Kritika politického pluralizmu z pozície ľavicového radikalizmu

Termín "pluralizmus" sa v súčasnosti objavuje veľmi často. No, vždy si treba dávať pozor, v akom zmysle a v akých súvislostiach sa spomína. Pluralizmus, ako taký sprevádzal ľudstvo už od jeho počiatkov. I keď podľa Ladislava Hanusa je to výlučne jav 20. storočia. Tento fenomén sa objavuje vo všetkých sférach ľudského života. Nie inak tomu je v sfére spoločenského riadenia. Pojem "princíp spoločenského riadenia" je neuverieľne široký, a to jednak svojim rozsahom ako aj zložitosťou. Avšak namiesto celej tejto šírky, budem vychádzať len z jednej spoločenskej oblasti - z oblasti politickej. Politický pluralizmus i jemu protichodný princíp monizmus majú svoje výhody i nevýhody. Spoločné pre oba tieto princípy sú moc a autorita, potrebné to "veličiny" na riadenie spoločnosti. Boj o moc, resp. jej získanie je základnou prioritou politických strán. Čím viac politických subjektov sa delí o moc, tým je väčšia pravdepodobnosť vzniku konfliktu medzi nimi. V konečnom dôsledku, problém delenia moci, vplyvu a vedenia v spoločnostiach riadených na základe politického pluralizmu je jedným z najväčších nedostatkov tohto princípu.

Za absolútny monizmus považoval G. Hegel ideu Absolútneho Ducha. Hegel zastával názor, že sebavyvíjajúce sa absolútno predstavuje v univerze bytia jedinú substanciu a jedinú kauzalitu. Historické deje a ich dejatelia, človek sám, je len fenoménom, ktorým sa prejavuje absolútno. Teda, Hegelov pojem štátu je zabsolútnenie, zbožstvenie štátu. Od tohto pojmu vychádzajú ďalšie dejiny politickej koncepcie až po našu prítomnosť. Hegel tvrdí, že štát má všetok majestát a moc, lebo má atribút božskosti. Od Hegela vychádza niekoľko protichotných ideí absolútneho štátu, takisto však aj teória absolutizmu a triedneho totalitarizmu.

O teórie G. Hegela sa čiastočne opiera aj úsudok J. Maritaina, ktorý hovorí, že "Štát je spôsobilý orgán, ako inštrument v službe človeka. Človek nie je pre štát. Štát je pre človeka". Maritain neuznával pluralitu ani opozíciu. Striktne centralizované organizovanie politického telesa, objektu má za cieľ jeho lepšiu priehľadnosť a kontrolovateľnosť - teda aj väčšiu ovládateľnosť. Riadiaci aparát sa preto čoraz viac zjednodušuje. Veľmi potrebnou požiadavkov je tu jednota. Jednotu možno dosiahnuť rôznymi metódami manipulácie a v neposlednom rade aj násilím. Jednota sa udržuje násilím a udrží sa pokiaľ vláda trvá. Ideu "vodcovského princípu", vyslovil vo svojom autobiografickom diele Mein Kampf začiatkom 20. storočia Adolf Hitler. Tvrdil, že "k uskutočneniu dynamickej jednoty je potrebná postava vodcu (führera), pretože vodcovstvo je jedinou silou, ktorá je schopná vytvoriť štát". I Hitler prispel k pevnosti základov teórie vodcovstva, teórie jediného silného, chariz-matického vodcu, ktorý by viedol národ a udržiaval v štáte poriadok pevnou rukou.

Samozrejme, že nevyhnutným javom každej formy spoločenského života je vodcovstvo. Vodca je osoba, ktorú nájdeme, ak ideme na samý vrchol organizačnej štruktúry. Je to len jeden človek, jedna konkrétna osoba. Lenže osoba vodcu v pluralistickom ponímaní je len formálna, symbolická. Vodca tu v skutočnosti nemá takú moc a autoritu, akú by mal mať, keby bola jeho funkcia ponímaná v pravom zmysle slova. Demokracia zle pochopila funkciu vodcovstva v štáte, keď si vytvára skupinu "vodcov", ktorí sa navzájom ovplyvňujú, brzdia a organizujú.

Veľmi dobre vystihol myšlienku a princíp totalitárneho spoločenského modelu Leibniz, ktorého vzorom sú "dobre fungujúce hodiny", čiže inými slovami: "vo všetkom naskrz klapajúci a vonkoncom spoľahlivo fungujúci súlad spoločenského aparátu" Tento súlad samozrejme nie je dosiahnutý spontánnym vývinom, ale výsledkom preventívneho riadenia. Každý totalitárny štát dodnes poskytuje obraz tejto harmonickej jednoty. Hegelove metódy a idey si neskôr osvojuje marxizmus. Marxov program má dodnes dve interpretácie: dôjsť k socializmu cestou postupnej evolúcie, alebo pomocou revolúcie. Nie štát v zastúpení viacerých politických strán, trhajúcich sa o moc ako svorka lačných vlkov o svoju obeť, zanedbávajúc pritom záujmy občanov, ale jedna strana - ako činiteľ rozhodujúci a preberajúci všetky funkcie: plánovanie, ekonomické i kultúrne spoločenské riadenie. 12586hfg24gni3g

Filozofickým základom plurality politickej je individualizmus. Ľudia nezávislí a neviazaní, bez záväzných vzťahov, si nevedia rady so svojimi chúťkami, vášňami, či energiou a časom. Individualista popiera a odmieta akékoľvek viazanie, či už štátne, ekonomické, politické, ale aj súkromné, rodinné a v konečnom dôsledku aj všetko viazanie mravné a náboženské.

Tieto takzvané "ideály" ponúka politická pluralita a demokracia. Lenže so sebou prináša tiež obrovskú polarizáciu spoločnosti, delenie na bohatých a chudobných. Človek je od prírody tvor závistlivý. Zo závisti plynie nenávisť, z nenávisti násilie a z násilia smrť, utrpenie a zánik. Totalitárne spoločnosti tento problém nepoznajú, svojou teóriou riadenia dôkladne predchádzajú týmto nedostatkom politicky pluralitnej spoločnosti.

Práve tento nezodpovedný prístup k pojatiu individuality a slobody človeka bol ideálnym "rozmnožovacím" prostredím pre korupciu, úžerníctvo, mafiu, klientelizmus. Nehovoriac o zhoršujúcej sa situácii v školstve a sfére sociálneho a zdravotníckeho zabezpečenia.

Spoločnosť v ktorej do značnej miery pôsobia uvedené faktory je rozožratá už vo svojich koreňoch, nemá pre ňu význam pojem "celok". Práve štát by mal byť elementárnym celkom, starajúci sa o poriadok, bezpečnosť, stabilitu - čiže obraz vyrovnaného celku s poslaním starať sa o tento celok práve ako celok. fn586h2124gnni

Štát v demokratickom ponímaní už nestačí na plnenie svojho poslania, ani na riadenie hospodárstva pre všeobecný blahobyt obyvateľstva v rovankej miere vo všetkých vrstvách. Dôkazom tejto neschopnosti, okrem iného je aj fakt, že socialistické skupiny na celom svete, sa mohli zorganizovať práve za éry liberalizmu a demokracie. Je až smiešne konštatovanie, že liberálny štát nemal v sebe toľko pudu sebazáchovy, že až akoby úmyselne prispieval k svojmu zániku.

Spomínaný blahobyt by tu mal byť naozaj pre všetkých a rovnako, pre všetky spoločenské vrstvy, národnosti, v zastúpení všetkých náboženstiev, kultúr, čiže pre všetky zoskupenia sociálne, politické, kultúrne, náboženské, pre všetky zložky tejto pospolitosti. áno, je pravda, že pluralita ponúka takúto širokú škálu diferencovanosti spoločnosti, lenže nikdy nemôže zaručiť, aby v žiadnej vrstve, skupine neboli žiadne privilégiá, nijaké uprednostňovanie, či zanedbávanie. Tým pádom blahobyt nemôže byť v pluratnej spoločnosti "nadelený" každému rovnako, čo vnáša do všeobecného bytia neporiadok a svár.

Čím viac prvkov je v systéme, tým je komplikovanejší, nestabilnejší, chaotickejší a nezvládnuteľnejší. Taktika socializmu nie je mať zastúpenie v parlamente, ale mať väčšinu a v príhodnej chvíli nedokonalé zriadenie zvrhne a vyhlási diktatúru. Veľký omyl plurality je opozícia. Aký význam má v parlamente? Predsa, ak si koalícia niečo navrhne, tak si to aj svojou väčšinou schváli. Návrhy opozície sú "neschváliteľné".

Opozícia by snáď mala byť akýmsi kontrolným mechanizmom pre koalíciu. Lenže v každej "správnej demokracii" opozícia funguje ako "ten čo hádže polená pod nohy" koalícii a tým pádom aj celému štátu.

Marxistický pohľad na človeka je kolektivistický. Človek je "kolektívna bytosť, radový člen spoločnosti, a až z kolektívu sa hľadá, veľmi problematicky, cesta k ľudskému indivíduu".

Po viacerých sklamaniach, ktoré vyvolali pluralistické formy politického riadenia, došlo k hlbokému presvedčeniu, že niet iného východiska, inej metódy, ako manipulovanie, diktatúra a násilie. Vzorom má byť tzv. "štát termitov", kde všetko, dobre vypočítané, spoľahlivo funguje, podľa celkového plánu a deľby práce. Toto je dokonalý model totalitného štátu. Vec výstižne charakterizuje R. Guardini v knihe Unterscheidung des Christlichen: "Ono oveľa ľahšie sa myslí v kategóriách vecných než v osobných. A ľahšie sa v nich pracuje. Sú hladšie, príručnejšie: kategórie biologické sú rúčejšie než psychické, mechanické rúčejšie než biologické. Všetky pojmy, množiny a miery sa dajú presne načrtnúť, ony súhlasia vždy. To sa však od základu zmení, ako do pojmu pribudne moment osoby. Sťaby tu do konceptu vstúpilo čosi nepojateľného, znepokojujúceho, ba výbušného. Do pojmov a meradiel naraz udrie pohyb. Už nie sú také isté. Všetky kategórie treba zrevidovať". Guardini upozorňoval na to, že liberalistickí činitelia nemajú predstavu, s akou kategóriou narábajú, s kategóriou človeka.

Konflikt pluralizmu sa točí okolo otázky slobody človeka. Novodobá tendencia k uvoľňovaniu, dochádza k absurdným dôsledkom. Nepretržité uvoľňovanie sa od záväzkov vedie k uvoľňovaniu základov spoločnosti - spoločnosť sa rozkladá na boj záujmových skupín - všetkých proti všetkým. Stráca sa idea jednoty, redukuje sa všeobecný poriadok.

Pluralistické teórie majú byť zároveň teórie sociálne a teórie politickej rovnováhy - veľmi príznačné v USA, systém checks and balances. Výsledkami takejto rovnováhy je celkom logicky obmedzená participácia občana na moci. Systém bŕzd a protiváh kritizoval aj 28. prezident USA Woodrow Wilson, ktorý povedal: „Problém je v tom, že vláda nie je stroj, ale živá bytosť... Žiadna živá bytosť nemôže žiť a mať pritom v sebe protichodné orgány, ktoré sa navzájom brzdia“

V pluralistických formách riadenia spoločnosti je taktiež uznávaný a pozitívne hodnotený politický a sociálny konflikt. Konflikt tu je definovaný ako jedna z foriem sociálnej interakcie (v kladnom zmysle slova) – z toho vyplýva, že konflikt je chápaný ako socializácia, čiže proces začleňovania jedinca do spoločnosti, pri ktorom si človek osvojuje vzťahy medzi ľuďmi a preberá normy, hodnoty a idey určitej spoločnosti alebo kolektívu – konflikt je súčasťou začleňovania jedinca do spoločnosti – teda spoločnosť si vychová jedinca na platforme konfliktu – to môže spôsobiť reťazovú reakciu. Funkcia sociálneho konfliktu je daná jeho miestom v sociálnej štruktúre, jeho náväznosťou na ostatné prvky k celku a opačne. Absencia sociálneho konfliktu v sociálnom útvare ešte nesvedčí, o jeho disfunkcii, prípadne nestabilite. Pluralisti tvrdia, že sociálny konflikt je nástrojom, pomocou ktorého sa predchádza tomu, aby systém neskostnatel. Lenže každá spoločnosť sa môže vyvíjať svojou vlastnou, individuálnou cestou – nemusí prejsť rovnakými štádiami vývoja a môže sa vyvíjať celkom iným smerom ako ostatné spoločnosti, s tým, že v nej rovnako prebieha pokrok. Konflikt v spoločnosti je typickým prejavom pluralizmu, rozdielnych názorov, polarity a výsledok sociálnych rozdielov, Konflikt je to dis-funkčný jav, odchylné, ba až deviantné správanie a je neod-delitelným prvkom pluralitného politického systému.

Práve toto má za následok, okrem iného aj jav tzv. vlnobitia: Demokratické smery v dejinách ľudstva nepretržite narážajú o pobrežie a lámu sa. I keď je neodškriepiteľné, že sa nepretržite aj obnovujú. Cieľom každej pluralitnej spoločnosti je napredovanie, neustály vývoj "vpred", konkurencia. Lenže vývoj nemôže ísť donekonečna, raz sa musí zastaviť. Preto ak pluralitná spoločnosť dosiahne určitého štádia svojho vývoja, nastane logicky proces degenerácie, v lepšom prípade len stagnácie. Teda každý spoločenský systém založený na princípe politickej plurality skôr či neskôr nadobudne aristokratického ducha, aristokratických foriem a neodvratne sa začne podobať tomu, proti čomu bojoval. V takomto štáte prirodzene vznikajú rozpory, takýto štát "stvorí" žalobcov, ktorí sa pokúšajú na niekoho uvaliť tiahu zodpovednosti. Je to krutá "hra" demokracie - je to "hra" medzi idealizmom mladých a nevyliečiteľnou chuťou "byť pri koryte" tých starých.

Použitá literatúra:

Hanus, L.: Princíp pluralizmu, LÚČ, Bratislava, 1997

Heideking, J.: Američtí prezidenti, PROSTOR, Praha, 1999

Hitler, A.: Mein Kampf, OTAKAR II, Pohořelice, 2000

Kol. autorov.: Dejiny Filozofie, SPN, Bratislava, 1996

Krsková, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického myslenia, UK, Bratislava, 1997

Liberda, V.: Otec totalitarizmu, OPTYS, Opava, 1992

Marcuse, H.: Jedno-rozměrný člověk, NAŠE VOJSKO, Praha, 1991

Masopust, Z.: Kritika teorií politického pluralismu v buržoazní ideologii USA, ACADEMIA, Praha, 1981