti zo starých hrobov vyberali a pri pochovávaní ďalšieho mŕtveho sa znova pietne ukladali do zeme. Od 13. storočia sa na uloženie nezotletých kostí začali budovať osáriá (ossuarium). Dôležitou náležitosťou hrobu bola vonkajšia úprava, náhrobník. Funkciou ťažkého náhrobného kameňa i násypu mohyly bolo chrániť hrob pred narušením, ako aj zabrániť mŕtvemu “návrat” a znepokojovanie pozostalých (vampirizmus). Tvar mohyly a hrobu , imitácia formy stavieb ( hrob = dom) stimulovali vznik a vývin hrobiek, ktoré slúžili na posmrtnú reprezentáciu vyšších spoločenských vrstiev. Vznikali najmä pre šľachtické rody na cintorínoch alebo priamo v sakrálnych stavbách. Rozmiestnenie hrobov na pohrebiskách, ale aj v cintorínoch bolo skupinové, nepravidelné alebo radové.

Za pohrebom býva zvyčajne pohrebná hostina kar (karmina, pohrebuvanie, podušie, umarčizna, umorky; ukrajinsky komašňa, chauturi; nem. trajbesi; maďarsky. tor) – pohrebná hostina. Konala sa najčastejšie v dome zomretého alebo v krčme krátko po skončení pohrebu. Zúčastňovali sa na nej príbuzní, kmotrovci, susedia a známi zomretého, prípadne osoby, ktoré plnili dôležitú úlohu pri vykonávaní pohrebných úkonov, napríklad kopanie jamy na cintoríne, nesenie truhly, oplakávanie mŕtveho a modlenie sa za jeho dušu (hrobár, príbuzní, farár, kantor, plačky, prípadne žobráci, špitálnici, ruženčiari) a podobne Bohatá hostina na počesť duše mŕtveho sa u vyspelých starovekých národov konala po pohrebe priamo na hrobe. Bola spojená s obeťami a s hrami (hry pri mŕtvom) bojového alebo súťažného rázu, kt. znázorňovali zápas o dušu zomretého. Známa bola aj u Slovanov pred prijatím kresťanstva a nezanikla ani po jeho upevnení. Slávnosť dramat. rázu – trizna (slov. tryzna) má názov pravdepodob. podľa obete trojročného zvieraťa. Názov kar je odvodný z latinského carmen označujúceho modlitbu, zaklínanie, zariekanie. Priebeh karu na Slovensku ovplyvňovala okrem slovanskej predkresťanskej tradície bohatej a veselej hostiny aj kresťanská tradícia vážnej slávnosti vieroučného charakteru spojenej s modlením, so spievaním náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. Ujímala sa najmä tam, kde sa na ňom zúčastňovali cirkevné osoby. Hostí na kar pozývali pozostalí na cintoríne. S karom súvisela príprava jedál, pečiva a nápojov. Najbežnejším jedlom boli rozličné druhy syra (bryndza, hnilý syr a iné), makové halušky, rezance, pupáčky, rozlične upravené vajcia (praženica, varené vajcia). Najdôležitejším jedlom boli chlieb a pečivo z chlebového cesta rôzneho tvaru (osúchy, bochničky, cipolky, a podobne). Pečenie chleba bolo prvou prácou po pohrebe (alebo už počas neho) v smútočnom dome, pretože sa verilo, že chlebová vôňa zaháňa “mrtvolinu”. Chlieb a pečivo rozdávali aj žobrákom a chudobným pred kostolom počas pohrebu, na kare , prípadne pri výročí úmrtia a na Všechsvätých ako odmenu za modlenie. Tam, kde kar nemal pôstny charakter, podávali mäsité jedlá alebo polievky. Najarchaickejšie boli jedlá pripravené z kohúta (ak zomrel muž) alebo sliepky (ak zomrela žena). Najčastejším nápojom s obradovou funkciou bola pálenka (hrobová, karová pálenka, alebo hriate), ktoré v minulosti pili z jedného pohárika. Niekde sa nalievalo aj mŕtvemu, lebo sa verilo v jeho fiktívnu prítomnosť. Podávali sa aj neobradové nápoje, ako čaj, káva, pivo. So skromným karom ľudových vrstiev kontrastoval kar vyšších spoločenských stavov. Podľa opisu zo 17. storočia (z diela Daniela Georga Speera Uhorský Simplicissimus ) mal kar v Uhorsku polosmutný – poloveselý ráz, kde nechýbal ani tanec. V súčasnosti stráca kar obradový a náboženský charakter. V mestách sa často koná v reštauračných zariadeniach. V dedinskom prostredí nadobudol formu slávnostného pohostenia s narastajúcou reprezentačnou funkciou. lx883v9469xxxc

Stráženie mŕtveho posmrti hry pri mŕtvom (komašni, lopatky) súčasť pohrebných obradov, v minulosti rituálne záväzná. Boli súčasťou obradového stráženia mŕtveho a bdenia pri mŕtvom, podmieneného strachom pozostalých, že zanedbaním povinnej starostlivosti sa z mŕtveho môže stať revenant alebo upír. Boli známe v oblastiach s rusínskym etnikom na východnom Slovensku (v okolí Bardejova, Svidníka, Medzilaboriec, Sniny). Hier sa aktívne zúčastňovala predovš. slobodná mládež a mladí ženatí muži, ostatní sa pasívne prizerali. Konali sa v priestore, kde ležal mŕtvy (v pitvore alebo chyži) alebo mimo neho (v stodole, dvore) po dva večery pred pohrebom, keď rodina vo dne v noci mŕtveho strážila. Miestami sa udržali až do polovice 70. rokov 20. storočia. Z rozmanitých variantov hier boli najrozšírenejšie: a) hry na ďida a babu, za ktorú sa preobliekli slobodní mládenci. Ich totožnosť sa nesmela prezradiť. Obidvaja mali tvár začiernenú sadzami, napodobňovali kosenie (smrť) a hrabanie, pričom palicami donútili všetkých prítomných spadnúť na zem. Ďido, (medveď, čort, carj a podobne) sa váľal po zemi s dievkami, bozkával ich, imitoval koitus a všetkých prítomných začiernil sadzami z pece. Medveďovi vodenému na povraze prítomní spievali “Medvedku, daj labku…” Hra na smrť s maskou bola spojená s oživovaním mŕtveho, jeho zapájaním do hry. V rozvinutejších formách hry sa vyskytovala aj postava čorta (črty zhodné alebo podobné s dedom alebo medveďom) a anheľa (anjela), zápasiacich o dušu hriešnika (motív putovania duše z pozemského sveta do neba alebo pekla). Postava carja predstavovala hriešnika pykajúceho v pekle za svoje hriechy; b) hry imitujúce činnosti zvierat, vtákov, hmyzu (puľka, kurka, kobyla/kuň, baran, koza, zajac, holubky, pčoly), ľudí (meľnycja, jarmarok, koňa kuvaty, na asentýrku, na ďivadlo) a súperivé hry (barana rizaty, salo rizaty, jazda na “koni” a podobne), v ktorej išlo o prejavovanie šikovnosti; c) typologicky najmladšie hry spol. charakteru, často známe aj z mestského prostredia ako hry detí a mládeže (typu letí-letí a podobne). Pre všetky hry je príznačná kombinácia s erotickými prvkami (bozkávanie, opačovanie, imitácia koitu) a s bitím povrieslom, skrúteným ručníkom (rušnyk, šejka/šyjka, šuk bjut, snopy jisty a podobne) alebo drevenou lopatkou, podľa čoho dostali aj názov na širšom teritóriu. Často sa vyskytovalo aj oblievanie prítomných vodou. Hry pri mŕtvom súvisia s hrami sprevádzajúcimi pohreb a pohrebnú hostinu až do stredoveku (trizna, strava), ako to uvádzajú pramene u Slovanov a iných okolitých národov. Najviac spoločného majú ukrajinské hry (svičinňa, komašni) a rumunské (mastile de priveghi), čo súvisí s vplyvom valašskej kolonizácie. Stráženie mŕtveho spojené s hrami je známe aj u Cigáňov na Slovensku. Hry parodujúce pohreb boli súčasťou zábavy na priadkach, u maďarského etnika svadobnej zábavy, do súčasnosti ukončenia fašiangov (pochovávanie basy).

Poverová bytosť antropomorfnej podoby súvisiaca s okruhom predstáv o tak zvaný nečistých mŕtvych; duša mŕtveho, ktorá nenašla po smrti pokoj a vracia sa na svet je revenant. Základ tejto predstavy spočíval v predkresťanskej viere v existenciu duší mŕtvych (animizmus, manizmus), ktoré sa po smrti vracajú do prostredia, v ktorom žili, a znepokojujú živých. Táto predstava je vlastná takmer všetkým národom sveta. Revenant je odborný termín odvodený z latinského a francúzskeho slova revenire označujúceho vrátiť sa, navracať sa. Podľa poverových predstáv najčastejšou príčinou návratu revenanta bola jeho neprirodzená, násilná, predčasná smrť (samovrahovia, obete vrážd a živlov, nešťastí, utopenci, mládež v predsobášnom veku, šestonedieľky, rodičia nezaopatrených detí, nepokrstené deti a podobne) a z nej vyplývajúca snaha revenanta dať si “na poriadok” veci pozemské (zomreté matky chodia pridájať a česať osirelé deti, nekrstenci si žiadajú krst, mladí ľudia chcú ukojiť svoj sexuálny hlad, zavraždení usvedčiť vraha, dlžníci splniť isté záväzky, ktoré sa v ľudskom spoločenstve pokladali za prirodzené). Rovnako hojnou príčinou návratu revenanta mohli byť aj skutky, ktorými sa počas života prehrešil voči normám spoločenského a rodinného života (porušenie právnych a etických noriem – odorávanie medzí, krádež, neprávom privlastnené dedičstvo, zanechanie rodiny v dlhoch, zamlčanie a ukrytie peňazí, bitie vlastných rodičov, krivdy, pomsta a podobne) a za ktoré. sa mu nedostalo odpustenia. Taktiež prehrešenie sa pozostalých voči mŕtvemu (napríklad nesplnením jeho poslednej vôle a nárokov), nesprávne vykonanie pohrebného obradu (hrob, pohreb), respektíve nerešpektovanie prvkov pohrebu, statusu zomretého (napríklad pochovanie v nevhodnom odeve), dokonca aj nadmerný smútok pozostalých (napríklad intenzívny plač, spomínanie či zaklínanie) – to všetko mohlo byť podľa predstáv tiež príčinou návratu revenanta na svet. Návrat mŕtveho zo záhrobia sa mohol vyvolať aj použitím magických prostriedkov (praktík i formúl) a čarovaním, veštením. Za obzvlášť nebezpečných sa pokladali revenanti vampirického typu (vampirizmus, upír) a strigy, ktorých pochovávanie bolo sprevádzané zvláštnymi úkonmi. Ľudová viera poznala v minulosti početné predkresťanské praktiky, ktoré mali zamedziť návrat mŕtveho (napríklad preťahovanie truhly so zomretým popod prah, hádzanie horiaceho vechťa slamy; pomerne mladšieho dáta je kropenie svätenou vodou). Revenant podobne ako iných nočných démonov zaháňal hlas kohúta. V ľudovej slovesnosti, najmä v poverových poviedkach majú rozprávania o revenantoch hojné zastúpenie a črty strašidelných povestí. Výrazne sa tu opakuje motív príčin návratu revenanta na svet, ktorý možno rozdeliť do niekoľkých hlavných skupín: 1. mŕtvy vyzradí vinu a nevinu; 2. nenaplnený život zomretého; 3. neprerušený zväzok so živými; 4. neuspokojený mŕtvy; 5. vinník nemá po smrti pokoj. Straší napríklad obesenec (skupina 2), nepokrstené dieťa (skupina 4), prekladač medzníkov (skupina 5); jeden z mŕtvych manželov navštevuje a gniavi druhého, inokedy sa mŕtvy vracia, keď za ním príbuzní veľmi smútia (skupina 3). Do tejto skupiny sa zaraďujú i na Slovensku bohato doložené rozprávania o mŕtvom ženíchovi typu Lenora (AaTh 365), ktoré obsahom patria medzi poverové podania, ale poetikou majú miesto medzi čarovnými rozprávkami. Do rozprávok vošli aj postavy r. , kt. možno zaradiť do uvedených skupin. Medzi najznámejšie a zapísané aj na Slovensku patrí typ Braček-vtáčik (AaTh 720, skupina 1) a Priatelia v živote a smrti (AaTh 470, skupina 3). V Codexe Revúckom A (kodexy) je zaradená rozprávka od A. Reussa “Panička po smrti chodí” – o nebohej, ktorá vyvolávala matka z hrobu (skupina 3). Túto látku možno voľne priradiť k typu Dievča-kvetina (AaTh 407). Tento typ sa v slovenskej tradícii veľmi často spája i s typom o mŕtvom ženíchovi-upírovi, ktorý žerie mŕtvoly (AaTh 363). Takýto obraz potvrdzuje zároveň všeobecnú predstavu o upíroch-vampíroch ako zvlášť nebezpečných revenantov.

Zosnulý si zaslúžia aspoň jeden deň kedy si na nich spomenieme (pamiatka zosnulých) – sviatky venované pamiatke mŕtvych členov rodiny. Pohrebné zvyky a obrady sa javia ako oblasť veľmi odolná voči racionalizácii a času. Iba tým možno vysvetliť prečo sa uchovali v spoločnosti také javy, ktorých korene siahajú do prehistórie, pričom ich obsah, forma a podstata ostávajú nezmenené. Celá šírka, spätnosť, synkretičnosť systému duchovnej kultúry hĺbku jej historických, žánrových, mytologických, symbolických a psychologických súvislostí. Popri všetkých faktoch je nemožné objasnenie pravého zmyslu obradov, podľa lingvistickej školy (N.I.Tolstoj) nemožnosť objasnenia prapôvodného zmyslu, základnej prvotnej stavby ako sa stým stretávame u predstaviteľov mytologickej školy. Rituály sa formovali na základe chápania konštrukcie sveta vytvoreného archaickým myslením, ale pripúšťa sa aj možnosť opačná, zrodenie predstáv na základe rituálu. Premeny rituálu boli vyvolané väčšinou zmenami svetonázoru. Pôvodne sa v smútočnom dome konali slávnosti a hostiny na počesť mŕtvych (jedlá pre zomretých) na hrobe v individuálnych pamätných dňoch, na 2., 3., 6., 9., 20., 40., respektíve iný deň, potom po polroku alebo roku odo dňa úmrtia. Vychádzali z predkresťanských predstáv o postupnom prechode mŕtveho, respektíve jeho duše zo sveta živých do sveta mŕtvych (záhrobie, posmrtný život). Starostlivosť o mŕtvych predkov bola v tradícii indoeurópskych národov zakorenená tak silno, že postupom času prešla aj do západoeurópskeho kresťanského obradového kalendára (Všechsvätých, Dušičky, Veľká noc, Turíce). Spomienkové dni boli rozšírené najmä u južných a východných Slovanov, kde ich prebral a konzervoval pravoslávny. cirkevný kalendár ako tak zvaný zádušné soboty (roditeľskije suboty). Oslavovali sa až po prvom roku uctenia pamiatky mŕtveho v individuálnych pamätných dňoch, a to pred alebo po význačných cirkevných sviatkoch, napríklad pred a po fašiangoch, viackrát vo Veľkom pôste, na Radonicu (t. j. v druhý utorok po Veľkonočnom týždni), v sobotu pred Turícami a celý týždeň po nich (týždeň Všechsvätých), v sobotu pred Vianocami, ale najmä 26. októbra – na deň Dmitrija Solúnskeho. Na Slovensku sa pod vplyvom cirkvi venovala zvýšená pozornosť čisteniu cintorína, úprave hrobov a kladeniu čečinových vencov, obkladaniu hrobov machom a čečinou, na Všechsvätých a na Dušičky. V tieto dni horeli na hroboch sviečky ako symbol večného svetla, ktorá svieti dušiam veriacich. Kladenie kvetov na hroby je pomerne novým javom v roľníckej kultúre, rozšíril sa u nás koncom 19. storočia. Pomerne časté bolo zdobenie hrobov posvätenými bahniatkami z vŕby vo Veľkonočnom týždni. Je výsledkom splynutia kresťanskej legendy s predkresťanským zvykom prinášať do príbytku koncom zimy alebo začiatkom jari zelené ratolesti – symbol nového života, obnovy plodivej sily. Nosenie vianočného stromčeka na hroby mladých ľudí alebo detí je na Slovensku novým javom, ktorý sa rozšíril po 2. svetovej vojne, niekde však (podľa vysvetlení) súvisí so svadobným stromom alebo so sadením stromov na hroby mladých ľudí.

Pohreb mládenca, dievky pohreb zahrňujúci niektoré znaky a symboly svadby, ktoré sú transformovaným doznievaním tak zvaný posmrtných sobášov. Skutočný sobáš mŕtvych opísali arabskí cestovatelia z územia východných Slovanov v 9. a 10. storočí. Zomretého mladého príslušníka vysokej spoločenskej vrstvy sprevádzala do záhrobia obradne usmrtená otrokyňa, ktorá sa pre smrť rozhodla dobrovoľne. Rozšírenosť takéhoto zabíjania žien a pochovávania s mŕtvymi mužmi archeologické doklady nepotvrdili, avšak suplovanie svadby pri pohreb mládenca, dievky možno považovať za všeľudský jav, ktorý sa vyvíja a transformuje, ale nezaniká. Vychádza z prastarej viery Indoeurópanov, teda aj Slovanov, ale aj iných skupín národov, ktorí nezávisle od seba verili, že mŕtvi si aj po smrti zachovávajú svoje telesné potreby a nároky. Preto mŕtvych nielen kŕmili a napájali, ale posmrtným sobášom ukájali aj ich sexuálny hlad. Mal zabezpečiť, aby sa duša mladého človeka, ktorý umrel predčasne, nestala revenantom, aby sa zmierila so smrťou a nechodila znepokojovať pozostalých. Na Slovensku, zhodne s tradíciou starých Slovanov, sa svadba pokladala za najsvetlejší moment života človeka. Pohreb mládenca, dievky vyžadoval záväzne nosiť v sprievode svadobné atribúty, ako veniec, pierko, jablko, citrón (pomaranč), svadobný koláč, svadobný stromček, svadobnú zástavu, šatku, družbovskú palicu, prstienky. K uvedeným predmetom pribúdajú nové (napríklad nosenie zlomenej alebo celej sviečky, svadobnej kytice). Aj v pohrebnom plači sa pohreb mládenca, dievky často stotožňuje so svadbou, pričom v úlohe mladuchy tu vystupuje smrť. Pohrebné odobierky veršované alebo voľné, nestrofické útvary umelého pôvodu, ktoré tvoria súčasť ľudového pohrebu. Často nahrádzajú pohrebné plače a nariekania, po stáročia však existovali popri nich. Od antiky sú súčasťou pohrebu v mnohých kultúrach. Dodnes sa vyskytujú takmer na celom Slov. Veľmi rozvinutú tradíciu majú v oblastiach záp. Slov. s ev. obyv. (okolie Trenčína, Nového Mesta nad Váhom, Myjavy, Starej Turej), kde ich podporovali kňazi a rechtori. Predlohy textov, kt. v p. o. zľudoveli, pochádzajú pravdepod. z 18. stor. Výskyt p. o. súvisí miestami aj s existenciou cechovej organizácie, resp. s tak zvaný pohrebnými cechmi a inými korporáciami, kt. sa po zrušení cechových organizácií 1872, prípadne už predtým špecializovali na vykonávanie pohrebného obradu popri cirkevnom pohrebe. Obsahom p. o. je uvažovanie o ľudskom živote a smrti, utešovanie zarmútených pozostalých, kt. sa tiež musia pripraviť na smrť a na večný nadpozemský odpočinok, sľúbený verným kresťanom. Časté sú biblické starozákonné motívy a obrazy, prirovnanie a ustálené slovné spojenia. Schéma p. o. čiast. pripomína schému pohrebných plačov. Zatiaľ čo v ev. prostredí realizátormi p. o. boli výlučne muži (cechmajstri, mládkovia), v kat. prostredí (Bošáca, Zemianske Podhradie) to boli aj ženy, miestami výlučne ženy (predspeváčky). Cechmajster prednášal odobierku spamäti, pri pozabudnutí textu prešiel do rytmicky neviazanej reči, pričom sa usiloval zachovať obligátny obsah. Pri generačnej transmisii hrala dôležitú úlohu písomná podoba textov. Jadrom pohrebného obradu je odobierka, kt. musí byť pripravená pre každý prípad osobitne. Dôležitou súčasťou odobierok a vinšov je slávnostné oslovenie prítomných (“Milí a zarmúcení prátelé!, “Milí a polla vóle Božiéj zarmúcení prátelé!”). Po ňom nasleduje prejav v duchu barokovej valedikačnej poézie s niekoľkonásobnou gradáciou a opisom ťažkostí života človeka, pre kt. je smrť len vykúpením, a na záver lúčenie sa mŕtveho s jednotlivými členmi rodiny, susedmi, priateľmi, kt. sa zakončuje obligátnou barokovou odobierkou od sveta (“A tak vále tobe, vále márni svete dávám, a tak sa s tebú již presmutne rožehnávám”). Jazykom p. o. bol jazyk liturgie a náb. literatúry, u katolíkov slovenčina, u evanjelikov biblická čeština s prvkami miestneho nárečia. V p. o. kt. sú obľúbené aj v súčasnosti (Bošáca), pribúdajú prvky umelej príležitostnej poetickej tvorby, často napodobňujúcej diela známych autorov tohto žánru (R. Uram-Podtatranský, K. Salva, P. P. Vrbický-Zgúth, J. Leška a iný).

Život pripisovaný ľudskej duši po smrti. Zakladal sa na predstave, vlastnej mnohým náboženstvám, že aj po smrti si človek uchováva rovnaké telesné potreby, vlastnosti a schopnosti ako zaživa. Pohrebné obrady mali za cieľ dosiahnuť zmierenie sa mŕtveho so smrťou a umožniť, aby jeho duša mohla po rozlúčke s pozostalými (pohreb) podľa pravidiel stanovených trad. predstavami voľne odísť na miesto p. ž. , do záhrobia. Súčasťou p. ž. bolo putovanie do záhrobia, počas kt. duša mŕtveho musela prekonávať rozličné nadprirodzené prekážky. Pomáhali jej pri tom zázrační pomocníci (čarovná rozprávka). Miestom p. ž. u Slovanov bol raj, kde duše mŕtvych žijú bezstarostne a ich p. ž. má prvky pozemského života. Pod vplyvom kresť. etického dualizmu a viery v odplatu za hriechy spáchané v pozemskom živote prijali Slovania predstavu o pekle, kde hriešnici podstupujú nevýslovné muky za zlé skutky. Prechodným miestom je podľa kat. predstáv očistec, určený pre duše hriešnikov, kt. síce dosiahli pred smrťou odpustenie hriechov, ale nestačili vykonať pokánie. Ich utrpenie v očistci možno zmierniť len modlením, omšami, dobrými skutkami, najmä v deň Dušičiek.

Pohrebné plakanie obradná spievaná alebo recitovaná rozlúčka s mŕtvym. Mal viaceré funkcie: upokojiť alebo odohnať dušu mŕtveho, v dávnejšej minulosti prípadne aj zahnať démonické sily, uctiť si mŕtveho (o čom svedčí aj príležitostné najímanie schopných vykladačiek), dať priechod úprimnému žiaľu (pohreb). V ľud. terminológii sa p. p. najčastejšie nazývajú “vykladanie, nariekanie, vyčitovanie”. Najviac sa vykladalo za zomrelými v produktívnom veku, najmenej za deťmi a ľuďmi vysokého veku. Na Slov. boli vykladačkami výlučne ženy. Zvyčajne sa táto rozlúčka konala hneď ako človek zomrel, keď ho prišli pozrieť príbuzní a známi, pred pohrebom, ojedinele v jubilejných dňoch na cintoríne. Obsahom p. p. je vzťah pozostalých k nebohému, líčenie jeho osobných vlastností alebo niektorých životných situácií, príčiny smrti, majetkové a dedičské okolnosti, položenie pozostalých a iné. Časté sú apostrofy mŕtveho, otázky a vzdychy. Epické vsuvky, kt. tvoria stred prejavu, sa vyskytujú zriedkavo. Ide prev. o improvizovaný prejav, ojedinele sa používajú ustálené veršované plače v piesňovej forme. Najčastejšie však majú voľné nestrofické prejavy podobu lyrizovanej prózy, v kt. sa sporadicky objavujú rýmované, menej aj pravidelne rytmizované časti. Text sa člení na logické významové celky (vety, polvety) alebo na segmenty združované použitými výrazovými prostriedkami. Z prozaických prostriedkov je v plačoch častý pleonazmus, tautológia a rečnícke otázky, z poetických apostrofa, metafora, paralelizmus a rým. Aj veršované plače majú iba čiastkový vzťah k poetike ľud. piesní, prevažujú v nich špec. štylistické a lexikálne prostriedky. V niekt. lokalitách sa plače prenášali iba deklamačným spôsobom, inde je prednes hud. Spievané plače majú descendenčnú melodiku malého rozsahu (najčastejšie kvinta), kt. je výškovo exponovaná v expresívnych úsekoch a na začiatku fráz. Niektoré interprétky používali pravidelný hud. rytmus, iné bližší hovorovému. Slov. p. p. sú príbuzné podobným prejavom záp. Slovanov, Maďarov, čiast. aj plačom juž. Slovanov. Už zo 16. stor. sú známe zákazy tejto časti pohrebného rituálu, napriek tomu sa v niektorých lokalitách udržali p. p. takmer do súčasnosti, avšak ako výrazne reliktový prejav ho už ovládajú iba najstaršie ženy, prípadne je známy v sekundárnej funkcii vo forme paródií.

Samotné pochovávanie obradné alebo neobradné uloženie mŕtveho do hrobu. P. závisí s predstavami o posmrtnom živote a je sprevádzané pohrebnými obradmi (pohreb, pohreb mládenca, dievky, pohrebné odobierky, pohrebné plače, hry pri mŕtvom), podrobenými istým hygienickým a právnym normám. Prvé náznaky obradného pochovávania mŕtvych siahajú až do str. paleolitu a mezolitu. Až v neolite, pri usadlejšom spôsobe života, začali ako prejav rastúcej úcty k mŕtvym vznikať prvé pohrebiská, kt. sa postupne oddeľovali od sídlisk. Kult predkov a predstavy o posmrtnom živote sa stali pevnou súčasťou náboženstva a pohrebného obradu. Archeol. materiál i písomné správy dokladajú ako najstarší spôsob p. na našom území žiarové hroby, do kt. sa voľne alebo v popolnici (urna) ukladal popol a zvyšky nedohorených kostí mŕtveho. Tento spôsob p. , na našom území bežný od 13. stor. pred n. l. do 6. stor. n.l. a vlastný aj Slovanom na našom území, začalo postupne vytláčať kostrové p. , kt. zavládlo až po prijatí kresťanstva. V 6.–9. stor. n. l. neraz pochovávali oboma spôsobmi často na tom istom pohrebisku (birituálne p. ). Sprevádzala ich predstava o zachovaní telesných potrieb duše po smrti, preto podľa predstáv pozostalých bolo potrebné mŕtveho pre posmrtný život zaopatriť zodpovedajúcim odevom, obuvou, ozdobami, zásobami jedla a nápojov uloženými do keramických nádob, zbraňami, pracovnými nástrojmi, obľúbenými predmetmi, platidlom (kúsky plátna, ľanovej priadze, mince, obolus). Mali slúžiť na uspokojenie telesných a duševných potrieb mŕtveho buď na obdobie putovania duše do záhrobia, alebo do času pravidelného dopĺňania zásob (jedlá pre zomretých) pri spomienkových dňoch, sviatkoch mŕtvych, výročiach úmrtia alebo iných príležitostiach určených tradíciou a spätých s kultom predkov. S pohanskými predstavami Slovanov (ale aj iných národov) o posmrtnom živote, o neuspokojenom sexuálnom hlade mŕtvych, najmä mladých mužov v reprodukčnom veku, kt. sa podľa ľud. viery mohli stať upírmi, pravdepod. súvisí aj rituálne zabíjanie ženy (manželky, otrokyne) a jej spaľovanie či p. spolu s mŕtvym, aby ho mohla sprevádzať ako životná družka do záhrobia. U Slovanov tento spôsob, kt. sa vyskytoval len u najvyššej spoloč. vrstvy, opísali arabskí cestovatelia Ibn Fadlan a Ibn Rust. Dôležitou súčasťou výstroja mŕtveho v hrobe boli zvieratá, pochované s mŕtvym ako obeť. V súvislosti s predstavami o posmrtnom živote a zmŕtvychvstaní, o prijímaní a obnovovaní životodarnej sily z lúčov slnka sa mŕtvi na slovan. pohrebiskách ukladali nohami smerom na východ, s malými odchýlkami podľa ročných období (ugrofínske a turkotatárske národy pochovávali v smere S-J). Takáto orientácia prevažovala na väčšine cintorínov na našom území až do 20. stor. Prejavom staršieho pohrebného rítu je orientácia mŕtvych nohami k osade alebo k vodnému toku oddelujúcemu cintorín od osady, kt. sa miestami vyskytuje aj na cintorínoch z 1. svetovej vojny. Slovania (pod. ako Indoeurópania a iné národy) verili, že duša mŕtveho sa po smrti vteľuje do vtáka, kt. sídli na stromoch. Preto si za pohrebiská vyberali háje a iné stromami porastené posvätné miesta. Napriek predpisom platným od 11. stor. sa až do 17. stor. objavovali správy z rôznych častí Slov. o p. mŕtvych v lesoch a hájoch bez prítomnosti kňaza. Veľmi pomaly sa menilo aj vybavenie hrobov. Pohanské prvky postupne nahrádzali kresť. atribúty (modlitebná knižka, ruženec a podobne). Milodary sa vyskytujú zväčša už len v podobe obolu, mince, kt. je náhradou za dary, potraviny a nápoje v hrobe.

smútočný odev – súbor odevných súčastí, ktoré sa obliekali mŕtvemu do truhly a ktoré sa nosili v období smútku za mŕtvym alebo počas pôstu. Staršia generácia, najmä ženy si ešte počas života pripravila odev do hrobu. Mŕtveho poumývali, obliekli a učesali, mužov aj oholili. V minulosti existoval zvyk pochovávať v odeve z plátna. V 19. stor. nedávali do truhly topánky ani čižmy, a ak áno, sňali z nich železné podkovy. Mŕtvemu natiahli doma šité súkenné papuče alebo kapce alebo akési plátenné pančuchy. V 2. pol. 19. stor. začali pochovávať v smútočnom odeve. Na nohy obliekali biele alebo čierne pančuchy. Mužom dávali kožušinovú čiapku, zriedka klobúk. Dospelé dievčatá a mládencov pochovávali oblečených ako na sobáš (svadobný odev). Dievke dali do truhly aj partu, mládencovi pierko, prípadne aj prsteň. Dievkam vlasy rozpletali. Družice a družbovia, kt. kráčali za truhlou, boli oblečení ako na sobáš. Mladšie dievčatá pochovávali vo sviatočnom odeve s venčekom na hlave, deti v bielom, najčastejšie len v plátennom odeve. Na nohách mali pančuchy alebo doma šitú obuv. Žene, kt. zomrela pri pôrode alebo v ťarchavosti, dali do truhly pôlku alebo plachtu, perinku, povojník, košieľku, plienky. Dospelým kládli do truhly obľúbené predmety (fajku, tabak, vreteno a podobne), svätenú vodu, obrázky svätých, ruženec, deťom dar od krstnej matky. Šaty a bielizeň, kt. boli v styku s mŕtvym, spálili, dali žobrákom, púšťali dolu vodou alebo vložili do truhly. S. o. si obliekali pozostalí na pohreb a podľa stupňa príbuznosti ho nosili určitý čas aj po pohrebe. Bol jednoduchý a v odľahlejších horských regiónoch pretrval až do zač. 20. stor. Väčšinou sa nosili arch. súčasti málo alebo vôbec nezdobené, muži len bežný pracovný alebo sviatočný odev. Smútočnou farbou bola biela, často aj nebielené plátno, z kt. sa zhotovovali mužské a ženské odevné súčasti do smútku. V 19. stor. sa pod vplyvom mesta začali nosiť tmavé farby, hl. čierna, kt. sa po 1. svetovej vojne stala prevládajúcou farbou smútku. Vo výzdobe prevládali odtiene fialovej, modrej, zelenej a farby hnedej. Červená farba sa vylučovala. Najdlhšie nosila smútok manželka za mužom a matka za deťmi (1–1 a pol roka). Ak ovdovela staršia žena, nosila smútok až do smrti. Smútok sa v odeve prejavoval hl. vo sviatočné dni a pri obradoch, u žien viacej, u mužov menej. Po období hlbokého smútku chodili ženy ešte určitý čas v polosmútku, odev už mohol byť pestrejší. Staršie ženy nosili vo sviatok do kostola na znak smútku cez plecia prehodený obrus alebo plachtu, mladšie ženy a dievky mali na hlave čiernu šatku, mládenci nenosili pierko (okrem tých, čo boli na pohrebe družbami). Muži ostávali počas pohrebného obradu s nepokrytými hlavami. S. o. nosili ženy do kostola aj v období pôstu (pôstny odev), a to v predvianočnom advente a pred Veľkou nocou od Popolcovej stredy do Vzkriesenia, najmä na Veľký piatok, a na Všechsvätých. Niekde bolo zvykom chodiť v smútku i vo výročné dni katastrof (oheň, povodeň, vojna).

urna – schránka s popolom a nedohorenými zvyškami kostí mŕtveho a s predmetmi, ktoré tvorili jeho výstroj do záhrobia. U. sa vyskytujú od eneolitu. V rozličných obdobiach a kultúrach mali rôzny tvar – imitovali siluetu ľudského tela, hlavy človeka alebo boha, boli zmenšeninami príbytku a iných stavieb (napríklad aj hrobky a sarkofágu) a podobne Egyptské kanopy slúžili pôvodne na uchovávanie vnútorných orgánov mumifikovaných jedincov. U. boli zhotovené najčastejšie z hliny (úžitková keramika zhotovená na kruhu alebo lepená), z kameňa (vyzdobené reliéfmi s mytol. výjavmi, portrétom mŕtveho, polychrómované), zriedkavejšie zo skla alebo kovu. Tvar, výzdoba a obsah miloda