Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy




























Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

LUDOVÝKROJVOVAJN OROCH

 

FILOZOFICKá FAKULTA UCM, TRNAVA, KATEDRA ETNOLÓGIE

LUDOVÝKROJVOVAJN OROCH

Vznik tradičného ľudového kroja podmieňovalo predovšetkým miestne naturálne hospodárenie a v rámci neho pestovanie a spracúvanie textilných rastlín, konopí a ľanu na plátno a časti odevu, ďalej chov hospodárskych zvierat a spracúvanie koží, ako aj možnosť získať na blízkych trhoch a v mestách (v Bratislave a Pezinku) všetko, čo ľud pre svoje krojové oblečenie potreboval. V nemalej miere na vznik kroja pôsobil roľnícky charakter obyvateľstva Vajnor ako poddanskej obce Bratislavy a jeho vedomie etnickej príbuznosti so slovenským obyvateľstvom susedných obcí Jura, Pezinka, Cajly, Viničného , Slovenského Grobu. S týmto obyvateľstvom sa vajnorský ľud krojove zbližoval, ale od obyvateľstva Bratislavy a ďalších jej predmestských obcí odlišoval.




MUŽSKÝ KROJ

Najstaršou časťou mužského kroja bola tzv. ovinovacia košeľa, ktorá sa zhotovovala z rovného kusa plátna, pričom šírka plátna tvorila dĺžku košele a zošívala sa iba na jednom boku. Vpredu, asi na jednu tretinu šírky od pravého pleca, bol malý rázporok, okolo krku bol úzky stojatý obojek. Košeľa sa zaväzovala vedvojno, t.j. dvoma pármi mašličiek. Mašličky mali ozdobnú funkciu. Povedľa rázporka pod krkom bola výšivka. Košeľa na všedný deň (dzeľní deň) mávala výšivku len skromnú, košele na nedele a sviatky sa strihove nelíšili od košieľ na robotný deň, líšili sa od nich však kvalitou materiálu a bohatosťou výšivky. Steh na pleciach a rukávoch bol ozdobný robený scínkovaňím alebo špicami, tak sa nazýva tento technologický postup vyšívania technického stehu, z ktorého vzniká vyšívaná ozdoba. Golier zvaný obojek alebo lémec bol tak isto vyšívaný. Sviatočná košeľa sa zapínala na háčky.

Gate (gace) sa nosili priamo na tele, tak ako aj košeľa. Zhotovovali ich z domáceho plátna. Používali ich aj ako pracovný odev. Strih gací bol jednoduchý. Odstrihli sa dva rovné kusy plátna v dĺžke od pása k členkom, na vnútornej strane sa zošili k sebe a v rozkroku sa vložil klin. Vpredu od pása po klin bol rázporok. Každá nohavica gatí bola na dolnom konci vystrapkaná tak, že vytiahli niekoľko radov pokonných nití. Nohavice sa nosili v prechodných obdobiach a na chladnejšie dni a samozrejme, na nedeľu a sviatky. Na všedný deň sa nosili nohavice huňaté, vlnené. Sviatočné nohavice zhotovovali z kúpených látok z česanej priadze a nazývali ich kangár. Boli šité z čierneho súkna, podšité barchanom alebo flanélom a v predu boli zdobené našitými šnúrami šujtášm. Pôvodne mali dva rázporky, obidva dekoratívne zdobené šnúrovými ozdobami.

Pruclek (prusliak). Živôtik zvaný pruclek sa nosil na košeli. Do roboty ho nosievali zhotovený z kašmírových látok, na sviatky a nedele tzv. zlatohlavový robený z brokátov. Obidva mali rovnaký strih. Na vnútornej strane vľavo mal pruclek väčšie vnútorné vrecko, zvané kabela, v ktorom chlapi nosievali fajku alebo iné osobné potreby. Prusliak sa nosil tak, že ho mávali zvyčajne zapnutý len na spodný gombík.

Kožuch. Kožuchy, vrchné zimné oblečenie, zhotovovali z bielych baraních koží, srsťou, vlnou dovnútra. Siahali až do troch štvrtín lýtok: okolo rukávov, na golieri a po celom okraji bývali lemované bielou vlnenou kožušinou, širokou 10 – 15 cm. Zapínali sa do pása na 5 gombíkov koženou slučkou. Na ukončení švov vzadu, niže pása, boli našité kožené strapce. Parádnejšie kožuchy mali na chrbte a pri vačkoch červené, zelené a modré výšivky. Kožuchy si Vajnorčania kupovali v Stupave a v Modre.

Obuv. Typická obuv vo Vajnoroch boli čižmy, tie nosili muži, ženy i deti, starí a mladí. Nazývali ich boti. Čižmy sa nosili v nedeľu. V robotných letných dňoch chodili bosky alebo v pantoflách, podobných svojim strihom dnešných šlapkám, ktoré kupovali na jarmokoch a trhoch od ševcov. Čižmy kupovali v Senci, v Juri alebo Pezinku, prípadne v Bratislave. Mali nízky podpätok s podkovičkou a holénki (sáry) boli vystužené na tvrdo. Po prvej svetovej vojne začala prevládať továrensky vyrábaná obuv.

Úprava a pokrytie hlavy. Typickým účesom mužov v minulosti až do prvej svetovej vojny boli dlhé vlasy, v strede hlavy rozdelené pútcom a siahajúce až po boltce uší, takže uši boli zakryté. V lete vo sviatok nosili na pokrytie hlavy malé klobúčky, s trochu dohora zdvihnutým dnom a malým ostreším, zvaným okrídlí. Mládenci nosili na klobúkoch pestrofarebné stužky, ktoré im siahali až poniže pliec, po prsia. Na tancovačky a zábavy nosievali aj perká z rozmarínu a ružičiek, ktoré dostali od dievčat. V zime nosievali čapice homolovitého tvaru. zhotovené z čiernej barančiny.

ŽENSKÝ KROJ

Rubáš. Spodný ženský odev v minulosti i začiatkom 20. storočia bol rubáš (rubáč). V spojení so zásterou plnil aj funkciu pracovného odevu. Neskôr ho vystriedala sukňa, ktorú volali kasaňica. Rubáč zhotovovali z konopného plátna, skladal sa z dvoch dielov. Spodná časť mala dĺžku sukne a rovnala sa šírke látky, čomu sa hovorilo jedna pola. Bol to vlastne ovinovací odev, ktorý sa vpredu zošíval ozdobným stehom. V páse, vzadu a na bokoch boli nábjere, t.j. látka bola nazberaná do drobných švov a prešitá, asi 5 cm od kraja. Druhou časťou rubáša bol tzv. lemec. Bol prišitý nad pásom. Tvoril ho asi 25 cm široký pás látky, v páse na šírku 10 cm zdvojený. Lemec sa vpredu nezošíval, ale bol na hornom okraji voľný, akoby roztvorený. Na lemec prišívali dve tkaničky, ako ramienka, ktorými bol rubáš zavesený na pleciach. Ramienka boli prišité v jednom bode v strede rubáša na chrbte.

Rukávce. Rukávce sa pôvodne robili z konopného alebo miešaného plátna. Rukáfce rozoznávali vo Vajnoroch dvojaké, jeden typ sa nazýval rukáfce pokosné a druhý, rukáfce kádlové. Pokosné rukávce boli vlastne pracovným odevom a u starých žien aj odevom nedeľným, pretože neboli zdobené žiadnou výšivkou. Iba okolo krku bola prišitá úzka biela čipka. Chrbátový diel a rukávy boli nariasené do obojka. Vpredu u krku na obojku sa zaväzovali mašličkou. Pri práci si rukávce vykasali a zahli, takže ich mali nad lakťami. Rukávce kádlové boli podobného strihu ako rukávce pokosné, robil ich však z tenšieho plátna a zdobila ich bohatá výšivka. Bol to sviatočný a nedeľný odev. Koniec rukávcov pri zápästí bol nariasený alebo, ako hovorili, nabraní, zakončený ozdobným stehom a peknou dekoratívnou čipkou. Nabraný bol do stužky, ktorá sa okolo ruky pod lakťom uväzovala na mašličku. Tým rukáv tvoril peknú širokú ozdobu a  výšivky na ňom vynikali v plnej kráse. Rukávce sa prestali nosiť okolo roku 1940.

Spodná sukňa sa nosila na rubáš. Nosili jednu až dve spodné sukne, chudé ženy nosievali aj tri spodnice. Robili ich z bieleho plátna, vpredu mali rázporok, aby sa ľahšie obliekli a zapínali sa na háčky. Do pása bola nazberaná, na spodu zdobená čipkami.




Vrchná sukňa (kasaňica). Aj tu rozoznávame sukňu z lacných materiálov, určenú na robotu a sukne z nákladnejších, drahších materiálov na sviatok a nedeľu. Vrchná sukňa sa robila zo štyroch-piatich dielov, vzadu bola skladaná, vpredu hladká a mala rázporok, dlhý až 20 cm. Na nedeľu nosili sukňe bíué, ktoré šili najmä z kašmíru, vapéru, alebo delénu. Na bielom podklade bývali kviety. Siahali až po kolená. Na veľké sviatky sa nosila súkenná sukňa, bola aj súčasťou svadobného kroja. Na pravom boku, vo šve, bol všitý plátenný vačok. Vzadu do pásu bola nazbjeraná. Tieto sukne zhotovované vo farbách charbovomodré, t.j. nevädzovej, ostrozelenej a čiernej vzhľadom na použitý materiál nazývali aj čašké. Dĺžku mali až do pol lýtok, na sukňu sa prišíval aj životek z toho istého materiálu ako sukňa, len bohato zdobený našitými ozdobami. Sukňu modrej farby nosila nevesta aj pri ohláškach, sukne čiernej farby nosili staršie ženy. Dole bývali tieto čašké sukňe obrúbené červenou obrubou.

Zástera (zásterka, fiertoch, fertucha) sa nosila na vrchnej sukni a fertucha na súkennú sukňu. Zásteru robili zo saténu alebo hodvábu, vo farbe modrej pre ženy do 30 rokov a čiernej pre ženy staršie. Starodávna zástera bola asi o 6 cm (o dlaň) dlhšia ako sukňa, dnes sú rovnako dlhé ako sukne alebo dokonca aj kratšie. Fjertoch alebo fertucha bola široká zástera a nosili ju k súkenným sukniam. Bola to veľká reprezentatívna parádna zástera vo farbe bielej alebo bledomodrej, robená z tylu, tulangru, vapéru, štikeraju a iných zriedkavých materiálov. Výnimočne bývala aj čiernej farby. Zaväzovali sa vpredu na mašľu. Na dolnom okraji fertuchy boli našité paličkované čipky rôznych vzorov.

Živôtik ako súčasť ženského odevu patril k súkennej sukni, ku ktorej bol v páse prišitý. Nosil sa na veľké sviatky so sukňou. Aby bol živôtik pevný, podšívali ho zospodu pevným konopným plátnom, ktoré občas prikrývali ešte hedvábním. Boli vo farbe zelenej alebo červenej, vždy bohato zdobené výšivkou. Živôtik so sukňou bol veľmi drahou časťou odevu. Dcéra ho často dedila po matke.

Pruclek zvaný aj rekl. Pruclek ako horný vrchný ženský odev sa nosil na rukávce. Šili ho z brokátu. Mladé ženy ho nosili vo farbách modrej, zelenej, červenej a staršie vo farbe čiernej. V novšej dobe pruclek i rukávce vytlačila jupka. Jupka je krátky ženský kabátik do pása, s dlhými rukávmi (až po palec), hore naskladanými a zapracovanými, dolu úzkymi. Je šitá na telo, úzka, vpredu má zapínanie na gombíky. Začala sa nosiť na začiatku tohto storočia.

Kacabaje, vrchné zimné oblečenie žien, podobné jupke. Boli to po pás dlhé šité kabáty, mali dolu úzke rukávy, boli navysoko vypchaté vatou, vatelínom. Šili ich z čierneho hodvábu.

Mentieky patrili k starodávnemu tradičnému zimn. odevu bohatých vajnorských žien, šili ich z tmavomodrého súkna, bývali dlhé až do pol lýtok, šili ich odborní krajčíri.

Vlniaky – vlnené ručníky zvané vlňáčki, ktoré sú vrchným zimným odevom u starších žien dodnes, sú zrejme náhradou za niekdajší najstarší typ vrchného oblečenia, ktorým bývala plachta.

Obuv. Hlavným obutím, bývali čižmy. Okolo domu nosili, podobne ako muži v lete, pantofle. Z čižiem sa tu spomínajú dva druhy, tzv. mäkké boty a tvrdšie klincované čižmy s pevnými tvrdými sárami, holénkami. Po prvej sv. vojne sa začali nosiť tzv. poloboti, ktoré spočiatku konzervatívnejši ženy nazývali posmešne hopčuhi.

Úprava vlasov a pokrytie hlavy bolo u žien oveľa komplikovanejšie ako u mužov. Dievčatá nosili dlhé vlasy, zapletali si ich do dvoch vrkočov, každý spletený z troch prúdov, ktoré si vzadu upravili na golesko. Vo vlasoch nosili široké stuški šíki vzadu previazané a upravené. Boli dlhé až dva metre. Vydaté ženy sa voľakedy česali tak, že si vlasy obtočili okolo tzv. roškov, ako nazývali hrubý drôt v tvare veľmi otvoreného “V”, omotaný konopným plátnom, čím vlasy nadobudli pevnosť a po úprave nemenili tvar. Účelom tejto procedúry bolo vystužiť čepiec.

Čepec bol jednoduchý čepiec, ktorý ženy nosili na každý deň. Na ňom sa nosila šatka. Keď sa postupne upustilo od čepcov, ostala šatka ako každodenná pokrývka hlavy záväzná.

Šatky. Sviatočné šatky sa šili z rovnakého materiálu, aký použili na široké zástery fjertochi, napríklad z tylu, tulangru, vapéru, štikeraja, šlingrové a pod.

Dlhé šatky. Dlhé šatky sa nosievali k súkenným sukniam so živôtikom pri slávnostných príležitostiach, napríklad pri sobáši alebo úvode. Boli to šatky z riedkych materiálov, asi 60 cm širokých, nosili sa po dĺžke preložené napoly a tvorili takto asi 30 cm široký pás.

DETSKÝ KROJ

Novorodeniatka a najmenšie deti mali len košélki a plienky.

Kaboš. Nosili deti, kt. už vedeli chodiť. Bol to odev šitý vcelku tak, že košieľka bývala našitá na sukničku a tvorila s ňou jeden celok.

Detské čepice (čapica) bývali z kašmíru s polohodvábnym dnom, mäkko vyfutrované podšívkou.

Na nohách deti nosili čižmičky.

Keď už deti vyrástli z tohto odevu, chlapci dostali galótki a dievčatá sukňički, rukávečki, kašmírový pruclík záscerku. Od tejto chvíle je chlapčenský i dievčenský odev už zmenšeninou odevu dospelých, a chlapci pri nástupe do prvej triedy v škole dostávali aj čierne širáčki s mašľami.

POUŽITá LITERATÚRA:

Kol. autorov: Vajnory, vlastivedná monografia, Obzor, Bratislava, 1978, autor časti o ľudovom kroji František Kalesný