Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy

loading...



Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

Baruch Benedictus Spinoza

Baruch Benedictus Spinoza

Baruch Benedictus Spinoza bol holandský filozof židovského pôvodu. Jeho rodina pochádzala z Portugalska. Vzdelanie získal v škole na prípravu rabínov. Už počas štúdia zaujal kritický postoj k náboženským dogmám. Za svoje názory bol vylúčený z náboženskej obce. Aby si udržal materiálnu a duchovnú nezávislosť, zarábal si brúsením šošoviek a viedol študijný krúžok, ktorý založil spolu s protestantmi.

Hlavné diela: Princípy karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko-politicý traktát, Rozprava o zdokonaľovaní rozumu.



Dňa 27. júla 1656 odzneli v Španielskej synagóge na jeho adresu nasledujúce slová:

.....................................................................................................................................................................................

Nebolo dosť nadávok na tohto kacíra. Útočiť na neho, bolo dlho povinnou previerkou náboženskej ortodoxnosti každého autora. Kto ho neodsúdil padol do podozrenia, že s ním súhlasí. Spinozista značilo toľko čo ateista. Tvrdil, že židovsko-kresťanský boh je len matnou a znetvorenou, zosobnenou a zduchovnenou kópiou prazdroja všetkých ľudských bohov. Zastával názor že len prírodu možno nazývať ozajstným bohom. 52236tre74hyo7c

Tu sa nám vynára otázka: V akých spoločenských podmienkach žil tento mysliteľ, keď si mohol dovoliť takto poburovať, síce s rizikom, ale bez toho, že by musel odvolávať, byť väznený? Už všeobecná odpoveď nám prezradí veľa. Bolo to Holandsko v 17. Storočí, prvá európska kapitalistická krajina, najslobodomyseľnejšia práve v Spinozovom období, t.j. v období dravého kapitalistického rozmachu, impozantného hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rozkvetu, keď tu popri sebe stáli také veľké osobnosti ako Witt, Rembrandt a Spinoza.

V roku 1653 sa stal hlavou štátu liberálny republikán a voľnomyšlienkár Witt, Spinozov priaznivec. Za jeho vlády dosiahlo Holandsko vrchol svojho kultúrneho a politického rozmachu, stalo sa svetovou veľmocou a jeho konkurentom bolo len cromwellovské Anglicko. Široké vrstvy obyvateľstva však s wittovcami nikdy nesympatizovali, a najmenej s Wittom. Gravitovali skôr k oranžistom, zvaným aj unitaristami, kým wittovci sa nazývali provincialistami. Politická roztrieštenosť protestantského Holandska nebola veľká, no oveľa väčšia bola jeho náboženská roztrieštenosť.

Kalvinizmus bol politicky progresívnejší než nemecké luteránstvo, pod jeho zástavou bojovalo Nizozemsko proti španielskemu katolicizmu a v odštiepenom Holandsku sa stal štátnym náboženstvom.

Cieľ Spinozovej filozofie ry236t2574hyyo

Cieľ a ťažisko Spinozovej filozofie je pravdivé poznanie za účelom dosiahnutia najvyššieho dobra a slobody. Spinoza až príliš často zdôrazňuje, že najvyšším dobrom a aktivitou človeka je poznávanie. Jeho etika nevedie napokon iba k filozofickým meditáciám o bohu, ale ústi do praxe: Pravdivé poznanie sa má prejaviť v správne orientovanom konaní jednotlivca voči sebe a ostatným ľuďom. Ideálnym cieľom Spinozovej etiky je jednotné konanie všetkých ľudí na základe jednotného rozumového poznania, čo sa prejavuje v spoločenskom živote, v štáte ako láska k blížnemu. U Spinozu sa teda dá hovoriť, povedané po kantovsky, o primáte praktického rozumu pred teoretickým. Ale tento jav je u neho len prechodný. Nerozumný človek poslúcha slepo do tých čias, kým rozumovo nevyspeje a neposlúcha uvedomene. Teda to, čo je dobré, určuje len rozum, hovorí racionalisticko-osvietensky Spinoza. Rozum zjednocuje ľudí gnozeologicky i eticky, kým zmyslovosť ich v oboch prípadoch triešti.

Hovorí, že ako je v poznávaní zmyslovosť nevyhnutná, ba aj potrebná, v konaní je nevyhnutná a potrebná afektovosť. A tu sa racionalista Spinoza obracia proti moralizátorom opovrhujúcim ľudskými vášňami. Ako v Teologicko-poliotickej rozprave, tak aj v Etike prejavuje hlboké porozumenie pre ľudské iracionálno a poukazuje na to, že v teórii mravného konania treba s ním rátať, a nie ho obchádzať a povznášať sa ponadeň. Je takou zložkou ľudskej bytosti ako rozum, ba je samo nižšou formou rozumu. Nemá teda význam zatracovať človeka pre jeho „hriešne“ žiadostivosti, ktorými sa vraj spreneveruje prikázaniam osobného boha, a to dokonca zo slobodnej vôle. Spinozova etika nepozná pojem hriechu, a tým menej dedičného, ktorý sa viaže na predstavu osobného a trestajúceho boha. Človek nie je od prírody dobrý alebo zlý, ale stáva sa takým iba v spoločnosti. Tieto pojmy majú zmysel iba v nej. Ani vtedy nie je však dobrý, alebo zlý sám osebe, ale len v jej mysli, podľa jej hodnotenia, ktoré sa mení. V Spinozovom bohu niet dobra ani zla, a preto ho niet objektívne ani v človeku, jeho časti, ale sú v ňom len rôzne stupne dokonalosti.

Teologicko-politická rozprava

Dielo Teologicko-politická rozprava vyšla v dobe rozkvetu wittovskej demokracie. Spinoza v nej vzdal hold tomuto systému politickej moci a ostatné systémy spomenul iba celkom okrajovo. Už pri dokončievaní Etiky sa politické pomery v Holandsku menili v neprospech demokracie. Roku 1672 boli zavraždení bratia Wittovci. Moci sa ujal dospelý Viliam III. a federatívnej republike hrozilo, že sa stane znovu kráľovskou monarchiou. Preto Spinoza, začína roku 1674 znova uvažovať o formách politickej vlády. Tak vzniklo jeho posledné nedokončené dielo Politická rozprava, ktoré bolo napísané na základe empírie.

Spinoza síce zostáva demokratom, ale teraz sa zamýšľa aj nad ďalšími dvoma formami vlády, o ktorých sa popri demokracii uvažovalo už od Aristotela: nad monarchiou a aristokraciou. Jeho odpor k monarchii, ktorú kritizoval už v Teologicko-politickej rozprave, nepovoľuje ani teraz. Naopak, stupňuje sa. No nakoniec je nútený uvažovať o ústave monarchistického štátu ako o nevyhnutnom zle, hoci by aj rešpektovala čo najviac výdobytkov demokracie. Tieto požiadavky kladie aj na aristokraciu, proti ktorej nie je taký zaujatý, lebo stojí bližšie k demokracii. Podľa neho totiž len demokracia zodpovedá ľudskej prirodzenosti: čím viac sa od nej niektorá forma vlády vzďaľuje, tým je násilnejšia.

Spinoza začína svoje politické úvahy zďaleka. Ak sme sa dosiaľ u neho pohybovali len v spoločenskom stave, v štáte, teraz nás uvádza do jeho predstupňa, do prírodného stavu.

Úplná sloboda sa podľa Spinozu dosahuje len na „konci“ vývinu, a neexistuje hneď na jeho začiatku, ako tvrdil Rousseau. Vláda zmyslovosti je chaosom a anarchiou, kým sloboda je rozumom, poriadkom, disciplínou, podriaďovaním sa nevyhnutnosti.

Človek sa v prírodnom stave správa takmer ako zviera. Jeho rozum je ešte len v zárodku a jeho pud sebazáchovy ovládajú afekty, ktoré sú o to mocnejšie, o čo slabší je rozum. A keďže zlé afekty ľudí trieštia, niet tu ešte spoločnosti, ale sú len viac-menej mocní, navzájom znepriatelení jednotlivci. Ako bez rozumu niet spoločnosti, niet bez neho ani ozajstného priateľstva, jednoty. Skutočnú jednotu utvára len rozum, a kde ho niet, tam je takmer len diferenciácia d diferencia, tam je nepriateľstvo. A práve preto aj moc týchto jednotlivcov nie je ešte mocou z rozumu, ale len z afektov, je fyzickou, nespútanou mocou.

Ľudia sa však fyzicky i psychicky navzájom odlišujú, čiže majú rozličnú moc.

Spinozova teória prirodzeného práva je teda v súlade s jeho determinizmom a pohľadom na ľudí ako od prírody diferencovaných, s rozličnými dispozíciami. Zjednocovať ich má potom len rozum, ktorý síce objektívne je iba jeden, ale subjektívne ho má niekto viac alebo menej. Rozumovosť patrí síce k prirodzeným právam človeka, ale podľa Spinozu je ešte slabá a vytlačujú ju iné, rovnako oprávnené sily v človeku. Podľa prirodzeného práva je slabomyseľný tak málo povinný zariadiť si život múdro, ako je chorý povinný mať zdravé telo. A ako silnejšie ryby majú právo pohlcovať slabšie, silnejší ľudia môžu žiť na úkor slabších. Prirodzené právo sa nevyhýba sporom, nenávisti, hnevu, úskokom a vôbec ničomu, k čomu človeka nabáda žiadostivosť. Takýto teda bol v prírodnom, predpoločenskom stave. Človeka v ňom nemožno nazvať dobrým, zlým vinným, krivdiacim, zlomyseľným, hriešnym. Tieto pojmy vznikli, v spoločnosti, ktorá začala ľudské činy hodnotiť z hľadiska svojho kolektívneho záujmu. V prírodnom stave je každý sám sebe zákonodarcom a sudcom, dáva si zákony aké chce, a vykladá si ich ako chce. Niet tu však ani spravodlivosti ani nespravodlivosti, lebo tu niet verejne chráneného vlastníctva, veci, o ktorej by sa dalo povedať, že patrí tomu alebo onomu. „Všetko patri všetkým“.

Podľa Spinozu zlo, ale aj dobro, prišlo na svet až s rozumovosťou a spoločenskosťou. Tak sa Spinoza vyrovnáva po svojom s biblickou legendou o nevinnom stave prvých ľudí, ktorých tiež ovládali iba ich afekty. V prírodnom stave nebolo však možné natrvalo zostať, lebo po čase už nevyhovoval meniacim sa ľudským požiadavkám, prebúdzajúcemu sa rozumu a v súvislosti s tým stále naliehavejšej potrebe vzájomnej družnosti. Afekty, ktoré ovládali ľudí, ako nenávisť, hnev, strach, neistota a iné, vyplývajúce zo vzájomného nepriateľstva, začali sa pociťovať ako škodlivé a rodila sa túžba po mieri a svojpomoci. Pud sebazáchovy prejavujúci sa dovtedy len slepou žiadostivosťou, osvetlil prvý lúč rozumu a v istom momente nastal historický obrat. Ľudia sa spojili a zasadili o to, aby právo, ktoré má každý od prírody nad všetkým potiaľ, pokiaľ siaha jeho moc, mali odteraz už len všetci spoločne, aby sa vymedzovalo spoločnou mocou a vôľou celku. Prestávajú byť len nepriateľmi, obmedzujú svoj bezuzdný egoizmus a snažia sa, aby nerobili iným to, čo sami nechcú, aby oni robili im, čiže ochraňujú právo blížneho tak ako svoje vlastné. Veci začínajú hodnotiť z hľadiska celku, rodia sa pojmy dobra a zla v rozmanitých podobách, vzniká vláda, zákony a pristupuje sa k trestaniu tých, ktorí sa po prvom súhlase prestali podrobovať vôli celku. Štát je rozumový výtvor, bez rozumu by nebolo štátu.

Spoločnosť je podľa neho len formou existencie hmoto-duchovnej prírody. Tým, že sa človek dal na cestu rozumovosti, z prírody vôbec nevystúpil. V bohu-prírode je totiž aj duch, rozum, takže človek sa až teraz začína k nej približovať. Zmenil sa iba mocenský pomer medzi afektami a rozumom. Teda u Spinozu nie je zdokonaľovanie sa človeka jeho relatívnym odprírodňovaním sa, ale naopak, jeho sprírodňovaním sa, pričom je aj zduchovňovaním, zrozumňovaním sa, lebo v prírode je aj ideálny rozum.



Najvyšším zákonom štátu je podľa Spinozu blaho ľudu, o ktoré sa musia starať všetky tri formy vlády. Štát vznikol na zabezpečenie mieru, na ochranu pred bezuzdným egoizmom, terorom, strachom atď. Občania sa teda vzdávajú svojho prirodzeného práva škodiť druhým podľa svojej moci a dávajú štátu právo trestať ich, ak by ho chceli uplatňovať. Občan ako jednotlivec sa musí vzdať istých svojich prirodzených práv, ktoré by škodili spoločenskému stavu a rozrušovali by ho smerom k pôvodnej anarchii. Občan prenáša na štát aj niektoré práva týkajúce sa jeho myslenia. Keď totiž rozum spojil ľudí, je samozrejmé, že aj myslieť musia v daktorých súvislostiach rovnako, že pri spoločných záujmoch musí byť ich myslenie spoločenskotvorné. Ba v niektorých súvislostiach musia myslieť len tak, ako myslí vládca, aj keby súkromne s ním nesúhlasili. Tak nikto si nemôže vykladať zákony ani nariadenia po svojo, lebo by si ich vykladal vo svoj prospech, a štát by sa zase rozpadol. Teraz už totiž nikto nie je svojím zákonodarcom ani sudcom. Len vládca určuje, čo je právo a bezprávie. A občan sa musí prispôsobiť aj vtedy, keď zákonu nerozumie, ba aj keď mu je individuálne na škodu, lebo nemôže byť na ujmu celku.

Politickej rozprave Spinoza hovorí už len o racionálnom náboženstve, o „ozajstnom poznaní boha“, o „ozajstnom náboženstve“. Má namysli taký vzťah bohu-prírode, ako sa prejavil v jeho filozofii. Prejavuje sa ako praktická láska k blížnemu. Občan stojí už na stanovisku všeobecného náboženstva, je rozumovo a teda aj spoločensky vyspelý, koná tak, ako myslí, a koná maximálne v prospech celku. Jeho služba bohu je službou človeku.

Nielen občan jednotlivec, ale aj štát je najmocnejší, najsamostatnejší, najviac vyhovuje všetkým občanom vtedy, keď sa riadi rozumom. Rozum ha utvoril a pri ňom musí aj zostať, čiže musí robiť všetko to, čo vyplýva z rozumu a čo je nejako ním podmienené. To je podľa Spinozu jediné kritérium kvality štátu, jeho vlády a života v ňom. Čím viac sa vláda alebo občania odchyľujú od rozumu, tým je stav štátu povážlivejší a tým viac sa blíži prírodnému stavu. Tak cieľom štátu je vnútorný mier a bezpečný život.

Najlepší je ten štát, v ktorom občania žijú svorne a poslúchajú s vnútorným súhlasom. Lebo „poslušnosť je stála vôľa konať to, čo sa má diať podľa všeobecného uznesenia štátu“. To už predpokladá uvedomených občanov. Vzbury občanov, porušovanie zákonov, pohŕdanie nimi atď. sú skôr znakom zlého stavu štátu, neschopnosti jeho vlády, než zloby občanov. Lebo občania, ktorí vstupovali do štátu, boli pôvodne rozumní, a ak takmer všetci prestali byť takí, je to vina vlády, pomerov, aké v štáte utvorila, a nie ich samých. Štát je zlý aj vtedy, ak občanov príliš deptá a ak len zo strachu nebojujú proti nemu, lebo vtedy sa o ňom dá povedať len toľko, že nevedie vojnu, a nie že žije v mieri, t.j. rozumovo. Lebo mier je iba tam, kde je rozum. „Mier totiž nie je nevojnový stav, ale cnosť vznikajúca z duševnej statočnosti. Život v štáte má byť viac ako krvný beh a iné živočíšne funkcie, má byť ozajstným duševným životom. Štát, ktorý má žiť ozaj v mieri a plnokrvným životom, musí sa opierať o slobodný, a nie podrobený ľud. Slobodný ľud sa chce zo života tešiť, podrobený chce ho len prežiť, prvý sa riadi nádejou, druhý strachom. Ľudia, ktorí konajú zo strachu, konajú s odporom, nedbajú o užitočnosť a nevyhnutnosť toho, čo má byť, a tešia sa z nešťastia alebo zo škody svojho pána, hoci to niekedy škodí aj im. Ba sami mu robia všetko napriek. V slobodnom štáte ľudia už nemajú byť držaní na uzde strachom, ale majú mať nádej na nejaké dobro, po ktorom najviac túžia.

MONARCHIA

Prvú a najväčšiu pozornosť venuje Spinoza monarchii. Spinozovi je neprirodzené, aby sa všetko, čo sa týka blaha štátu, zverovalo jednému človekovi. „Veď nikto nie je taký bdelý, aby si niekedy nezdriemol, a nikto nemal takého mohutného a silného ducha, aby niekedy nepodľahol. A je veru naivné vymáhať na inom to, čo nikto nemôže dokázať u seba, totiž aby bdel skôr pre iného než pre seba, aby nebol lakomý, závistlivý ani ctižiadostivý. Hovorí, že mier v monarchii sa vykupuje zotročovaním občanov. Veľmi úbohý je mier, ktorým sa maskuje otroctvo, barbarstvo a osamotenosť. Monarcha sa teda správa ako jednotlivec, ktorý nie je v spoločnosti, nedáva slovo rozumu, alebo nie len jemu, ale aj svojim sklonom, záujmom, afektom, čo je pre štát veľmi škodlivé. Spinoza uvažoval o tom, ako treba zabezpečiť monarchistickú vládu, aby sa nezvrhla na tyraniu. Najdôležitejším je zriadenie rady ako kráľovej pomocníčky, ktorá by ale nevládla namiesto neho, ale stála by mu vždy len po boku. Monarcha si musí tlmiť svoje iracionálno racionálnom druhých ľudí, poradcov, aby tak urobil zadosť požiadavkám, ktoré sa kladú na vládcu. Rada sa volí z občianstva, z každej rodiny po troch-štyroch členoch a na štyri-päť rokov. Voľbu vykonáva sám kráľ, pričom dbá na to, aby každá rodina bola zastúpená aspoň jedným znalcom práva. Prvou úlohou rady je obhajovať základné zákony štátu a radiť sa o naliehavých potrebách, aby kráľ vedel, čo si vyžaduje verejné blaho. Kráľ nesmie zavádzať nič nové bez vypočutia jej mienky. Pritom zákonodarcom v tomto systéme je iba kráľ. „Základné zákony štátu sú akoby kráľove večné nariadenia, takže ministri kráľa vo všetkom bezvýhradne poslúchajú"“ Rada však ovplyvňuje kráľa pred vydaním zákonov a po ich vydaní ich obhajuje a rozvádza. Má teda len poradnú moc. Výkonnú moc má mať iná rada, ktorá rozsudzuje spory, tresce, atď. , pričom jej uznesenia podliehajú kontrole prvej rady. Aj ona sa skladá zo zástupcu každej rodiny a každoročne sa istá časť vymieňa.

ARISTOKRACIA

Ďalšia forma vlády je aristokracia. Podľa Spinozu je to vláda niekoľkých mužov, vyvolených z obyvateľstva, ktorých nazýva patricijmi. Majú zákonodarnú moc. Patricijov má byť veľa, z päťdesiatich občanov vždy jeden, aby sa medzi nimi našlo aspoň sto schopných, vynikajúcich duchom, ktorí potom ozaj vedú štát. Je ich dosť na to, aby sa navzájom kontrolovali a aby sa jednotlivci nesnažili strhnúť moc na seba.

Aristokracia má veľa predností pred monarchiou. Jeden človek neunesie bremeno vlády tak ľahko ako veľký rad patricijov. Preto už kráľ potrebuje radcov, kým patricijská rada nie. Ďalej, králi sú smrteľní, kým tieto rady nie, lebo sa dopĺňajú. Keď je kráľ nedospelý, chorý, starý a pod., zastupuje ho rada, ktorá je často pochybná, kým aristokratická rada ako pôvodná je nemenná a vždy pevná. Napokon všetko právo monarchistického štátu je len rozvinutá kráľova vôľa, kým v aristokracii je právom vôľa celej rady, ktorá sa skladá z mnohých múdrych ľudí. Moc tejto aristokratickej rady je veľmi blízka absolútnej moci, ktorú má len ľud. Na rozdiel od monarchie aristokracia nemôže ľud zotročiť. „Lebo vôľu takého veľkého zhromaždenia nemôže určovať vášeň, ale rozum“

DEMOKRACIA

Spinozove najväčšie sympatie patria demokracii, lebo ešte aj v aristokracii je ľud vylúčený z porád a hlasovania, čo je neprirodzené. Pôvodne pochádza všetka moc len z ľudu, ľud ako celok vstúpil z prírodného stavu do občianskeho, vôľa všetkých utvorila štát a demokracia je k tomuto stavu najbližšie. Preto, ako Spinoza hovorí, prvé štáty boli demokraciami, ktoré sa potom zmenili na aristokracie a tie na monarchie. Spinoza predpokladal, že vývin postupoval od demokracie k monarchii preto, lebo do demokracie vraj prichádzali cudzinci, ktorí nemali volebné právo, a keďže ich pribúdalo, počet domácich, ktorí ho mali, sa zmenšoval, takže nevládli už všetci, ale len niekoľkí a nakoniec vládol iba jeden. Monarchia je teda naďalej od prirodzeného stavu, a preto je najneprirodzenejšia. V demokracii majú hlasovacie právo v najvyššej rade a právo zastávať štátne úrady všetci občania, ktorí nie sú cudzincami, zločincami, ale sa nejako zaslúžili o štát a pod. „Všetci tí, ktorí sa narodili z občianskych rodičov, na otcovskej pôde vlasti, zaslúžili sa o štát alebo z iných príčin, z ktorých zákon prikazuje udeliť niekomu občianske právo, opakujem, tí všetci právom pre seba žiadajú všetko hlasovacie právo v najvyššej rade a štátne úrady a nemožno im ho odoprieť, iba ak pre zločin alebo stratu cti“. Najvyššia rad v demokracii je zástupkyňou celého ľudu. Tu sa najviac dostáva rozum k slovu. Spinozov ideálny poddaný neposlúcha z vonkajšieho prinútenia, ale dobrovoľne, so súhlasom rozumu a s ním totožnej vôle. Vonkajšie donútenie, a teda aj konanie zo strachu tu konečne padajú. Rozum má plnú vládu nad afektami. Také sú podľa Spinozu, prednosti a ideálne ciele demokracie.

Spinoza tvrdí, že si „môžeme myslieť rôzne druhy demokratického štátu“, hoci o nich nehovorí. Nemožno pochybovať o to, ž mnohé zo Sponozových požiadaviek sa realizujú v ľudovej demokracii. Realizujú sa preto, lebo ich vyvolal pokrokový spoločenský vývin, ktorého kontúry Spinoza geniálne predvídal. To je popri množstve iných názorov, na ktoré sme už poukázali, Spinozov ďalší veľký odkaz nášmu dnešku.