Referaty
Home
Anglictina
Biologie
Chemie
Dejepis-Historie
Diplom-Projekt
Ekonomie
Filozofie
Finance
Fyzika
Informatika
Literatura
Management
Marketing
Medicina
Nemcina
Ostatni
Politika
Pravo
Psychologie
Public-relations
Sociologie
Technologie
Zemepis-Geografie
Zivotopisy




























Téma, Esej na téma, Referátu, Referát, Referaty Semestrální práce:

Prusko

Prusko

 

1. Úvod

 

Na začiatku našej práce sme si položili otázku: „Má vôbec nejaký zmysel zaoberať sa dejinami prusko - rakúskej vojny?“ Dospeli sme k záveru, že určite áno. Viedol nás k tomu fakt, že znalosť tejto časti histórie bola aj pre nás slabá. Prusko - rakúska vojna bola posledná veľká vojna v minulom storočí. Túto tému sme si vybrali aj preto, lebo sa priamo týka aj dejín Slovenska a Slovákov. V rakúskej armáde bojovali príslušníci mnohých národov, ktorých veľkú časť tvorili Slováci. Podrobnejšie sme sa venovali bitke pri Lamači, ktorá tvorí časť našich národných a regionálnych dejín. Štúdiom a spracovaním dostupnej literatúry sme sa snažili podať pohľad na túto problematiku. Keď sme si začali rozširovať vedomostný rozhľad, napadlo nás, ako by zareagovali spolužiaci na niekoľko otázok. Zostavili sme nasledovnú anketu: 33112juv69ubf3x



1. Aká bola vaša posledná známka z dejepisu na vysvedčení ?

2. Do akej vojny by ste zaradili bitku pri Lamači ?

3.V ktorom roku sa podľa vás táto bitka ( pri Lamači ) konala ?

4. Poznáte niektoré pomníky alebo pamätníky v Bratislave alebo jej okolí, ktoré nám túto bitku ( pri Lamači ) pripomínajú ? Ak áno, napíšte, kde sa nachádzajú. ub112j3369ubbf

5. Do ktorého storočia spadá podľa vás pôsobenie Otta von Bismarcka vo vysokej politike ?

6. Popíšte stručne o akého politika šlo. Môžete vysloviť aj svoj vlastný názor na jeho pôsobenie.

Ankety sa zúčastnilo 87 študentov vo veku od 14 do 17 rokov. Otázky zo svetových dejín vyčerpávajúco zodpovedalo 91% opýtaných. Horšie to bolo v otázke číslo 4. Len 12% poznalo aspoň jeden pamätník viažuci sa k tejto bitke. Z výsledkov ankety sme usúdili, že naša práca má opodstatnenie a môže sa využiť na hodinách dejepisu ako doplňujúci učebný text.

Práca je rozdelená do piatich tematických okruhov. V prvej stručne charakterizujeme politickú situáciu v Európe pred začiatkom vojny, ktorá súvisí so zjednocovacím procesom v Nemecku. V druhej časti predstavujeme vedúce osobnosti v súperiacich štátoch: Otta von Bismarcka, Wilhelma I. a Františka Jozefa I. V tretej časti sa zaoberáme vojenskými prípravami v obidvoch štátoch a samotným priebehom vojny. V štvrtej časti sa podrobne zaoberáme bitkou pri Lamači. Pokúsili sme sa zvýrazniť nezastupiteľné postavenie regionálnych dejín, ktoré neodmysliteľne patria do našich národných dejín. V poslednej kapitole charakterizujeme dôsledky vojny.

2. Porevolučná politická situácia v Európe, Príčiny prusko - rakúskej vojny

 

2.1 Veľmocenské postavenie krajín v Európe

Európa v polovici 19. storočia bola ovplyvnená najmä vlnou revolúcií, ktoré ju zasiahli. Takmer všetky krajiny okrem cárskeho Ruska zrušili poddanstvo a v Európe nastal rozhodný obrat od starého feudalistického systému ku kapitalizmu.

2.1.1 Situácia na Balkánskom poloostrove a v Rusku - Krymská vojna

Situácia v Rusku bola od situácie v Európe značne odlišná. Rusko nezasiahol revolučný prúd udalostí, ako ostatnú Európu v roku 1848. Dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v cárskej armáde počas napoleonských vojen, a ktorí videli rozdiel medzi zaostalým Ruskom a napredujúcimi krajinami Európy nielen v armáde, ale aj v životnej úrovni miestnych obyvateľov si uvedomovali, že Rusko potrebuje reformy. Smrť cára Alexandra I. (1801-1825) využila skupina mladých dôstojníkov - tzv. „dekabristov“ (rus. dekabr - december ; decembrové povstanie) na povstanie, ktoré nový cár Mikuláš I. (1825-1855) kruto potlačil. Doslova povedal: „Na prahu Ruska je revolúcia, ale prisahám, že neprenikne doň, kým budem žiť!“. Týchto slov sa dôsledne držal a spolu so spojencami vystupoval ako „žandár Európy“. V roku 1831 spolu s pruským kráľom Fridrichom Wilhelmom III. (1797-1840), s ktorým si veľmi dobre rozumel, zabránil povstaniu v Poľsku. Napísal mu dokonca list, v ktorom, pretože prestal vkladať nádeje do Rakúska, píše: „ Milí priateľ, zachráň Nemecko !“. V roku 1849 poskytol mladému a neskúsenému Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) vojsko, aby potlačil revolúciu v Uhorsku. Rusku už Katarína II. Veľká (1762-1796) zaistila prístup k Čiernemu moru, ale cár Mikuláš I. sa pokúsil zájsť ešte ďalej, a to na úkor Osmanskej ríše. Išlo mu o strategicky postavené úžiny Bospor a Dardanely. Vedel totiž, že ich obsadením by získal prístup k Stredozemnému moru, a teda aj ku kolóniám, čo však nechceli pripustiť európske mocnosti (najmä Anglicko s Francúzskom, ktoré mali záujmy na Blízkom Východe a v severnej Afrike). Preto sa vo vojne, ktorú Rusko proti Osmanskej ríši vyprovokovalo, postavili na jej stranu. Na jednej strane teda stálo Rusko a na strane druhej mohutný spojenecký blok Osmanskej ríše, Anglicka, Francúzska a Sardínie. Napriek tomu, že Rakúsko otvorene vojensky na strane spojencov nevystúpilo, „špekulovalo“ nad získaním kniežatstiev Moldavska a Valašska. Tieto snahy získať územia neviedli vôbec k ničomu. Rakúsko si trvale znepriatelilo Rusko a na mierovom kongrese muselo obe kniežatstvá odstúpiť, tie sa neskôr zjednotili (1862) a vytvorili Rumunsko. Pretože sa spojenci vylodili na polostrove Krym, vojna dostala názov „Krymská“ a trvala tri roky (1853-1856). Jej konca sa Mikuláš I. nedožil, mierovú zmluvu podpísal Alexander II. (1855-1881). Alexander bol po prehratej Krymskej vojne a množiacej sa nespokojnosti v krajine nútený zrušiť nevoľníctvo (1861).Zásahu Ruska, v prípadnej vojne s Rakúskom, sa Bismarck neobával. Viedol proruskú politiku. Napokon aj pruskí králi boli s ruským panovníckym dvorom pokrvne spriaznení. Na druhej strane Rakúsko a Rusko boli vzájomne nepriateľsky naladení. Mali spoločné záujmy na Balkánskom poloostrove. (Wilhelm II. sa v roku 1914 prerátal, keď podobne ako Bismarck očakával od Ruska neutralitu, doslova povedal : „ Cár sa nikdy nebude zastávať kráľovrahov.“) Osmanská ríša, aj keď bola rozľahlá a po Krymskej vojne sa navonok zdala byť silná, bola značne oslabená. Bola najmä vnútorne slabá, aj preto, že v nej chýbali reformy, podobne ako v Rusku. Zvonka ju oslabovala situácia na „zadnom dvore . Európy“, teda na Balkánskom poloostrove. Podmanené národy vyslovovali čoraz hlasnejšie svoj ostrý nesúhlas s tureckou nadvládou a agresiou.

V roku 1804 sa vzbúrili Srbi, dobyli Belehrad a založili „Srbský štát“, ktorý v roku 1813 opätovne podľahol tureckému útoku.

V roku 1821 vypuklo povstanie v Grécku. „… nemôžeme trpne znášať jarmo Osmanskej vlády … , ktorá nedopraje sluchu rozumu a nepozná iný zákon ako svoju vôľu. … Po tomto predlžovanom otroctve sme sa rozhodli chopiť zbrane, aby sme zachránili seba a svoju krajinu pred strašnou tyraniou… “. V armáde povstalcov bojovali dobrovoľníci z mnohých krajín. Grécko požiadalo Anglicko o pomoc v boji a to spolu s Francúzskom a Ruskom vojensky vystúpilo proti Turkom. Osmanský sultán však ako spojenca získal egyptského pašu. V rozhodujúcej bitke pri Navarine (1827) spojená anglicko - francúzsko - ruská flotila porazila spojené osmansko - egyptské vojská. V roku 1830 európske štáty uznali Grécko ako nezávislý štát.

Osmanská ríša už bola neschopná ovplyvňovať vnútropolitický vývoj v Európe, prvoradým záujmom sultána bolo udržať sféru vplyvu Osmanov na Balkánskom poloostrove a udržať Osmanskú ríšu vnútorne jednotnú.

Anglicko v 19. storočí sústredilo svoj záujem na kolónie. Upevňovalo si svoju nadvládu v Indii a aj v ostatných dŕžavách. Tu narazilo na záujmy Francúzska a kráľovná Viktória mala plné ruky práce s diplomatickou vojnou s Francúzskom. Táto vzájomná rivalita európskych mocností odvracala ich pozornosť od Pruska. Bismarck sa teda neobával anglického zásahu vo vojne. (Podobne ako s Ruskom, aj tu v roku 1914 Wilhelma II. prekvapilo Anglicko svojim vstupom do 1. svetovej vojny. Cisár bol zničený, prešla ho myšlienka na ľahké víťazstvo. Povedal :„ Zaplietli sme sa do osídiel britských podliakov.“)

Portugalské a Španielske kráľovstvo mali tiež záujem o kolónie a od diania v Európe boli dištancované, podobne ako Švédsko, ku ktorému patrilo od roku 1814 aj Nórsko, pôvodne Dánske územie, ktoré ho stratilo po napoleonských vojnách.

2.1.2 Situácia na Apeninskom poloostrove

Po viedenskom kongrese si Rakúsko zaistilo hegemóniu v talianskych krajinách. Od roku 1820 bolo v Taliansku niekoľko povstaní proti Rakúšanom, z nich najväčšie bolo v roku 1848. Napriek tomu však požiadavky revolúcie („Sloboda, rovnosť, jednota!“) neboli splnené. Apeninský polostrov bol stále rozdelený na niekoľko štátnych útvarov. Do čela boja za zjednotenie Talianska sa postavili ministerský predseda sardínskeho kráľovstva (Piemont) Camillo Cavour, jeho kráľ Viktor Emanuel a revolucionár Giuseppe Garibaldi, ktorý o vlások unikol rakúskej popravčej čate, emigroval do Južnej Ameriky, ale vrátil sa, aby viedol protirakúsky odboj. Sardínia si najprv zabezpečila spojenca pre svoj národnooslobodzovací boj proti Rakúsku. Stalo sa ním Francúzsko. Cavour totiž prezieravo vstúpil ako francúzsky spojenec do Krymskej vojny, kde si získal priazeň Napoleona III. a jeho prísľub pomoci v prípade vojny. 20.7.1858 sa uskutočnilo tajné rokovanie, na ktorom sa Cavour dohodol s Napoleonom III., že Sardínia odstúpi Francúzsku Savojsko, za čo bude Francúzsko ochotné vypovedať spolu so Sardíniou vojnu Rakúsku. Rakúsky cisár sa o dohode dozvedel a v roku 1859 zaútočil na Piemont. Sardínskym vojskám prišla na pomoc francúzska armáda a Garibaldi so svojimi dobrovoľníkmi z celého Talianska (tzv. pochod tisícich) a tí spoločne Rakúsko v rozhodujúcich bitkách pri Magente a Solferine porazili a vzápätí oslobodili južné Taliansko a Sicíliu. V bitke pri Magente stratila rakúska armáda 10 200 mužov a v bitke pri Solferine boli straty 17,2 % síl, v bitke pri Solferine sa ukázala vojenská neschopnosť Františka Jozefa I., ktorý sa ujal velenia. Rakúsko do poslednej chvíle dúfalo, že mu príde Prusko na pomoc. František Jozef si uvedomoval, že bez cudzej podpory vojnu ťažko vyhraje, povedal :„ Dúfam, že Nemecko a tý hanebný Prušiaci nám prídu v poslednej chvíli na pomoc. Na rakúsko - talianskej vojne sa zúčastnili aj Slováci najmä v

- 12. a 20. pešom pluku

- 29. poľnom streleckom prápore

- 2. a 7. poľnom delostreleckom pluku

- 34. pešom uhorskom pluku,

no v bitke pri Solferine prešla väčšina Slovákov na druhú stranu.

17.3.1861 bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo na čele s Viktorom Emanuelom. Zo zjednoteného Talianska sa stala hospodársky i politicky silná krajina, ktorá sa aktívne zúčastňovala európskeho politického života a bolo treba s ňou rátať. To si uvedomoval aj Otto von Bismarck, a preto 8.4.1866 podpísal s Talianskom tajnú dohodu, v ktorej sa Taliansko zaviazalo, že v prípade Rakúsko - Pruskej vojny vyhlási Rakúsku vojnu, čím chcelo získať územie Benátska.

Taliansko dohodu dodržalo a päť dní po Pruskom útoku vypovedalo Rakúsku vojnu. Rakúsko, teda muselo ubrániť južný (taliansky) i severný front. Rakúsko slávilo na talianskom území úspechy a víťazstvo prišlo pomerne rýchlo. Ihneď po víťazstve v Taliansku sa vojská presúvali na obranu Viedne. Vojská v Taliansku viedol arcivojvoda Albrecht habsburgského pôvodu, schopný veliteľ, ktorý bol však potrebný inde. František Jozef nechcel pripustiť, aby krv kráľovského pôvodu viedla vojnu tam, kde mohla prehrať. Preto veliteľa Ludwiga von Benedek prevelil na severné bojisko, hoci sa dobre vyznal v severnom Taliansku, zato ale vôbec nepoznal terén Čiech a Moravy.

2.1.3 Situácia vo Francúzsku

V roku 1848, podobne ako v iných krajinách aj vo Francúzsku prebehla revolúcia. Parížsky ľud stál opäť na barikádach. Zvrhli kráľa Ľudovíta Filipa a obnovili republiku (tzv. druhá republika). Prezidentom sa stal Ľudovít Napoleon Bonaparte. V roku 1852 dal Ľudovít Napoleon zatvoriť opozičných poslancov. V Paríži sa zase zdvíhala vlna revolúcie, no vojaci začali do ľudí strieľať. Ľudovít Napoleon vyhnal z krajiny ľudí, ktorí sa zdali „príliš oddanými republike“. Odišlo vtedy 15 000 ľudí, medzi nimi i spisovateľ Victor Hugo. 2.12.1852 bolo vyhlásené cisárstvo a Ľudovít Napoleon Bonaparte sa vyhlásil za cisára Napoleona III. . Keď cisár vyriešil vnútorné problémy vo Francúzsku, mohol sa sústrediť na zahraničnú politiku. Najprv uzavrel dohodu so Sardínskym kráľovstvom, potom 12.6.1866 s Rakúskom. V dohode sa zaviazal, že bude v prípade rakúsko - pruskej vojny neutrálny, za čo mu Rakúsko prisľúbilo územie Benátska.

 

 

2.2 Situácia v nemeckých krajinách a rakúsku,

príčiny prusko - rakúskej vojny

 

2.2.1 Vojna Rakúska a Pruska proti Dánsku

Ešte pred prusko - rakúskou vojnou sa v Európe odohral jeden vojnový konflikt. Ide o vojnu nemeckých spojencov (Rakúska a Pruska) proti Dánsku, ktorá vstúpila do dejín ako vojna o vojvodstvá. Bismarck, si uvedomoval, že na vojnu proti Rakúsku potrebuje zámienku. Okrem toho ak chcel zjednotenie Nemecka úplne zavŕšiť musel Prusku pripojiť aj územia Šlezvicka a Holštajnska. Preto Rakúsku v roku 1864 ponúkol neúprimné spojenectvo, aby mohol uskutočniť svoj plán. Na rakúskom dvore sa ponuka stretla s pozitívnou odozvou a cisár sa nechal nalákať vidinou ľahkého získania územia. Na vojnu proti Dánsku sa mu naskytla vynikajúca príležitosť, keď Dánsko zrušilo personálnu úniu so Šlezvickom a Holštajnskom a tieto územia si začlenilo do svojho kráľovstva. Spojenci, aby “ochránili záujmy nemeckého obyvateľstva”, ktoré žilo v menšine na tomto území, vyhlásili Dánsku vojnu. Táto vojna netrvala dlho, iba 9 mesiacov (február - október 1864). Dánsko sa nemohlo ubrániť agresii dvoch veľkých mocností. Podľa mierovej zmluvy gasteinskej (14. 8. 1865) pripadla správa Šlezvicka Prusku a Holštajnska Rakúsku. Rakúsky cisár sa tešil zo zisku strategicky položeného územia, Holštajnska, ktoré oddeľovalo Šlezvicko od Pruska, ale Bismarck si uvedomoval, že mu všetko vyšlo. Zdanlivo len z polovice, avšak už formulovanie Gasteinskej zmluvy bolo také, aby sa skryté napätie medzi veľmocami len zvýšilo. Obe veľmoci už delil iba krok od stretu.

 

.2.2 Nemecký spolok, Stav v nemeckých krajinách

V nemeckých štátoch bola situácia veľmi podobná situácii v Taliansku pred jeho zjednotením. Taktiež sa tu v roku 1848 ozývalo “Sloboda, rovnosť, jednota!”. V Nemecku však išlo predovšetkým o vytlačenie vplyvu Habsburgovcov z Nemeckého spolku.

Nemecký spolok existoval od roku 1815. Bol to spolok nemeckých štátov, ktorému predsedalo Rakúsko.

Rakúsko si však hodlalo za každú cenu ponechať svoj vplyv v nemeckom spolku. Rozhodujúci posun vpred v tomto procese zjednocovania nastal, až keď pruský kráľ Wilhelm I. (1861 - 1888) vymenoval za kancelára veľkého štátnika Otta von Bismarcka (1862). Tento diplomat chcel dospieť k zjednoteniu Nemecka “železom a krvou” (“Mit Eisen und Blut !”). Pretože sa aj týmto heslom celý život riadil, dostal prezývku “železný kancelár”. Ako ministerský predseda Pruska, najväčšieho nemeckého štátu (okrem Rakúska, ktoré sa do roku 1866 považovalo za nemecký štát), si to mohol dovoliť. Nemecko, ale už istý krok k spoločnému štátu urobilo. Bolo totiž hospodársky jednotné. Prusku sa v roku 1833 podarilo založiť nemecký colný spolok (Zollverein), ktorý bol bez účasti Rakúska. V roku 1866 sa Prusku podarila premena colného spolku na Nemeckú ríšu.

Prusko síce priamo v Nemeckom spolku nemalo veľa spojencov, no ukázalo sa však, že to nebolo potrebné. Bismarck si spojencov proti Rakúsku hľadal inde. V roku 1866 podpísal tajnú dohodu s Talianskom.

Ešte v roku 1863 sa Rakúsko pokúsilo o zásadnú reformu Nemeckého spolku v jeho prospech. V auguste navštívil Wilhelma I. František Jozef I. v kúpeľoch v Bad Gasteine. František Jozef ho žiadal, aby sa dostavil k zjazdu ríšskych kniežat vo Frankfurte, kde chcel zriadiť akýsi parlament, v ktorom by malo predsedníctvo Rakúsko a podpredsedníctvo Prusko. Wilhelm I. dal Františkovi Jozefovi slovo. Doma však narazil na odpor “železného kancelára”, ten si uvedomoval, že ak k podobnej úprave spolku dôjde, úpravu nemeckej otázky v prospech Pruska nikdy nedosiahne. Medzi kráľom a Bismarckom došlo k prudkej scéne. Kráľ nechcel porušiť dané slovo a naopak Bismarck trval na svojom. Nakoniec sa stretnutie vo Frankfurte uskutočnilo, ale Prusko sa nedostavilo, preto sa rakúsky zámer nepodarilo uskutočniť.

Bismarck si teraz potreboval zaistiť neutralitu Francúzska, ktorého zásahu sa aj neskôr vo vojne značne obával. Bismarck sa stretol s Napoleonom III., aby mu sľúbil možnosť “nejakého odškodnenia na Rýne”, ak sa Francúzsko nebude miešať do rakúsko - pruského sporu. Bismarck sa najprv cestou zmierlivou pokúsil získať územie Holštajnska. Viedni dal návrh, aby predali Prusku Holštajnsko, ktorého správa údajne “robí Rakúsku len problémy” a či by nepredali Taliansku Benátsko za 4 miliardy lír. Cisár bol rozhorčený a Bismarckovi dal jednoznačnú odpoveď, že „ so svojimi krajinami nekupčí !”. Bismarckovi trvalo aj značne dlho kým presvedčil najmä kráľa a rodinu v nutnosť vojny. V Nemeckom spolku nemal temer žiadnu oporu, ten sympatizoval s Habsburgovcami a nepripúšťal možnosť vedenia vojny proti nim. Proti Bismarckovi sa zdvihla vlna protestov a odporu, ktorá vyvrcholila atentátom naňho v berlínskej ulici “Unter den Linden” (Pod lipami), z ktorého vyviezol živý.

Zámienka na vojnu sa nehľadala ťažko, využil na ňu práve tú nešťastnú dohodu a správe Šlezvicka a Holštajnska. Bismarck obvinil Rakúsko z nedodržiavania Gastýnskej zmluvy. Rakúsko na oplátku obvinilo Prusko z miešania sa do vnútorných záležitostí monarchie a následne požiadalo Spolkový snem vo Frankfurte, aby mu povolilo umiestnenie vojsk v krajinách spolku. 14.6.1866 bol návrh Rakúska prijatý, počom vystúpil s rečou pruský vyslanec a uviedol, že Prusko vystupuje z Nemeckého spolku. 16.6.1866 vstúpili pruské vojská na územie rakúskeho spojenca, Saska, čo Viedeň považovala za vyhlásenie vojny a nato vyhlásila vojnu Prusku.

2.2.3 Rakúsko

Vnútropolitická situácia v Rakúsku bola po revolúcii v roku 1848 veľmi napätá, vyrovnanie nenemeckých národností nenastalo a požiadavky revolúcie boli zametené pod stôl. V Uhorsku sa viedenská vláda uchýlila k absolutistickej forme vlády a zrušila uhorskú ústavu z roku 1848. Keď cisár potreboval pomoc v revolúcii, v boji proti Maďarom, slovenský dobrovoľnícky zbor sa pridal na stranu cisárskych vojsk (z dôvodu, že Maďari odmietli ponúknutú slovenskú pomoc v spoločnom boji proti cisárovi) očakávajúc, že na ich náklonnosť cisár pri riešení národnostnej otázky nezabudne (cisár prisľúbil vyriešenie národnostnej otázky a tvrdil, že pretvorí Rakúsko na federatívny štát - austrofederalizmus). Mladý František Jozef však potlačil liberálne zásady a obnovil prísny centralizmus a len čo si Viedeň vyriešila problémy s revolúciou v Maďarsku (bitka pri Villágosi - 1849), aj vďaka pomoci ruského cára, sľuby akoby sa rozplynuli a národnosti v Rakúsku opäť nedostali svoje práva. V Rakúsku tieto nariadenia začal presadzovať nový minister vnútra - Alexander Bach, preto sa režim, ktorý po revolúcii nastal nazýva Bachov absolutizmus. Dianie v štáte ovládla tajná polícia a všetky dôležitejšie záležitosti sa podriaďovali priamo cisárovi alebo Bachovi. Napriek tomu však revolúcia priniesla i svoje ovocie. V monarchii sa čiastočne nastolilo konštiučné zriadenie a padlo stáročné poddanstvo. V Rakúsku sa začal presadzovať kapitalizmus a voľná obchodná súťaž, ktorej viedenský dvor prial.

Prusko využilo vnútorné oslabenie Rakúska a v roku 1850 svojvoľne, bez súhlasu Nemeckého spolku, zasiahlo v Hessenskom kniežatstve. Rakúsko vtedy vydalo ostrú nótu, v ktorej sa vyjadrilo, že ak pruské vojská neopustia územie kniežatstva, Rakúsko vyhlási vojnu Prusku. Rakúska sa vtedy zastal ruský cár a z vojny zišlo. Cár totiž očakával podporu Rakúska v Krymskej vojne (1853). Rakúsko nielenže vo vojne nezasiahlo a dlho viedlo nerozhodnú politiku, ale nakoniec sa postavilo proti cárovi, pretože sa pokúsilo ľahko získať územia Moldavska a Valašska, ktoré aj obsadilo. Avšak po mierovej konferencii muselo svoje vojská z kniežatstiev stiahnuť, ale vďaka zle vedenej zahraničnej politike stratilo ruského spojenca. V roku 1851 sa Rakúsku podarilo sústredením nátlaku na Prusko presadiť, na jednaniach v Olomouci, obnovenie Nemeckého spolku v podobe akú mal pred pol storočím, na toto “olomoucké poníženie” Prusko nikdy nezabudlo a myšlienka odvety ho viedla až k udalostiam roku 1866.

V roku 1859 nastala pre Rakúsko hrozivá porážka pri Solferine. Tá viedla Františka Jozefa k odvolaniu ministra vnútra Alexandra Bacha (22.8.1859) a k zvolaniu ríšskej rady. 20.10.1866 vydal panovník zákon, tzv. októbrový diplom, v ktorom sa črtala určitá možnosť štátoprávneho vysporiadania v Rakúsku na základe historickoprávnych federalistických princípoch. Ukázalo sa však, že cisárovi viac vyhovuje absolutistický model vedenia štátu a prísna centralizácia moci.

3. Politickí predstavitelia Pruska a Rakúska

3.1 Otto von Bismarck



 

Otto von Bismarck bol jedným z najväčších nemeckých politikov 19. storočia. Nielen vo svojej vlasti, ale aj v celej Európe patril medzi diplomatickú špičku. Bismarckova škála hodnotení sa tiahne od nenávideného tyranského politika cez reálne zmýšľajúceho štátnika a ,,čestného sprostredkovateľa” až k národnému hrdinovi, ,,železnému kancelárovi” a ,,kováčovi ríše”. Z dôvodu, že prusko-rakúske vojny boli z veľkej časti jeho dielom, je potrebné sa o ňom v tejto práci širšie zmieniť.

3.1.1 Otto von Bismarck pred vstupom do veľkej politiky

V roku 1815, keď po napoleonských výbojoch zasadal viedenský kongres, narodil sa vidieckemu šľachticovi v Schönhausene v Sasku syn Otto. Bolo to presne 1.apríla. Rok po narodení syna sa presťahovala rodina do Zadných Pomorian, kde zdedila statok. Otec bol drsný vojak a s matkou nebol Otto už od malička spriaznený. Zakladal si totiž na svojom šľachtickom pôvode a neznášal liberálne myšlienky, s ktorými sa stretával u svojej matky.

Ako osemročný chlapec sa stal chovancom jedného berlínskeho ústavu, kde zostal 6 rokov. Vyštudoval najlepšie berlínske gymnázium. Neskôr pobudol doma a v roku 1832, keď zomrel Goethe, išiel študovať právo do Göttingen. V tej dobe nebol veľmi priateľský, netajil sa svojím opovrhovaním k ľuďom. Spolužiaci ho nemali radi. Napriek tomu našiel na štúdiách priateľa, ktorý mu zostal verný po celý život. Bol to Albrech von Roon.

Vo svojich 20 rokoch prijal Bismarck miesto na mestskom súde v Berlíne. Po matkinej smrti v roku 1839 odišiel na statok do Západných Pomorian. V roku 1845 mu zomrel otec. Otto mal vtedy 30 rokov a rozhodol sa odísť do Schönhausenu. Doslova povedal:,, Od hrádze na Labe nie je ďaleko do zemského snemu.” V roku 1847 sa zasnúbil so ženou o 9 rokov mladšou, Johannou von Puttkamer (1824-1894). Neskôr sa konala svadba a zväzok, ktorý ňou bol utvrdený, po celý ich život nič neskalilo. V tom istom roku (1847) prišla Bismarckovi správa, po ktorej tak veľmi túžil. V berlínskom sneme sa uvoľnilo miesto po jednom saskom rytierovi. Tak sa vo svojich 32 rokoch stal jedným z mladších členov tohto orgánu.

3.1.2 Otto von Bismarck ako politik

Hneď od začiatku sa z neho stal konzervatívny politik, ktorý zastával absolútnu moc panovníka proti liberálnemu hnutiu šíriacemu sa najmä z Francúzska. Bismarck vnímal vtedy panovníka Fridricha Wilhelma IV. ako vzdelaného, ale priečil sa mu jeho neurčitý charakter. 19. marca 1848 dostal Bismarck správu o revolúcii v Nemecku. Ako správny vodca junkerov (konzervatívnej šľachty), zhromaždil svojich sedliakov a chcel s nimi oslobodiť kráľa. Ku kráľovi sa v Postupime ale nedostal. Aj napriek tomu stál jednoznačne na strane monarchie. Paradoxne bol Bismarck vyzvaný snemom, aby dotlačil kráľa k abdikácii, čo Otto jednoznačne odmietol. V tomto čase sa stal Bismarck spoluzakladateľom konzervatívneho listu Kreuzzeitung. V roku 1849 sa stal členom poslaneckej snemovne pruského parlamentu. V tom istom roku si v porevolučných udalostiach začal písať vo svojom podpise ”von”, dovtedy to vynechával. Povedal: ,,Som junker a chcem mať z toho výhody.” V roku 1849 sa narodil aj prvý Bismarckov syn Herbert.

Od roku 1851 sa stal zástupcom Pruska v ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom na plných sedem rokov. Satirický časopis Kladderadatsch ho vtedy zosmiešnil slovami: ,,Pán von Bismarck-Schönhausen tam bude pekne šafáriť.”(schön hausen-pekne šafáriť). Roky jeho veľvyslancovania vo Frankfurte boli roky diplomatického učenia. Vnikol do vnútorných záležitostí všetkých nemeckých štátov a spoznal aj politiku Rakúska. Bismarck si po celé tie roky udržal dôveru panovníka a kráľovi lichotilo, že objavil štátnika. ,,Videl vo mne vajce, ktoré sám zniesol a vysedel.” Kráľ mu dokonca ponúkal miesto veľvyslanca vo Viedni, ale Otto to odmietol. V roku 1854 to bol on, kto prehovoril kráľa, aby zachovalo Prusko v Krymskej vojne neutralitu.

Po prekročení štyridsiatky sa z Bismarcka stal diplomat, ktorého s radosťou prijímali vo všetkých kútoch Európy. V roku 1858 sa stal princ Wilhelm I. regentom. Otto von Bismarck dobre vedel, že Wilhelm o 20 rokov starší sa nedá od nikoho ovládať. Navyše jeho žena Augusta presadila, aby sa k čelným miestam dostali jej obľúbenci, teda liberáli. A tak r.1859 bol Bismarck menovaný veľvyslancom v Petrohrade. V Rusku sa venoval najmä lovu medveďov. Po páde na koni si poranil nohu a zápal pľúc ešte znásobil jeho onemocnenie. Niekoľko dní zápasil o život a známy ruský chirurg mu chcel nohu amputovať, čo Bismarck odmietol a odišiel sa liečiť do Berlína. V Rusku potom zotrval do r.1862. Medzitým sa v r.1861 dostal k moci Wilhelm I. Utvoril síce konzervatívnu vládu, ale Bismarckovi sa ušlo ,,len” miesto veľvyslanca vo Francúzsku. Mal ale šťastie, pretože vo vláde mal hlavné slovo Roon, ktorý navrhol zostaviť vládu novú a Bismarcka navrhol za ministerského predsedu a ministra zahraničia. Bolo to v čase, keď vrcholil konflikt o reformu medzi Wilhelmom I. a poslancami.

Od tejto doby musel Otto ovládať svoje nervy v parlamente, ktorý nenávidel. Jedna z jeho prvých rečí vyvolala veľkú odozvu v celej Európe. Bolo to vtedy, keď vyhlásil, že ,,veľké otázky doby sa nerozhodujú rečami a vôľou väčšiny, ale železom a krvou.” Tým si vyslúžil pomenovanie ,,muž železa a krvi.” Kráľ mal ťažké postavenie, pretože z jednej strany ho ovplyvňovala liberálna manželka a z druhej konzervatívny Bismarck, ktorý väčšinou vyhrával. ,,Nevydržím dlho duševne tie stále boje s kráľom,” zveril sa raz rodine.

Bismarck rozmýšľal, z čoho by sa dalo veľa vyťažiť. Dánsko bolo slabé a dopustilo sa formálnej chyby ( pripojenie Šlezvicka patriacemu do ríše Nemeckej ), ktorú mohol Nemecký spolok využiť. Po dohode s Rakúskom sa v r.1864 konala trojmesačná vojna proti Dánsku. Víťazstvo bolo jednoznačne sa strane Prusov a Rakúšanov a osnovateľ projektu, čiže vtedy čerstvý päťdesiatnik Bismarck, bol kráľom povýšený na grófa, dostal vysoký rád čierneho orla a Wilhelm I. ho ,,srdečne objal.” Otto sa už vtedy domýšľal, že jeho úloha sa ešte len začala.

Vedel, že Prusku a Rakúsku nepotrvajú medové týždne dlho. Poisťoval postavenie Pruska pre každý prípad. Zo strany Ruska sa nemusel ničoho obávať, lebo tam nemalo Rakúsko dobré vzťahy. S Francúzskom to bolo horšie, ale Bismarck nelenil a stretol sa s Napoleonom III., kde sa o všetkom dohodli. Taliansko mu nerobilo problémy, ale robilo si zálusk na Benátsko. A tak sa jasná obloha nad Pruskom a Rakúskom náhle zatiahla. Bismarckovi nešlo o Šlezvicko a Holštajnsko, chcel v dobe, keď bolo Prusko diplomaticky aj vojensky vyspelé, rozhodnúť zápas o prvenstvo v Nemeckom spolku. Povedal: ,,Teraz alebo nikdy.” Kráľova žena Augusta aj jeho syn Fridrich boli proti vojne podobne ako väčšina ľudí. Proti Bismarckovi sa zdvihla vlna odporu a na berlínskej triede Unter den Linden bol naňho spáchaný atentát. Otto sa s chladnokrvnosťou vrhol na atentátnika J.F.Cohena a vyviazol len s ľahkým zranením. Táto udalosť mu skôr dodala nové sily a považoval sa za ,,vyvolený nástroj boží.” Osobne pozoroval bitku pri Hradci Králové. Rakúska armáda bola rozprášená. Bismarck nevedel , že práve v týchto časoch, keď sa jeho plán naplnil, sa mu bude žiť veľmi ťažko. Úlohy sa totiž vymenili. On chcel s vojnou skončiť, ale Wilhelm I., jeho syn Fridrich, generálovia a vojaci chceli pochodovať na Viedeň a podmaniť si celé Rakúsko. Bismarckovi stačilo vystúpenie Rakúska z Nemeckého spolku a odovzdanie Šlezvicka a Holštajnska do pruských rúk. V Mikulove na juhu Moravy, kde bol ubytovaný generálny štáb, napísal Bismarck kráľovi list, v ktorom uviedol dôvody na zastavenie vojny a pripojil prosbu o prepustenie. Nakoniec sa k nemu pridal aj Wilhelmov syn Fridrich a spolu kráľa presvedčili. Tu Bismarck ukázal, že pravým vodcom je on a čo si myslí on, to musí platiť. Po tejto vojne sa mu dostalo priazne dvora a celej verejnosti. Aj napriek tomu dobre vedel, že to nebude dlho trvať, lebo zo západu príde nová búrka.

Po porážke Dánska a po vojne s Rakúskom, bol konflikt s Francúzskom tretím bodom v jeho programe. Odstúpil od všetkých sľubov, ktoré dal v roku 1866 Napoleonovi III. Vo francúzskom parlamente hlasovali proti vojne 10 poslanci a v nemeckom sa 2 zdržali. Bojovná horúčka teda zasiahla obe strany. Rok 1870 znamenal pre Bismarcka obrat v jeho politickej kariére. Po víťazstve pri Sedane ho opustil rozvážny duch, ktorý mu pred štyrmi rokmi radil skončiť prusko-rakúsku vojnu. Anexia Alsaska-Lotrinska stála ešte dlho potom v ceste zmieru s veľkým západným susedom. Vo Francúzsku sa Bismarck vžil do role víťaza, ktorému nešlo o obranu, ale o dobývanie cudzieho majetku. Krásne sály Versailles mu vnukli nápad, že nemecké cisárstvo by malo byť ustanovené práve tu. Našiel nadšený ohlas u korunného princa Fridricha. Ešte pred tým ako Prusi vyhrali vojnu s Francúzskom, docielil Bismarck ,,zjednotenie národa” v roku 1867 vytvorením Severonemeckého spolku. ,,Pôrod cisárstva bol ťažký, mal som niekoľkokrát chuť vybuchnúť, aby sa ta celá stavba zosunula na trosky.” A tak po mnohých starostiach a vyjednávaniach došlo k tej očakávanej udalosti v Zrkadlovej sieni vo Versailles 18.januára 1871 o 12. hodine. Bismarck vystúpil do popredia pred všetkých generálov, kniežatá, dôstojníkov a samozrejme kráľa. Prečítal proklamáciu, aby ,,pruský kráľ vyhovel prianiu spojených kniežat a prijal cisársku hodnosť.” Potom Bismarck čakal vzpriamene s proklamáciou v ruke na stisnutie jeho ruky, ale cisár ho prešiel a podal ruku iba generálom. Tým Wilhelm I. ukázal, že človek, ktorý ho spravil cisárom, mu predsa len nie je srdcu najbližší. Aj napriek tomu dostal Otto titul kniežaťa a statok Friedrichsruhe v cene 3 miliónov toliarov. Nemecká ríša mala 540 742 km2 a 41 mil. obyvateľov, z ktorých 3/5 pripadali na Prusko.

Bismarck sa stal najvyhlasovanejším štátnikom Európy, stal sa osobnosťou. Jeho povaha sa v žiadnom prípade nezmenila. Všetci mohli len jedno: poslúchať. Prvou skupinou, proti ktorej začal ministerský predseda a ríšsky kancelár bojovať, bola silná katolícka cirkev. Všetko sa začalo ,,kazateľnicovým zákonom,” ktorý hrozil väzením každému za štátne prejavy z kazateľne. V r.1873 boli prijaté ,,májové zákony,” zasahujúce do správ biskupstiev a do vyučovania náboženstva. V ,,kulturkampfe” ( boji o kultúru ), ktorý trval od r.1871 do r.1878, ťahal Bismarck za kratší koniec. Druhé ťaženie bolo namierené proti socialistom. Keď voľby priviedli do parlamentu 12 robotníckych poslancov, volal po rákoske ako po vhodnom liečebnom prostriedku. Sloboda tlače a sloboda zhromaždenia neplatili pre socialistov. Aj tento boj sa stal jeho veľkou porážkou. Bismarck sa postupne začal rozchádzať aj s priateľmi z mladosti, ktorí boli členmi konzervatívnej strany. Jediný Roon si zachoval priateľstvo s Ottom až do smrti. Aj vzťah k cisárovi sa zmenil. Obaja si boli vzájomne na obtiaž. ,,Kráľ podlieha stareckej slabosti, už ani nevie, čo podpisuje,” hovorieval Bismarck. Wilhelm sa zase sťažoval na diktatúru svojho prvého služobníka, ktorý mu vždy hrozil odstúpením.

Nevôľu so vznikom veľmoci-Nemecka sa Bismarck snažil eliminovať veľmi opatrnou a mierumilovnou politikou. Chcel súčasne izolovať Francúzsko. Stabilitu ríše upevnil spojeneckými zmluvami, pretože mal na zreteli odplatu Francúzska a možný útok z Ruska. Podarilo sa mu vlákať do spoločného spolku Rakúsko, Rusko a Nemecko - Spolok troch cisárov. Neskôr Dvojspolok (1879), Trojspolok (1882) a zaisťovacia zmluva s Ruskom (1887). Ešte predtým sa však stal po rusko-tureckej vojne v r.1878 sprostredkovateľom medzi Ruskom, Rakúskom a Anglickom. Rakúsko a Rusko mu boli sympatické monarchizmom a konzervatizmom. Hovoril, že by sa Nemecku ,,v manželstve s nimi celkom dobre darilo.” Všetko zakončil tým, že uzavrel s Rakúskom dohodu. Nemecko bude stáť po boku Rakúska v prípadnom konflikte s Ruskom ( nesmelo ho však vyvolať ) a Rakúsko sľúbilo neutralitu v prípade vojny Nemecka s Francúzskom. Najlepšie na tom všetkom je to , že takú istú zmluvu uzavrel aj s Ruskom, čím mal zaistené, že konflikt medzi Rakúskom a Ruskom sa neuskutoční.

Chcel priateľstvo aj s Anglickom. Vyhlásil, že Nemecku nezáleží na nových kolóniách v Afrike ani nikde inde. V roku 1879 sa zmieril s cirkvou a katolíkom ponechal právomoci, ktoré mali pred kulturkampfom. Vyrovnal sa aj s konzervatívnou stranou, ktorá v r.1877 dosiahla vo voľbách úspech. Nakoniec bol za úrazové poistenie robotníkov, za zákon o nemocenskom poistení a v r.1888 presadil zákon o starobnom a invalidnom poistení.

Moc Bismarcka sa zúžila, keď na trón nastúpil Fridrich III.(1888). On už neprechovával voči Ottovi také sympatie ako jeho otec. Zložitá situácia sa náhle zmenila, keď sa v tom istom roku, po smrti Fridricha, stal cisárom Wilhelm II. Od malička síce obdivoval Bismarcka, ktorý ho dokonca aj nejaký čas učil. Kráľ to bol ale ctižiadostivý a ako Otto povedal ,,radšej hovoril ako pracoval.” Spočiatku sa zdalo, že medzi kancelárom a cisárom je priateľstvo, no Wilhelmovi priatelia prispievali k zhoršovaniu ich vzájomných vzťahov. K prvej veľkej hádke medzi nimi prišlo r.1889 v dobe veľkého štrajku ruhrských robotníkov. Cisár chcel pristúpiť k sociálnym úľavám, ale Bismarck bol jednoznačne proti. Práve sociálna otázka prehĺbila na zasadaní korunnej rady v Berlíne 23.januára 1890 medzi nimi priepasť nenávisti. Bismarck nechcel za žiadnu cenu ustúpiť a aj tu ukázal, aký je tvrdohlavý. Radšej odíde z politiky, ako by mal zmeniť názor. Začal sa boj o ministrov a v rozhodujúcej chvíli predložil Bismarck dokument od ruského cára, v ktorom o Wilhelmovi II. písal ako o ,,bláznovi, chlapcovi zle vychovanom so zlými zvykmi.” Vtedy sa Ottov osud spečatil. Wilhelm nebol ani tak nahnevaný na cára ako na Bismarcka, ktorý ho týmto listom položil na lopatky. Niekoľko dní po tejto udalosti prišiel ku kancelárovi kuriér so strohou vetou: ,,Jeho Milosť očakáva okamžitú žiadosť o prepustenie a Vašu Jasnosť o druhej hodine na zámku, aby prijala Vaše odstúpenie.” Bismarck vzhľadom na svoju hrdosť poslal list až o tri dni. Bolo toho 6 strán, kde písal, čo pre ríšu urobil a zdôraznil, že odchádza na cisárove prianie. Wilhelm si list ani neprečítal, len pripísal ,,schválené.” Pri oznámení kniežatám o prepustení Bismarcka , Wilhelm povedal, že mu ,,tak stískalo srdce, ako keby znovu stratil deda.” V tej dobe prišiel do Berlína ruský vyslanec, aby predĺžil zmluvu s Nemeckom, ktorá bola základom Bismarckovej politiky. Cisár vzkázal novému kancelárovi Caprivimu, že o tom rozhodne sám. Cárova kritika mu ležala v žalúdku, preto odpísal: ,,Je mi veľmi ľúto, ale nejde to.” Odmietol podpis, a tak sa Bismarckove životné dielo zničilo.

Pri rozchodovej audiencii dostal Bismarck od cisárovnej kyticu červených ruží. Hneď zo zámku sa odobral ku hrobu Wilhelma I. a tri z nich mu položil na rakvu. Pri odchode z Berlína sa s ním prišiel rozlúčiť jediný princ Max Badenský. Posledný spolupracovník, s ktorým si stisol ruku, bol kuriér. Slúžil mu 20 rokov a prvýkrát ho videl vo Versailles pri proklamácii. Londýnsky časopis Punch sa o tom všetkom vyjadril stručne: ,,Lodivod opúšťa palubu.”

3.1.3 Otto von Bismarck v zákulisí

Bismarck bol iný v úrade a iný doma. Málokto mu vyhovoval, so všetkými ministrami sa nakoniec pohádal.

Dopoludnia neúradoval, to ešte oddychoval a spal. Pracoval od 12. hodiny nepretržite do 18. Potom chodil domov na večeru a od 21. hodiny pracoval až do polnoci. Potom si ešte vypil šálku čaju. Súhlasil s večernými prácami a privítal by, keby parlament zasadal aj v nočných hodinách. ,,Večer sme oveľa lepší ľudia, sme bystrejší, zdvorilejší a zmierlivejší,” hovorieval. Nemal veľa priateľov a jeho Johanna sa stala zatrpklou a nenávidela všetkých jeho nepriateľov. Okrem politiky ho nezaujímalo nič iného. Za 30 rokov neprečítal skoro žiadnu literárnu knihu. Mal zažívacie problémy, lebo veľa jedol a pil. ,,Každému človeku je určené isté kvantum vína a tabaku. Ja si robím nárok na 5 000 fliaš šampanského a na 100 000 cigariet.”

3.1.4 Otto von Bismarck po nútenom odchode

Bismarck prežil posledné roky svojho života na panstve Friedrichsruh na Saskej pahorkatine pri Hamburgu. Robil statkára, chodil na pole a v škole sa detí pýtal na udalosti posledných desaťročí. Nemohol sa pozerať na osamoteného Herberta (syna), ktorý po odvolaní otca prerušil sľubnú kariéru. Dopomohol mu ku svadbe, ktorá sa konala vo Viedni. Pri tejto príležitosti si chcel vybaviť audienciu u Františka Jozefa, ale Wilhelm II. mu tento zámer u rakúskeho panovníka prekazil. Táto udalosť mala veľký ohlas u obyčajných ľudí. Bismarckova cesta z Viedne sa podobala triumfu. Doma získal veľké sympatie a až vtedy si uvedomil, že ľud po tie dlhé roky vôbec nepoznal. No po tejto udalosti mu náhle zomrela vo veku 70 rokov manželka Johanna. Niekoľko mesiacov potom ochorel aj on a noviny oznamovali koniec. No dostal sa z toho. Na sklonku života ho veľkou starosťou napĺňal politický vývoj Nemecka. Treba povedať, že jeho obavy boli opodstatnené. V takejto situácii Bismarck 30. júla 1898 vo veku 83 rokov zomrel. S cisárom sa nikdy nezmieril.

 

3.2 Wilhelm I.

 

Wilhelm I., pruský kráľ a prvý nemecký cisár, bol najviac poznačený Bismarckovým pôsobením. Je diskutabilné, či kladne alebo záporne. Jedno je isté, aj keď sa niekedy nezhodli, obaja si toho druhého vážili a nikdy proti sebe ostro nevystupovali.

3.2.1 Wilhelm I. pred kraľovaním

Wilhelm bol druhým synom kráľa Friedricha Wilhelma III. a kráľovnej Luisy. Narodil sa v roku 1797. Bol považovaný za ,,jednoduchého, poctivého, rozumného a žartovného.” Podľa pruskej tradície vstúpil do armády (1807), roku 1814 sa zúčastnil víťazného vstupu do Paríža za Napoleona. 1825 sa z neho stal veliteľ gardového zboru, 1841 obdržal ako možný nasledovník titul ,,pruský princ.” Počas revolúcie sa zo strachu uchýlil do Anglicka. V júni 1848 sa vrátil. Bol zvolený do Národného zhromaždenia. V roku 1849 potlačil povstania vo Fáltsku a Bádensku a následne bol menovaný generálnym guvernérom Porýnia a Vestfáltska. Jeho politická orientácia bola veľmi ovplyvnená manželkou Augustou von Sachsen-Weimar. Jeho manželkou síce bola Augusta, vnučka ruského cára Pavla I., ale prvou Wilhelmovou veľkou láskou bola Alžbeta Radziwillová, ktorú si nemohol zobrať kvôli nedostačujúcemu pôvodu. Zblížil sa s liberálnou tzv. Wochenblattpartei, ktorá bola v opozícii. Zastávala iné názory ako konzervatívna vláda jeho brata, kráľa Friedricha Wilhelma IV. Napr. v krymskej vojne obhajoval anglickú stranu, hoci brat zastával proruskú.

3.2.2 Regentstvo a počiatok vlády

V roku 1858 sa Wilhelm stal regentom. Došlo k tomu tak, že kráľ Friedrich Wilhelm IV. rokoval s ruským cárom v jeho uzavretom salónnom vozni. Tento vozeň bol preplnený dymom, lebo cár bol veľký fajčiar. Pruský kráľ, ktorý dym neznášal, sa psychicky zrútil, bol to záchvat mozgovej mŕtvice. Potom to s ním už išlo dole vodou. 2.1. 1861 ( mal 63 rokov ) nastúpil Wilhelm na trón. Menoval už aj pod vplyvom syna liberálne ministerstvo. V roku 1862 prišlo kvôli otázke reformy armády k ústavnému konfliktu, ktorý vyústil do menovania Bismarcka za ministerského predsedu. Najmä v zahraničnej politike bol pod jeho úplným vplyvom. A práve medzi Bismarckom a Wilhelmovou ženou vznikali veľké spory. Napríklad v septembri 1863 sa stretol Wilhelm s Františkom Jozefom v kúpeľoch. Dohodli sa na definitívnej úprave nemeckej otázky. Bismarck vedel, že by takouto úpravou nedosiahlo Prusko prvenstvo v Nemecku. Tak vznikol spor, ktorý Bismarck viedol proti kráľovi a jeho manželke. Otto to popisoval takto: ,,Ležal na lehátku a kŕčovite plakal a ja som bol taký slabý a vyčerpaný, keď som na ňom vymohol list s úplným odmietnutím, že som sa sotva držal na nohách.” V prusko-rakúskej vojne sa pridal na Bismarckovu stranu, bol teda za vojnu. ,,Poprosil som Boha a on ukázal mi túto cestu,” povedal. Roku 1878 bol spáchaný atentát na Wilhelma I., ktorý ho vážne zranil. Ďalší konflikt medzi Bismarckom vznikol v roku 1879, keď bol Wilhelm I. proti podpisu zmluvy s Rakúsko-Uhorskom.

3.2.3 Cisárstvo

Po porážke Francúzska sa stal Wilhelm I. 18. januára 1871 cisárom. Ako panovník nemal ani po menovaní za cisára pochopenie pre Bismarckovu politiku. Chcel sa ku každému správať čestne a nesmierne si vážil a ctil Rusko. V roku 1887 mal už cisár 90 rokov a stále usilovne pracoval. Bolo veľmi pravdepodobné, že jeho chorľavý syn Fridrich nebude dlho vládnuť. V roku 1888 sa cisárov stav náhle zhoršil. Ležal vo svojej malej izbe. Pozval najintímnejších priateľov a rodinu. Vložil svoju ruku do rúk Augusty a skonal. Na konci svojho života bol staručký panovník považovaný za symbol jednoty a veľkosti Nemecka.