Adaptácia 

adaptácia – 1. vo všeobecnom zmysle proces prispôsobovania sa organizmu prostrediu. Hoci sa pojem a. začal používať hl. v biológii, v súčasnosti nachádza širšie uplatnenie aj v spoloč. vedách (psychológia, soc. a kult. antropológia ap.). V etnografii sa a. chápe ako proces, pri kt. jednotlivec al. skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kult. a spoloč. prostrediu. Prostriedkom a. je kultúra. Každá a. predpokladá a znamená zmenu. A. úzko súvisí s |akulturáciou a |asimiláciou; 2. úprava, pretvorenie alebo prispôsobovanie javov národnej kultúry, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Dotýka sa všetkých zložiek tradície, v najväčšej miere sa však uplatňuje vo folklóre, kt. prejavy nemajú nemennú formu, pretože sa uchovávajú zásluhou pamäti a priamou osobnou interpretáciou. A. podliehajú všetky druhy folklóru (slovesný, hud., tanečný) a všetky jeho zložky (obsahová, formálna, interpretačná a funkčná). A. je podmienkou a súč. dôsledkom tradovania; uskutočňuje sa v procese živej cirkulácie trad. prejavov. Ustrnutie na nemenných formách folk. javov môže byť výsledkom jednak vplyvu lok. alebo region. štýlu, jednak pôsobenia folklorizmu. Sledovanie a. je dôležité pri ekologickom štúdiu folklóru, ale aj pri skúmaní migrácie fenoménov tradície, na kt. sa zameriava predovš. porovnávacie štúdium. A. je význ. stránkou vnútorného vývinu javu v čase a súč. prostriedkom tvorivého prisvojovania si kolekt. výtvoru indivíduom.

aforizmus – ustálený výrok stručne formulujúci určitý poznatok alebo zásadu. Často sa nazýva “zlaté zrno” al. “zrnko múdrosti”. Má reflexívny al. satir. charakter. Tvorí samostatný a kontextovo izolovaný celok v rozsahu niekoľkých slov. Od ostatných paremiologických výrokov (parémia) sa odlišuje jedine pôvodnou autorizovanosťou, avšak veľké množstvo a. zľudovelo (napr. “Ponáhľaj sa pomaly!” pochádza od Octaviana Augusta; Hipokratove a. o zdraví a i.). A. často využíva mnohoznačnosť slov, rôzne formy antitézy, paralelizmus, prekvapujúce prirovnania a paradoxy. V súčasnosti sú a. rozšírené v masmédiách, kde sú citované nielen v zábavnej, ale hl. v spoločensko-kritickej funkcii.

aktualizácia – druh inovácie vo folklórnej tvorbe spočívajúci v reakcii tvorivého interpreta na konkrétnu aktuálnu spoločenskú situáciu, udalosť alebo podnet, ktoré sa premietajú do obsahu tradičného diela. A. sa obyč. nenarušuje pôv. forma folk. javu, aktualizuje sa iba jeho obsah. Miera a. je rôzna, pohybuje sa od vsúvania mien prítomných osôb do textov piesní cez začlenenie celých nových veršov a strof až po tvorbu nových textov piesní na pôv. melódie. A. sa vyskytuje i v próze, najčastejšie konkretizovaním opisu prítomných osôb al. ich charakt. vlastností, vsúvaním aktuálnych príhod do ustálených sujetov trad. rozprávania. Širokú škálu aktualizačných postupov možno nájsť v jarmočných piesňach, družstevných a partizánskych piesňach. A. sa opiera o postupy paródie a parafrázy najmä tam, kde sa tvorca snaží zvýrazniť satirické zamerania aktualizovaného diela.

anonymnosť – základný znak špecifického spôsobu života folklóru, v ktorom je tvorca folklórneho diela, na rozdiel od iných umeleckých foriem, neznámy, pretože v procese tradovania sa na jeho pretváraní zúčastňujú mnohí tvorcovia a interpreti, ba i publikum. Folk. dielo existuje v rade variantov, kt. prehlbujú anonymný charakter folk. tvorby. Žije a podlieha zmenám v procese pretvárania kolektívnych noriem, individuálny výraz nadobúda pri konkrétnej interpretačnej príležitosti (improvizácii al. aktualizácii). Aj keï v čase vzniku má každé folk. dielo svojho individuálneho tvorcu, jeho tvorba sa stáva majetkom kolektívu, pretože postupne prechádza variačným procesom a procesom folklorizácie, v kt. sa obmieňa a pretvára. Pre ľud. prostredie je autor a pôvod diela nepodstatný, aj keï je známy, rozhodujúce je jeho kolektívne prijatie a osvojenie. Ústne tradovanie neumožňuje uchovať v kolektívnej pamäti čas vzniku a konkrétnych tvorcov, na určitý čas sa uchovávajú vynikajúci interpreti folklóru.

bájka – poučne ladený krátky prozaický alebo veršovaný alegorický príbeh, v ktorom zvieratá konajú ako ľudia. Alegória, pod. ako metafora, má vlastnosť skratky, kt. obrazmi a dejom spodobňuje reálny utajený dej. Túto vlastnosť využíva b. , takže sa nemusí zastavovať pri opisnej charakteristike jednotlivých postáv. Tým, že sa v b. využívajú známe charakt. vlastnosti zvierat (prefíkanosť líšky, sila leva, pažravosť vlka, ťarbavosť medveïa ap.), dej b. sa skracuje, ale uchováva si zrozumiteľnosť. Alegória v b. však nie je sama osebe sebestačná, spája sa s určitou tendenciou, obyč. mravoučnou, kt. nie je nevyhnutná v rozprávkach o zvieratách. Poučná tendencia b. môže vyústiť do záverečnej sentencie, aforizmu al. porekadla, ale b. sa môže zaobísť aj bez nich, pokiaľ ich možno vyrozumieť z deja. V stredoveku b. neraz prerastala do eposu cyklizáciou príbehov okolo hl. hrdinu lišiaka (franc. Rainard, nem. Reinecke Fuchs). V modernej dobe máva b. niekedy rozvinutú novelistickú formu. Úzka spojitosť je medzi b. a príslovím al. porekadlom. Niektorí bájkári vzali z príslovia či porekadla ich aforistickú stručnosť, výstižnosť, významovú nasýtenosť a pádnosť. Avšak zatiaľ čo príslovie al. porekadlo podáva iba všeob. ideu mravoučnosti, poučenia, b. túto všeob. ideu obrazne rozvíja. Na druhej strane jestvujú také príslovia a porekadlá, v kt. možno vidieť zárodočnú formu b. , napr. lat.: Si leonina pellis non satis est, assuenda vulpina (Ak nemáš dosť levej kožušiny, priši kúsok líščej; čiže pridaj k sile trochu prefíkanosti); Mortuo leoni et lepores insultant (Mŕtvemu levovi sa aj zajace posmievajú); alebo slov.: Každá líška svoj chvost chváli, dokiaľ si ho nepopáli, a ktorá ho nemá, vraví, že je lepšie bez neho, ap. 17597lkj55dbj2r

banícky folklór – folklórne prejavy, ktoré tematicky a funkčne súvisia so životom a prácou baníkov a ich rodín. Predstavujú staršiu vrstvu rob. folklóru. V oblastiach s ban. tradíciou sú však len súčasťou širšieho folk. repertoáru. B. f. tvoria hl. piesne, povesti, spomienkové rozprávania, humoristické rozprávania a anekdoty, ako aj niektoré tance. Špec. sú banícke obyčaje, kt. obsahujú aj folk. zložku. Banícke piesne sú užšou skupinou ľud., zľudovených i umelých piesní. V ich jadre sa objavuje tematika ťažkej práce pod zemou, častých nešťastí, obáv z úrazu, smrti ap. Motivika ban. práce sa v nich zväčša prelína s motivikou ľúbostnou, soc., satir., humoristickou a i. Vnútorne sa členia na piesne: a) hymnické a stavovské; b) spojené s obyčajmi; c) o živote a práci baníkov; d) soc.-revolučné; e) zábavné a satir.; f) ban. častušky. Okrajovo sem patrí aj časť študentských piesní. Ban. piesne patria po hud. i textovej stránke k vývinovo novším typom piesní. Najstarší záznam je z 1791 (“Stávaj Hanzo hore…”). V slovesných žánroch sa ban. historky zachovávajú vo forme spomienkových rozprávaní. Popri zákl. tematike sa tu vyskytujú aj spomienky na osobitosti ban. stavu (napr. o prijímaní nováčikov), na skutočné udalosti, svojrázne osoby ap. Známe sú anekdoty s komickými postavami Nácka a Hanzka. Uchovali sa aj povesti o objavení rudných žíl, o šachtách, permoníkoch, vzniku ban. miest a i. Zo slovesného i obradového folklóru je zrejmé, že v myslení baníkov mali dôležitú úlohu poverové predstavy a náboženstvo. V tanečnom folklóre sa vyznačujú osobitosťou ceremoniálne tance, ako je napr. fašiangový banícky poriadok z Novej Bane, rusadelná obchôdzka a zábava v Dobšinej s bulinerskou polkou a baníckym tancom (sóla a vyplácanie ferulou), tancovanie pod dvoma palicami a zavdávanie na odpustovej zábave v Španej Doline a na Magurke. Iný je vdovský tanec zo Žakaroviec. Je spomienkou na niekdajší “tanec tristo vdov” (zasypalo im mužov) a tancujú ho ženy na smutnú dokrutovú al. valčíkovú melódiu.

Burlasová Soňa, rod. Sláviková (23. 6. 1927 Horné Otrokovce, okr. Trnava) – etnomuzikologička, PhDr., DrSc. Štúdium na FF UK v Bratislave absolvovala 1953. Kandidátsku dizertačnú prácu ľudové balady na Horehroní obhájila 1969, doktorskú dizertačnú prácu ľudová piesňová tvorba v súčasnosti 1988. V 1954–88 pracovala v NÚ SAV v Bratislave. Zaoberá sa štúdiom ľud. piesní z hud. i textového hľadiska v lok. region., žánrových či funkčno-tematických súvislostiach. Metodicky vychádza z pohľadu svojho učiteľa – J. Kresánka na vývin hud. štýlov slov. ľud. piesne, kt. prehlbuje sledovaním funkcie piesne v živote jej nositeľov. Spojením predtým paralelne bežiacich smerov štúdia textov a melódií do komplexného prístupu dosiahla integrovaný pohľad na skúmané problémy. Jej štúdie venované jednotlivým žánrom prinášajú aj charakteristiky poetiky a interetnický porovnávací aspekt. V NÚ SAV založila archív ľud. piesní a archív balád. Sústredila rozsiahly dokumentačný materiál z vlastných terénnych výskumov na Slov. a u Slovákov v Juhoslávii, Rumunsku a Maďarsku. Veľkú pozornosť venovala výskumu súč. procesov vo vývine piesňového folklóru, otázkam vzťahu tradície a inovácie, ako aj problematike vznikania nových druhov piesní po 2. svetovej vojne. Viac rokov externe prednášala na FF UK v Bratislave. Publikovala niekoľko desiatok štúdií. Autorsky sa podieľala na príprave 5 syntetických al. monografických prác. Autorka knižných publikácií: ľudové balady na Horehroní (1969), Ej, prišli sme, prišli na pole družstevné. ľudová piesňová tvorba s tematikou jednotných roľníckych družstiev (1980), V šírom poli rokyta. Balady a iné epické piesne I-II (1982, 1984), ľudová pieseň na Horehroní (1987) a Vojenské a regrútske piesne (1991). Odmenená Cenou Slov. fondu (1974), vyznamenaná Pamätnou medailou SAV (1978) a Zlatou plaketou ľ. Štúra, kt. udeľuje Predsedníctvo SAV za zásluhy v spol. vedách (1987).

čarovné rozprávky (čarodejné rozprávky, fantastické rozprávky, v starších prameňoch: hádky, prípoviestky, bájky) – dobrodružné príbehy umiestnené mimo konkrétneho priestoru a času. Hrdina prekonávajúci prekážky zvlášť často prichádza do styku s nadprirodzenými postavami (nadprirodzená bytosť), kt. mu buï pomáhajú, al. nad kt. treba zvíťaziť. Dôležitú úlohu pri jeho konaní hrajú čarovné predmety. Skutočný, reálny svet sa prelína s neskutočným. Dobrodružstvo hrdinu sa začína obyč. jeho odchodom z domova a je uzavreté šťastným koncom. I pre slov. tradíciu možno prijať rozoznávanie hlavných tematických skupín podľa medzinár. katalógu A. Aarneho-S. Thompsona (pod číslami 300–749): nadprirodzení protivníci, nadprirodzený al. začarovaný manžel (žena) či iní príbuzní, nadprirodzené úlohy, nadprirodzení pomocníci, mag. predmety, nadprirodzená bytosť (sila) al. vedomosť (vlastnosť). Zvláštnu pozornosť si zaslúži menšia skupina č. r. o nevinne vyhnanej žene al. dievčine (a sem prislúchajúce typy), kt. sú dodnes obľúbené aj na Slov. Najrozšírenejšie sú rozprávky o hrdinovi, kt. zabíja draka (AaTh 300) a o princeznách v podzemí (AaTh 301). Obdoby č. r. možno nájsť aj u iných národov, k zdomácneniu všeob. známych látok v slov. prostredí príspela spätosť s menami rozprávkových bytostí (napr. spoločníkmi hrdinu Lomidreva sú Valivrch a Miesiželezo). Č. r. majú poväčšine zložitú výstavbu s mnohými dejovými článkami. Z hľadiska poetiky je pre ne o. i. charakt. trojstupňovitosť (traja bratia, tri úlohy, zápas s troma drakmi a i.), ustálené štylistické prvky, predovš. úvodné a záverečné formuly, niekedy značne rozvetvené. Avšak aj slov. č. r. strácajú svoju ornamentálnosť, dochádza k zjednodušovaniu a k postupnému zániku ústneho podania a tradovania. Podľa zápisov najmä od 70. rokov minulého stor. (zábavníky, kódexy) by sa zdalo, že č. r. celkom jednoznačne prevládali v živom repertoári. Šlo však hl. o zberateľskú orientáciu a na životnosť čarovného žánru v minulosti treba hľadieť kriticky.

Demo Ondrej (14. 1. 1927 Branovo, okr. Nové Zámky) – etnomuzikológ, rozhlasový redaktor, PhDr., CSc. Štúdium na Vysokej škole ped. v Bratislave absolvoval 1960. Ved. hodnosť kandidáta hist. vied získal 1983. R. 1948–51 učiteľ na zákl. škole. R. 1953–89 pôsobil v Slov. rozhlase v Bratislave ako redaktor pre ľud. hudbu. Súčasťou jeho rozhl. práce bol výskum ľud. hudby na celom území Slov. i u Slovákov v zahraničí, spojený s nahrávkami, z kt. zostavoval rozhl. a telev. relácie. Jeho nahrávky autentického folklóru sú význ. súčasťou rozhl. dokumentačného fondu. Dlhé roky spolupracoval na príprave folk. festivalov vo Východnej, v Detve a Myjave. Od 1966 red. i autorsky pripravoval populárnu rozhl. reláciu Klenotnica ľud. hudby . Publikoval odb. i metodické články o ľud. kultúre. Venoval sa teórii rozhl. vysielania ľud. hudby. Autor viac ako 50 kompozičných úprav ľud. piesní a antológie Z klenotnice slovenských ľudových piesní (1981). Spoluautor monografie Žatevné a dožinkové piesne (1969). Ocenený viacerými vyznamenaniami Čs. rozhlasu, Ministerstva kultúry, Vydavateľstva Opus, folk. festivalov a Medzinár. rozhl. súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava . kb597l7155dbbj

démonologické povesti (démonologické rozprávky, poverové poviedky, poverové rozprávania) – epický žáner ľudovej prózy. Rozpráva sa v nich o nadprirodzených bytostiach al. úkazoch na rozvinutejšom rozprávkovom al. užšom povesťovom princípe (povesť). Dotýkajú sa zákl. hodnôt človeka: osudu, života, zdravia, sily, smrti, výsledkov práce, majetku, bezpečia, a z toho vyplýva ich životnosť a rozšírenosť. Nositeľmi deja sú rôzne démonické bytosti (víla, zmok, vodník, čert, striga, mora, revenant, poludnica a i.) al. človek, kt. sa s nimi niečo prihodilo a to väčšinou v noci al. na pravé poludnie. Príbeh sa rozpráva ako skutočná udalosť, ktorú majú dokumentovať dôkazy (roztrhaný kabát, jazvy na tele, stopy na mieste príhody ap.). Postavy nadprirodzených bytostí al. ľudí s nadprirodzenými schopnosťami zbližujú d. p. s čarovnými rozprávkami. Rozprávania sa často viažu na situačný kontext, vtedy sú krátke a stručné, niekedy sú však podané v rozvinutej forme s použitím postupov folk. poetiky. D. p. patria k najstarším prejavom ľud. prózy a zachovali sa v nich doklady názorov a predstáv o príčinách prírodných javov a o súžití človeka s prírodou. Postoj rozprávačov k tradičným d. p. sa často mení a rozprávajú sa pre zábavu. Súhrnne nie sú spracované, bohatšie záznamy sú až v 20. stor. (Š Mišík, S. Czambel, J. ľ. Holuby a archívne zbierky).

detský folklór – vlastná folklórna tvorba detí i tvorba dospelých pre deti rôzneho veku. Patria sem aj niektoré zvyky a slávnosti, kt. dospelí prestali realizovať a detská mládež ich prebrala do svojho repertoáru, pričom si ich viac al. menej pozmenila. Niekedy sa zvyk zmenil na hru, zostala z neho len pieseň, riekanka. Pod. je to i s hádankami. V detskom prostredí sa uchovali rôzne formy zábav, tancov, piesní, ale predovšetkým riekanky a hry. Časté sú vyčítanky, tvoriace úvod hier. Pre mladších žiakov sú príznačné aj skomoleniny a jazykolamy, kt. sú prejavom radosti zo slovnej hry. Deti rady spievajú každú pieseň, kt. sa naučili doma al. v škole, najmä ak má vhodnú jednoduchú melódiu a príťažlivý text. S rozvojom hlasových orgánov a s rozširovaním okruhu záujmov sa učia ïalším prejavom dospelých. Ale za detské piesne sa považujú hl. také, kt. sú i námetom blízke detskému vnímaniu, vkusu a záujmu. Na piesne sa za určitých okolností viažu detské tance. V piatom až desiatom roku sa potreba rytmického pohybu značnou mierou uplatňuje v spievaných, rytmicky viazaných hrách pohybové hry. Potom prichádza obdobie, keï deti strácajú záujem o tieto zábavky a začínajú sa zaujímať o tanec dospelých. Pri hudbe tancujú na podujatiach dospelých (svadby, tanečné zábavy – najmä v prírode), ale hl. na šk. plesoch, najčastejšie fašiangových a majálesových. Žiaci si radi kladú hádanky, vymyslené neraz i nimi samými; sú často jedinými realizátormi vianočných a novoročných vinšov, betlehemských a trojkráľových hier, bábkových hier (Džafkulina), zúčastňujú sa i na fašiangových obchôdzkach. Typicky žiacke boli gregorácie a blažejácie (vyberanie na učiteľa, verbovanie do školy s piesňami, vinšami a tancom, (Gregor). D. f. je úzko spätý so svetom dospelých. Spievaním piesní deťom (uspávanky) ich zaúčali do rytmu a taktov folk. prejavu (detské hudobné nástroje). Deti zase napodobňujú činnosti a správanie dospelých (napodobivé hry).

Dobšinský Pavol (16. 3. 1828 Slavošovce, okr. Rožňava – 22. 10. 1885 Drienčany, okr. Rimavská Sobota) – folklorista, lit. historik, pedagóg, spisovateľ. Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Miškovci, 1840–48 na ev. lýceu v Levoči. R. 1850–52 tajomník S. Reussa v Revúcej, 1855–58 ev. farár v Bystrom (dnes Rožňavské Bystré), od 1858 pedagóg na ev. lýceu v Banskej Štiavnici, od 1861 farár v Drienčanoch. V mnohostrannej činnosti D. si zvláštnu pozornosť zasluhuje jeho zaujatie pre ľud. slovesnosť, najmä ľud. prózu, kt. sa prejavilo už počas štúdií na lýceu v Levoči. Po zákaze činnnosti tzv. Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej koncom 1844 a jeho pretvorení na súkr. študentský spolok Jednota mládeže slovenskej patril od založenia medzi jej popredných členov. Množstvo príspevkov uverejnil v rkp. zábavníkoch, kt. vydávali študenti levočského lýcea. Na pôde Jednoty vznikol v šk. r. 1846–47 pod vedením D. rkp. zábavník Holubica , kt. 1847 vystriedal rkp. časopis Považje . Do oboch prispel aj D . R. 1848–49 nasledovala Sbjerka Dobšinskýho: Slovenskje prostonárodňje povesťi . Pred poslednou rozprávkou sú pripojené poznámky, z kt. vidno, že D. úvahy o starobylosti, pôvodnosti a svojráznosti slov. rozprávok nadväzujú na učiteľa slov. zberateľov S. Reussa. Záľubu D. v rozprávkach rozpoznal A. H. Škultéty a keï sa ľ. Reuss vzdal plánu na vydávanie rozprávok, prizval ho k spolupráci. Výsledkom bola tlačená zbierka Slovenské povesti (1858–61). R. 1858, keï začali vychádzať Slovenské povesti , zostavil Výbor samostatných pôvodných slovenských povestí . Obaja zberatelia chceli v spolupráci pokračovať a už zač. 70. rokov sa zaoberali myšlienkou vydať novú, veľkú zbierku, kt. by nadväzovala na Slovenské povesti . Nakoniec nové, súborné vydanie slov. rozprávok pripravil D. sám pod názvom Prostonárodnie slovenskje povesti (1880–83). Použil v nich aj staršie zbierky či záznamy J. Francisciho-Rimavského, A. H. Škultétyho a B. Nìmcovej. Na Slov. vznikol tak najvýznamnejší, klasický a reprezentatívny súbor, kt. možno postaviť do jedného radu vedľa najvýzn. zahr. edícií, napr. zbierky V. S. Karadžiæa al. bratov Grimmovcov. D. monumentalizoval slov. rozprávku, jeho štylizácie sú v súlade s duchom ľud. podania a spätne na ne pôsobili svojou poetikou. Pre D. bolo silným impulzom založenie MS a zvolenie za člena výboru. V Pešťbudínskych vedomostiach 1867 uverejnil návod na zbieranie folkl. a národop. materiálu pod názvom Slovenské prostonárodnie poklady . Publikoval príspevky v Sborníku slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier I-II , (1870, 1874), kt. obsahujú poväčšine folk. materiál. Z D. príspevkov treba vyzdvihnúť najmä tie, v kt. popri materiáli uverejnil aj svoje vlastné výklady a pokusy o syntetickú charakteristiku niektorých folklórnych žánrov, napr. Zbierku slov. porekadiel a im podružných viet a štúdiu Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov . K nim sa zaraïuje aj publikácia Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské (1880). Už predtým však vydal spis, kt. je venovaný výhradne ľud. rozprávkam – Úvahy o slovenských povestiach (1871). V ňom sa ako k svojim učiteľom hlási k ľ. Štúrovi, K. J. Erbenovi, S. Reussovi a i. Podľa D. sa v rozprávkach neopisujú skutočné nár. a rodinné deje. Rozprávky podávajú len odblesk dávneho života. Verne sa v nich vyobrazujú zvyky, obyčaje a starodávne mravy národa. D. sa pozeral na rozprávku realistickejšie než jeho predchodcovia. Bol si vedomý toho, že rozprávky sa nezachovali verne a že sa časom menili. Najdôležitejšia a podnes najzaujímavejšia je posledná kapitola spisov – Starobylosť a zachovalosť povestí .

Droppová ľubica, rod. Markovičová (22. 3. 1935 v Bratislave) – folkloristka, vysokoškolská pedagogička, PhDr., doc., CSc. Štúdium na FF UK v Bratislave absolvovala 1958. Kandidátsku dizertačnú prácu Príspevky k štúdiu zľudovených piesní na Slovensku obhájila 1984. R. 1958–67 pracovníčka NÚ SAV v Bratislave, od 1967 pôsobí na Katedre etnografie a folkloristiky FF UK v Bratislave. Od 1988 docentka. Zaoberá sa problematikou slovesného folklóru, najmä jarmočnými a rob. piesňami a existenciou folklóru v súčasnosti. Publikovala viac ako 50 odb. štúdií. autorsky spolupracovala na príprave 4 miestnych etnograf. monografií. Autorka publikácie Chudoba, chudoba, tak si mi moc vina (1988), kt. je venovaná ľud. piesňam so soc. tematikou. Dlhoročná členka výboru SNS pri SAV.

dušovanie (zariekanie sa, zaprisahávanie sa) – potvrdzovanie pravdivosti a dôležitosti povedaného ustálenými výrokmi, formulami. Viažu sa na emocionálne vypäté situácie a majú charakter zvolania: “Čo sa na kusy potrháš!”; “Čo sa bude čo robiť!”; “Pri všetkom, čo mi je sväté!”; “Pri zdraví mojich detí!”. Obyč. sa tvoria podľa modelov “čo by čo…; čo si čo…; radšej to, ako ono…”, al. negatívne “ani za…”. Zaprisahávanie sa na rozdiel od zariekania sa poukazuje na všeob. uznávané hodnoty, napr. na zdravie, cirk. a náb. pojmy najvyššej hodnoty atï. Výroky tohto druhu sa používajú i v súčasnosti.

Elschek Oskár (16. 6. 1931 Bratislava) – etnomuzikológ, vysokoškolský pedagóg, PhDr., prof. Štúdium hud. vedy a estetiky na FF UK v Bratislave absolvoval 1955. Na docenta sa habilitoval 1988 na Viedenskej univerzite. Od 1955 pracovník Ústavu hud. vedy SAV v Bratislave, od 1990 jeho riaditeľ. Zameriava sa na výskum slov. ľud. piesne a hudby. Výskumy uskutočňoval najmä v Gemeri, na Spiši, Horehroní a v Podpoľaní. Zozbieral okolo 12 000 piesní a záznamov inštrumentálnej hudby. Výsledkom jeho vedeckovýsk. a zberateľskej činnosti je 6 knižných publikácií: O slovenskej ľudovej piesni a ľudovej hudbe (1956), Úvod do štúdia slovenskej ľudovej hudby I-III (1963), antológia Slovenské ľudové piesne a nástrojová hudba I-II (1980, 1982), Die slowakische Volksmusikinstrumente (Slovenské ľudové hudobné nástroje, 1983) a teor. práca Hudobná veda súčasnosti (1984). Je autorom viac ako 90 štúdií a článkov, množstva recenzií, rozhl. a tel. relácií, prednášok a referátov. Ped. pôsobí na FF UK v Bratislave, na Hud. akadémii v Budapešti a na Viedenskej univerzite. Bohatá je jeho red. a editorská práca v časopise Slov. hudba (1963–71) a v zborníkoch Musicologica Slovaca (1971–72), Seminarium Ethnomusicologicum (1970–76). Do tlače pripravil zbierku B. Bartóka Slovenské ľudové piesne 1–2 (1959, 1970) a jeho hudobnoteor. články a štúdie v knihe Postrehy a názory (1965). E. je členom mnohých zahr. odb. komisií a ved. spoločností. Je viceprezidentom International Concil for Traditional Musik (Medzinár. rada pre trad. hudbu) pri UNESCO a predsedom komisií pre výskum hud. nástrojov, hud. ikonografiu, hist. pramene a počítače. Za výsledky jeho práce mu boli udelené viaceré ceny a medaily.

Elscheková Alica, rod. Stankovičová (21. 11. 1930 Bratislava) – etnomuzikologička, PhDr., CSc. Štúdium hud. vedy a národopisu na FF UK v Bratislave absolvovala 1954. Kandidátsku dizertačnú prácu Etnomuzikologická analýza a klasifikácia obhájila 1972. Od 1954 pracovníčka Ústavu hud. vedy SAV v Bratislave. Zaoberá sa zákl. výskumom, zbieraním, spracovaním a analýzou slov. ľud. piesní. Prvé jej zbery sú z vých. Slov. a z Oravy, od 1960 pracovala v Gemeri, na Spiši a neskôr v okolí Nitry. Od 1980 sa zaoberá Záhorím a okolím Bratislavy. Systematicky sa venuje otázkam analýzy ľud. piesní, v poslednom období otázkam genézy a štýlovému rozvrstveniu vybraných piesňových druhov (jarné, ľúbostné a svadobné piesne; detský a vianočný folklór). Výsledky svojich výskumov spracovala a publikovala v rade odb. štúdií a článkov. Jej ved. štúdie majú zákl. význam v slov. etnomuzikológii. Má bohatú prednáškovú činnosť. Spolu s manželom O. Elschekom položili základy moderného pohľadu na slov. ľud. pieseň a naznačili nové cesty slov. etnomuzikológie.

epos – ústne tradovaný alebo písomný veršovaný útvar mytologického, hrdinsko-fantastického, historického, sociálne-etického i komicko-parodického obsahu. Založený je na poet. a kompozičných prostriedkoch hyperbolizujúcich postavy a retardujúcich dej a na cyklizácii veľkého počtu epizód okolo ústrednej postavy či hist. udalosti. Na rozdiel od písomného e. , spracúvajúceho ústne tradície (Gilgameš, Homérova ĺlias a Odyssea, indická Rámájana, Mahábhárata, Spev o Rolandovi, Spev o Cidovi a i.), a umele utvoreného lit. eposu (Vergíliova Aeneis, stredoveký dvorský e. Chrétiéna de Troyes – Erec, Cligés, Lancelot, Yvain, Perceval, niekedy označované za veršované romány, J. Hollého Svätopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv a i.) ústne tradovaný ľud. hrdinský e. predstavuje slovesno-hud. útvar, prednášaný recitatívom či parlandom so sprievodom hud. nástroja, príp. bez neho (slovanský folklór). E. môže mať formu, pri kt. sa fabula prednáša prózou a priama reč piesňovým recitatívom, al. predstavuje jednosujetový spev s reťazovite pospájanými epizódami (uzbecký Alpamyš, kirgizský Manas, burjatský Geser, kazašský Koblandy-batyr a i.). Takéto epopeje sa utvárali dlhodobou kolektívnou tvorbou nadaných improvizátorov – rapsódov. Mnohé epické spevy na rozličné sujety tvoria obsiahle cykly, ako u juž. Slovanov cyklus Marka Kraleviča, kosovský cyklus, na Rusi kyjevský, novgorodský cyklus a i. Od týchto epických spevov treba odlišovať e. zostavený neznámym básnikom (Pieseň o Nibelungoch) al. neskorším zberateľom epických piesní (Lönrotova Kalevala, Kreutzwaldov Kalevipoeg) a e. vytvorený voľným spracovaním ľud. epických tradícií (Longfellowova Pieseň o Hiavatovi). Komický e. obvykle parodoval vyššiu formu e. (zvierací e. o Rainartovi, Reinecke Fuchs) a lit. heroicko-komické poémy.

estetika folklóru – súčasť výskumu estetiky. Skúma: a) zákonitosti estet. osvojovania okolitého sveta konkrétnymi nositeľmi folklóru; b) podstatu a formy folk. tvorby podľa zákonov krásy. Estetika sa najmä od čias rozvoja antickej filozofie zaoberala podstatou ústnej slovesnej tvorby a jej jednotlivými formami. Myšlienky o folklóre ako prírodnej poézii rozvinulo najmä osvietenstvo v dielach anglických (T. Percy, J. Brown, R. Lowth), francúzskych (M. de Montaigne, D. Diderot, J. J. Rousseau) a najmä nem. autorov (J. G. Herder, F. Schiller a J. W. Goethe), kt. vo folklóre videli hist. zdroj a vzor pre umel. tvorbu. V rámci koncepcie “národného ducha” generácia romantikov hľadala vo folklóre hist. korene etického a estet. zázemia nár. kultúry. Herderovo dielo Stimmen der Volker im Liedern mocne zapôsobilo na vývin názorov o význame folklóru a na rozvinutie zberateľskej aktivity u takmer všetkých slovan. národov. V rámci literatúry sa e. f. zaoberali predstavitelia nem. lit. romantizmu (J. L. Tieck, Novalis, J. J. Bodmer, J. Grimm) a v rámci všeob. estetiky (E. Kant a G. W. F. Hegel). Na ich myšlienky u nás nadviazali predstavitelia štúrovskej generácie a odrážajú sa najmä v dielach ľ. Štúra, P. Kellnera-Hostinského, ľ. Reussa, P. Dobšinského. V materialistickej estetike sa estet. zákonitostiam folklóru venovali najmä ruskí revoluční demokrati V. G. Belinskij a N. G. Černyševskij, kt. poukázali na realistický základ ľud. umenia, odrážajúci vzťahy človeka k prírode i k soc. procesom. E. f. vymedzuje svoj predmet, t. j. estet. pretváranie okolitého sveta človekom najmä odhaľovaním folk. a estet. vzťahu ku skutočnosti. Vzťahy človeka ku skutočnosti mali prev. charakter bezprostredného zmyslového a prakticko-činného kontaktu al. sa aspoň oň usilovali (mágia). Táto prvotná bezprostrednosť sa prejavila na všetkých úrovniach estet. osvojovania skutočnosti ľud. vrstvami a to predovšetkým v tom, že estet. vzťah bol ešte bezprostrednou súčasťou praktických, mag. obradových, poznávacích, reprezentatívnych a iných aktivít človeka. Autentické folk. diela si aspoň v elementárnej podobe zachovávajú svoj synkretizmus. Folk. estet. fakty sú však často rozptýlené a tvarovo nevyvážené, estet. hodnota kolíše od variantu k variantu v závislosti od tvorivých dispozícií konkrétneho interpreta. Folk. diela sú stvárnené skôr mimovoľne, improvizačne a rámcovo ako zámerne, dôsledne. Skupinovo-individuálny vznik spolu s tradovaním sa premietajú do diel v podobe príznačného dial. vzťahu medzi prvkami skupinovo-konvenčnými a individuálno-inovačnými. Bezprostrednú povahu nemá len spôsob tradovania (bezprostredný kontakt interpréta a poslucháča), ale aj spôsoby stvárňovania motívov. Vo folklóre aj najvzdialenejší výjav a najfantastickejšia predstava majú nejakú bezprostredne vnímateľnú, ľudsky konkrétnu črtu. Preto Kristus chodí po slov. zemi, drak pestuje včely a láska je sladká ako cukor. Z neustálej konfrontácie človeka s prírodou vznikol paralelizmus ako najuniverzálnejší obsahovo- i tvarotvorný princíp. Folk. stvárnenie nesmeruje k pojmovo-senzuálnemu opisu javov, ale k navodeniu situácie bezprostredného zážitku z nich, čo sa neraz uskutočňuje za pomoci symbolov a prostriedkov fantázie. Preto aj pomenovania javov a postáv chcú skôr vyvolať dojem (dvanásťhlavý drak; trávička zelená, zelenaj sa), odkázať na ich jestvovanie v skutočnosti (na tej skale, na tej, na tej jarabatej), ako ich sprítomňovať opisom. Z tohto základu vyrástol aj systém výrazových prostriedkov, kt. sa zaoberá poetika.

estetika ľudového výtvarného umenia – súčasť estetiky, ktorá skúma oblasť estetična spätú s ľudovým umením. Sleduje ju jednak vo sfére materiálnej – v odievaní, bývaní, nástrojoch potrebných v každodennom živote, v obradoch i v samotných zložkách výtv. produkcie (materiál, technika, dekor, farebnosť, rytmus, symetria), jednak vo sfére významovej, kde bola výsledkom hodnotového vzťahu človeka k svetu. V obidvoch sférach je prítomný normatívny aspekt, kt. mal u rôznych spoločenstiev v rôznych hist. situáciách rôznu váhu. V trad. dedin. spoločenstve sa život a práca menili pozvoľne, čo malo kult.–stabilizačný vplyv na traktovanie vlastného života, etických, estet. návykov i výtv. riešení ako repetície vzorov. Nejestvoval problém výberu zo širokej škály postupov, lebo prijaté zásady boli prirodzené a jedine možné. Výtvor jednotlivca sa v psychol. i umel. zmysle podriaïoval celej skupine, čo potom zákonite viedlo k formovaniu štýlu, príznačného pre spoločenstvo, oblasť, lokalitu. Markantným prejavom e. ľ. v. u. bol cit pre materiál a jeho dokonalé zvládnutie, tendencia k zdobnosti vyjadrená v ornamente, kt. často skrývala arch. väzby na mag. symboliku (svastika, strom života) al. naznačovala informatívny obsah (ornamentálne prvky poukazovali na zámožnosť či zručnosť nositeľa). Mimoriadnu úlohu hral dôraz na farby (ich skladba bola nezriedka výrazom lok. štýlu), najmä na kombináciu čistých nelomených tónov, ako aj dôraz na detail a jeho opakovanie v aditívnej skladbe. Pre zobrazujúci prejav – figurálnu maľbu a plastiku – bola typická plošnosť a lineárnosť, vyplývajúce z nedokonalej schopnosti vyjadriť priestorovú formu, kt. sa v ľud. podaní často nahradzovala triedením plochy do výšky al. automatickým zväčšovaním či zmenšovaním predmetov, čo malo evokovať perspektívu. E. ľ. v. u. si zároveň všíma významovú stránku osvojenia výtv. artefaktov: estetické návyky a názory tvorcov a nositeľov, ich chápanie symbolov, obsahov výtv. artefaktov, ich spôsob pozorovania, závislý od doby a prostredia, s kt. boli spätí. Vo všeobecnosti sa estetično v trad. ľud. prostredí chápalo mnohoznačne. Mimo estet. kritérií zahrňovalo etické, emocionálne i ďalšie. Napokon i stupnica slovných výrazov označujúcich pekné al. škaredé sa nevzťahovala len na estet. kategórie. V niekt. oblastiach bola značne bohatá (napr. na Záhorí sa “pekné” vyjadrovalo ako “nádherné, parádne, strojné, črečné, okrasné, pìkné, pohledné”). V priebehu vývinu sa estet. postoje k ľud. výtv. umeniu menili v závislosti od dobových kritérií vkusu a v autentickom ľud. prostredí v závislosti od vonkajších okolností, charakteru vplyvu umelec. slohov, neskôr masovej kultúry.

etnolingvistika – vedná disciplína zaoberajúca sa vzťahmi medzi jazykom a kultúrou. Predstavuje pomerne širokú oblasť bádania interdisciplinárneho charakteru, nie vždy s presne vymedzenými hranicami. Pri skúmaní vzájomných súvislostí medzi systémom jazyka a kultúrou sa v e. uplatňujú rozličné teor. koncepcie: jazykový relativizmus, etnosémantika, etnografia komunikácie, ľud. lingvistika a i. Pozornosť sa pritom venuje pravidlám klasifikácie, výskytu abstraktných a konkrétnych pojmov, slovnej zásobe a gramatike ako prejavu vnútornej logiky jazyka, myšlienkovým schémam rozličných národov, jazyku ako prejavu adaptácie na špec. prírodné a kult. podmienky ap. V posledných rokoch sa rozvíja tzv. etnografia reči (ethnography of speaking), kt. sa zaoberá používaním, vnútorným usporiadaním a pravidlami jazyka ako odrazom jeho mimojazykového soc., kult. a situačného kontextu. V rámci kult. antropológie sa uplatňuje antrop. lingvistika, kt. predmetom je štúdium jazykov zo synchrónneho i diachrónneho aspektu. Pritom sa aplikuje tak štrukturálne (skúmanie fungovania jazyka prostredníctvom analýzy jeho častí a opisu spôsobov ich vzájomného spájania), ako aj genetické hľadisko (rekonštrukcia foriem a hist. vzťahov jazykov, kt. sa v súčasnosti prestalo hovoriť). Výskumom jazyka sa antrop. lingvistika usiluje objasniť viaceré aspekty kult. histórie a kult. zmien.

fabula – súhrn motívov deja podávanej udalosti v ich logickej príčinnej a časovej následnosti, ktorý má charakter systému. Príbeh v týchto súvislostiach ešte nie je umel. dielom. Stáva sa ním až po umel. motivovanom preskupení zložiek f. , kt. výsledkom je sujet. F. môže byť aj skutočná príhoda. Folk. dielo je však skôr modelom reality, smeruje k utvoreniu umel. pravdivosti, nie k podaniu samej skutočnosti. Miera pravdivosti je odlišujúcim znakom konkrétnych folk. žánrov (čarovné rozprávky, memoráty, balady, novelistické piesne). F. je osnovou diela, na kt. rozprávač formuje tvar konkrétneho sujetu. Jej funkciou je oboznamo

folklór – súbor kultúrnych javov realizovaných formami ústnej, hernej, tanečnej, dramatickej a hudobno- spevnej kontaktnej komunikácie. Tieto kultúrne javy sa realizujú v mnohých typoch a variantoch. Časové súvislosti ich pretrvávania v tradícii závisia od ich pretrvávania v kolektívnej pamäti. F. podlieha kolektívnym normám konkrétneho lok. spoločenstva al. soc. skupiny. Odrážajú sa v ňom soc. a kult. vzťahy daného prostredia, jeho etické a estet. názory, a tak sa stávajú aj výrazom určitej skupinovej al. soc. ideológie. Okrem identifikačnej funkcie spĺňal funkcie poznávacie, obradové, zábavné a výchovné. F. má výrazné etn. znaky. Podľa funkcie, obsahu a formy sa folk. prejavy začleňujú do rodov, druhov, žánrov a žánrových skupín. Pri klasifikácii f. sa formálne a funkčné hľadiská nedajú oddeliť, preto sa v systematikách uplatňujú rozdielne kritériá. Nepresná je napr. klasifikácia folkl. žánrov podľa rozdielov medzi lyrikou, epikou a drámou: lyrike približne zodpovedajú piesne, epike próza a dráme divadlo. Avšak aj medzi piesňami sa vyskytuje tzv. veršovaná epika (balady, romance, novelistické piesne, epos); výraznejší lyrizmus je len v niektorých piesňových druhoch. V rámci f. sa vyčleňujú aj lyricko-epické žánre. Problematické je zaradenie napr. malých folk. foriem (riekanky, príslovia, hádanky paremiológia), ľud. hudby, tancov, obradových foriem. F. je javom synkretickým, v jeho prejavoch sa prelínajú rozličné výrazové prostriedky (napr. v obradoch spev, hudba, tanec, dramatický prejav). Charakt. je to pre obradový folklór, hry a ľudové divadlo. V klasifikačnom systéme f. tvoria zákl. skupiny slovesný folklór, hudobný folklór a tanečný folklór (tanec). V súvislosti s ved. výskumom sa názov f. prvý raz použil v Anglicku (1848) vo význame “vedomosti ľudu”. Kryl sa s označením ústna slovesnosť, ľudová slovesnosť, slovesná umelecká tvorba, pričom sa zdôrazňovala najmä jeho umel. hodnota v genetických súvislostiach k prislúchajúcim druhom umenia, t. j. ako súčasť nár. literatúry, divadla, hudby a tanca. Slovesnému f. sa v časoch obrodenia pripisovala i autonómna hist. hodnota (S. Reuss). Neskôr zase neboli doceňované niektoré mimoestet. funkcie a ani oblasti, kde sa princípy folk. tvorby prelínajú s amat., insitným, profes. umením al. masovou kultúrou (polofolklórna tvorba). Za f. sa pokladali aj formy štylizovaného folklóru a folklorizmu. Tak ako v zahraničnej folkloristike i u nás prevládali tendencie chápať f. ako vývinovo ohraničený jav, a preto sa oceňovali najmä arch. prejavy ako dochovávané relikty zo starších čias. Tieto predstavy sa prekonávali štúdiom novších a súčasnejších prejavov kultúry, kt. sú vývinovými stupňami aktualizovaných archaickejších foriem (19. a 20. stor.). Vo folk. repertoároch prešli procesom preberania a postupnou folklorizáciou vznikla nová vrstva f. Nové folk. prejavy vznikajú podľa postupov typických pre f. a v súčasnosti nahrádzajú niektoré funkcie arch. foriem. V minulosti sa f. považoval za produkt roľ.–pastierského prostredia, ale už od čias J. Kollára sa chápe širšie a zahrňuje aj iné soc. vrstvy a spoloč. skupiny (remeselnícky f. , banícky f. , študentský f. , mestský f. atï.). V zásade sa však za nositeľa f. pokladali soc. vrstvy tvoriace ľud. V súčasnom ponímaní sa za potencionálneho nositeľa f. považuje akékoľvek lok. spoločenstvo a soc. skupina. Pri uplatňovaní užšieho chápania f. sa zohľadňujú kritériá ústnosti, kolektívnosti, synkretizmu a procesuálnosti tradície. Nepoužívajú sa schematicky, ale ako operatívne a relatívne kritériá. Z nových aspektov sa chápe kolektívnosť vo vzťahu k individuálnej tvorbe, ústnosť vo vzťahu k jej asimilácii s inými formami komunikácie a tradičnosť sa neohraničuje dažkou existencie v kolektívnej pamäti najmenej troma generáciami ap. Tým sa pojem f. rozširuje a obohacuje o doteraz nepovšimnuté oblasti každodennej kultúry v oblasti slovesno-dramat., hud. a tanečného prejavu. V zahraničnej vede sa pojmom f. označuje buï len ústna slovesnosť či umelecké prejavy ľud. kultúry, vrátane výtv. prejavu, al. celá oblasť duch. kultúry. Závisí to od orientácií jednotlivých škôl al. od tradícií vedy príslušného národa. Napr. E. D. Tylor a A. Lang používali termín f. na charakterizovanie mimoeur. kultúr v rámci teórie prežitkov primitívnych národov. Zúžene sa f. chápe ako synonymum pojmov orálna literatúra, orálna kultúra. F. sa u nás zaoberá slovesná folkloristika, etnomuzikológia a etnochoreológia ako špeciálne disciplíny etnológie.

folkloristika – vedná disciplína skúmajúca vývin, podmienky a spôsob existencie folklóru, jeho nositeľov a tvorcov, obsahovú a formálnu stránku folklórnej a folklorizovanej tvorby. V posledných troch desaťročiach sa f. venuje aj interdisciplinárnym problémom folklorizmu. Podľa výrazovo relatívne samostatných oblastí folklóru sa f. delí na slovesnú folkloristiku, hudobnú folkloristiku (etnomuzikológiu) a tanečnú folkloristiku (etnochoreológiu). Predmetom výskumu jednotlivých jej častí sú aj otázky dejín a teórie f. F. hraničí s príslušnou skupinou vied o umení – slovesná f. s lit. vedou a teatrológiou, hudobná f. s hud. a tanečnou vedou, kde je z určitého hľadiska súčasťou predmetu ich bádania. F. sa zaraïuje do súboru špec. etnologických vied, pričom je úzko spätá s filologickým a historiografickým výskumom. Jej začiatky siahajú do 17. a 18. stor., keï sa začal prejavovať záujem o zbieranie a vydávanie folklóru. Za prelomové obdobie vzniku f. sa niekedy považuje vydanie zbierky T. Percyho Reliques of Ancient English Poetry (1765); v stredoeur. pomeroch to bolo vydanie Herderových ľud. piesní Volkslieder (1778). Folkloristická teória sa začala rozvíjať spolu s rozvojom názorov na význam ľud. tvorby a na jej korelácie s antickou tvorbou a bibliou, poukazom na jej spoločný indoeur. základ i na jej súvislosti s vývinom nár. literatúr. Hud. a tanečná f. sa vzhľadom na vývin teórie hudby a tanca rozvíjali špecifickejšie. F. má svoje špec. podmienky vývinu, kt. závisí najmä od kultúrnohist. a polit. okolností a od rozvinutosti ved. výskumu v rôznych oblastiach sveta. K jej rozvoju výrazne prispelo obdobie romantizmu, u Slovanov najmä v spojení s nár. obrodením, charakt. zberateľskou orientáciou predovš. na slovesný folklór. Dejiny slov. slovesnej f. ukazujú, že prešla obdobným vývinom, ako f. v susedných slovan. krajinách. Reflektovala pritom i zákl. metodol. prúdy európskej f. , kt. sa rozvinuli v mytol. škole a v migračných teóriách a vyústili do polygenetického, hist.–porovnávacieho štúdia. Jeho vyvrcholením bolo vypracovanie zásad geograficko-historickej metódy (fínska škola) a začatie prác na jednotlivých folk. katalógoch, kt. vyústili do vydávania spisov FFC ( Folklore Fellow Communications ) a zjednotenia katalogizačnej práce prijatím zásad katalógu AaTh. Osobitným prínosom boli teórie rus. hist. porovnávacej školy. Impulzom týchto antrop. interpretácií boli výsledky etnologickej školy E. B. Taylora a A. Langa. Pozitivizmus vo f. sa rozvinul v teóriách o kult. okruhoch, v teórii recepcie či teórii poklesnutých hodnôt. Pre slovesnú f. mala určitý význam i psychoanalytická metóda, odvodená z prác zakladateľov psychoanalýzy S. Freuda a C. Junga. Samostatnú skupinu metodických postupov tvorí štúdium folklóru v jeho spoloč. a tvorivom kontexte (ekológia folklóru), reprezentované sociologickou al. kontextuálnou metódou. S rozvojom štrukturálnych teórií sa rozvinul štrukturalistický prístup a štúdium semiotiky folklóru; uplatňuje sa i aplikácia teórie komunikácie či etnosémantiky. V poslednom období sa znovu dostala do popredia hist.–typologická orientácia štúdia folklóru. Orientácia f. v jednotlivých krajinách i oblastiach závisí i od jej definovania, kt. nie je jednotné. Jednotlivé oblasti f. absorbovali do svojho metodického i pojmového aparátu tak metódy z oblastí lit., hud. a tanečnej vedy, ako aj z oblasti etnológie. Súč. spojenie f. s etnológiou al. antropológiou sa odráža i v jej organizačnom začlenení do SIEF ( Société Internationale d`Ethnologie et de Folklore ), či medzi antrop. a etnologické vedy.

folklorizácia (zľudovenie) – proces, pri ktorom javy nefolklórneho pôvodu nadobúdajú znaky a funkcie folklórnych javov a sú sankciované kolektívnou normou. Proces f. má rôzne medzistupne. Neúplnú f. predstavuje polofolklórna tvorba, ako sú napr. jarmočné piesne. Procesom čiast. f. prechádzajú i niektoré populárne piesne (šláger), tance a rozprávania, využívajúce ako základ autorskú tvorbu z oblasti hudby, literatúry, filmu ap. Významom a formami zľudovenia sa zaoberali zástancovia rôznych recepčných teórií.

folklorizmus – využívanie alebo napodobovanie prvkov ľudovej kultúry mimo jej prirodzeného prostredia a spravidla mimo pô